Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, zažili sme v tomto volebnom období v tejto sále už všeličo, takže vlastne ani tak neprekvapuje, že dnes máme na stole návrh zákona, ktorým by mal parlament urobiť krok v 21. storočí a v podmienkach Európskej únie sotva predstaviteľný a predvídateľný. Ak sa väčšina Európanov zhoduje na tom, že jedným zo zásadných pilierov demokracie je kontrola moci nezávislými médiami, našla sa na Slovensku politická strana, ktorá dokonca nejaký čas bola aj vo vládnej koalícii a preto tie papiere pred nami majú označenie „vládny návrh zákona“ a ktorá si myslí, že sa všetci mýlia a naopak, štát by mal mať na médiá priamy dosah a exekutíva jednoduchý vplyv. Zaoberáme sa návrhom novelizácie zákona, ktorú predkladá vláda, ktorá už de iure vlastne ani nie je vládou, zdôvodňuje ju minister, ktorý sa už aj rozlúčil so svojimi poradcami a spolupracovníkmi a aby to Kocúrkovo bolo totálne, tento návrh, respektíve jeho najkontrovberznejšie ustanovenie o zrušení koncesionárskych poplatkov, vstúpi do platnosti nie po schválení zákona, ani nie na začiatku najbližšieho rozpočtového obdobia, ale o dva roky, v čase, keď si na dnešnú personálnu posádku predkladajúcej vlády a ministerstva spomenú matne iba pamätníci.

Dámy a páni, už sa tu od roku 1993 neraz viedli diskusie o verejnoprávnych médiách. Mnohí sme tu nielen konštatovali, že sa im neveľmi darí, mnohí sme sa pokúšali nájsť spôsob, ako vyriešiť ten zásadný konflikt, ktorý stav médií verejnej služby v tomto štáte determinuje – že totiž Slovensko má 5,5 milióna obyvateľov, ale základné náklady na prevádzku rozhlasového a televízneho verejnoprávneho vysielania presahujú reálne možnosti výberu príspevku od občanov, nech sa to volá koncesionársky poplatok, alebo platba za službu verejnosti. Priveľa obyvateľov v tomto štáte žije pod prahom chudoby, v stave trvalej sociálnej núdze, príjmy aj zamestnaných občanov sú žalostným zlomkom príjmov ich spolueuroobčanov a to všetko spôsobuje, že reálne náklady na rozhlasové a televízne vysielanie vo verejnom záujme nedokážeme v potrebnom rozsahu uhrádzať z výberu príspevkov. Ale od roku 1993 v tomto parlamente nepadol návrh na zoštátnenie týchto médií! Ak dobre rátam, pán predkladateľ je desiatym ministrom našej kultúry a je prvý, kto navrhuje, aby sme rezignovali na koncept médií nezávislých od výkonnej moci, naopak, navrhuje, aby sme sa vrátili k praxi na ktorú sa my starší pamätáme: Ústredný výbor rozhlasu a televízii naplánoval činnosť, vláda na to schválila zdroje a spoľahlivé kádre vo vedení médií sa postarali, aby stranícka objednávka bola naplnená. Ale ešte aj vtedy, hoci uznávam, že iba pro forma, sa zachovával status akože nezávislej Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu a poštár vždy začiatkom mesiaca inkasoval desaťkorunáčku všade, kde sa k nebu hrdo týčila anténa. Z tých desaťkorunáčok samozrejme Mlynskú dolinu ani obrátenú Pyramídu nevybudovali, obe inštitúcie dostávali podstatne viac prostriedkov zo štátneho rozpočtu, ale ani totalitný režim si netrúfol naplno a bez servítky urobiť to, čo nám dnes navrhuje pán ešteminister – odňať médiá verejnej služby verejnosti a urobiť z nich štátny propagačný nástroj.

Pretože nech to krútime tak alebo naopak, nič iné z tohto návrhu nebude. Exekutíva, konkrétne minister financií a ak bude zhovievavý a láskavý, priberie si k tomu ešte aj ministra kultúry, budú tými dvoma štátnymi úradníkmi, ktorí sa zadumajú a potom povedia „nezávislým“ predstaviteľom kedysi verejnoprávnych médií, aký peniaz sú ochotní „v tejto chvíli“ pre ich potreby uvoľniť. Že v návrhu je percento z HDP je úžasné, ale neznamená to vôbec nič! Percento z rozpočtu bolo predsa stanovené aj ako zdroj štátneho fondu kultúry Pro Slovakia – a pán minister Mikloš a ďalší pamätníci predsa dobre vie, koľkokrát ten zákon vláda jednoducho ignorovala. A keby sa aj stal zázrak a nová vládna garnitúra by zobrala zákon vážne, je tu predsa vysoko rozvinutý systém prijímania rozpočtových opatrení, ktorými sa dá hravo dosiahnuť rovnaký výsledok. Ten výsledok je jasný už teraz: ak bude vláda spokojná s tým, ako o nej, jej členoch a krokoch, médiá dnes ešte ako-tak verejnej služby informujú, blahosklonne sľúbené eurá uvoľní, ale ak budú do vlády vŕtať, upozorňovať na skutky nelichotivé, odrazí sa to na zadrhávaní toku prostriedkov, viazaní rozpočtu a iných operatívnych opatreniach, ktoré sú omnoho účinnejšie ako dnes favorizované vysielanie rezortných kontrolných skupín. To je ťažkopádne a navyše občas hrozí, že usilovní kontrolóri sa sami usvedčia z nekompetentnosti.

Vážený pán predsedajúci, kolegyne a kolegovia, keď som zámer zrušiť v tom čase už neexistujúce koncesionárske poplatky videl vo volebnom programe jednej zo strán bývalej koalície, vysvetlil som si to ako ambíciu populisticky zapôsobiť na ľudí, ktorí majú prázdne vrecká a iste by im dobre padla predstava, že z ich inkasa zmizne každý mesiac položka 4,64 eura ako poplatok za služby rozhlasu a televízie. Keď sme neskôr zažili lámanie rozhlasu a televízie cez palicu a ich zatlčenie obručou RTVS do jednej ohrady, vyzývali sme aby ste kvôli nenávidenému riaditeľovi jednej inštitúcie nebúrali to, čo trpezlivo a dlhé roky budovali generácie odborníkov, ktorí neslúžili režimu či niektorej z meniacich sa vlád, ale rozhlasu a televízii ako erbovým inštitúciám, schopným vygenerovať zavše aj diela, na ktoré sa nezabúda. Pán minister a jeho poradcovia pohrdli názormi odborníkov, ľudí ktorí dokonale poznali situáciu v Mlynskej doline i v Pyramíde a koaličná sila prevalcovala všetky prekážky. Má zmysel vôbec položiť v tejto chvíli naozaj iba rečnícku otázku, či sa niečo po trištvrte roku zlepšilo? Veď máme týždeň čo týždeň v počítači obrázok o sledovanosti televíznych programov, denne sa na vlastné oči a uši môžeme presviedčať, že toho, čo je hodno vidieť a počuť je stále menej a menej. Teraz sa od nás chce, aby sme dielu deštrukcie médií verejnej služby nasadili korunu a uchmatli ich novelizáciou zákona verejnosti. Veď čo, verejnosť už prišla o kadečo, od energetiky po vodovody, tak prečo jej nešlohnúť aj rozhlas a televíziu! Je azda neodôvodnená obava, že pravicovo-liberálna predstava môže smerovať od zrušenia poplatkov a financovania štátom, cez zadĺženie, vytvorenie akciovej spoločnosti so 100% účasťou štátu, predaj pohľadávok a ich exekúciu, až k navýšeniu základného imania a tým prevzatie bývalého Rozhlasu a televízie Slovenska nejakým nádejným mediálnym podnikateľom?! Prečo by to práve v prípade RTVS mala byť dáka „fantázia“, keď to už toľkokrát vyšlo?

Vážené dámy a ctení páni, som presvedčený, že by sme mali rešpektovať aj v turbulentných časoch elementárne pravidlá slušnosti. Mne pripadá ako nekorektné a priam perfídne, ak minister-neminister z koaličnej-nekoaličnej strany pretíska parlamentom návrh legislatívnej normy, ktorá sa nijako nezmestí pod pokrievku udržania kontinuity, ale chce ovplyvňovať chod štátu v ďalekej budúcnosti. Ak je to naozaj tak, že my, ktorým sa návrh nepáči, sme zanedbateľná minorita na okraji spoločnosti, nič nebráni, aby po získaní legitimity vo voľbách a možno zásadnej väčšiny v tejto snemovni predložil nový minister takýto návrh v reálnom čase, keď bude pripravený uviesť ho do života. Ale odmietam zneužívanie parlamentu v tejto primitívnej populistickej hre na ohlupovanie verejnosti. Navrhujem preto, aby sme návrh odmietli.