Tak ako vo Veľkej Británii v súčasnosti, aj na Slovensku v časoch deväťdesiatych rokov odpočúvali v spoločnosti novinári politikov. To však nerobí problém mnohým bohorovným odborníkom na všetko, ktorí vyhlasujú, že aféry s odposluchmi v prípade Ľubomíra Galka sú návratom do čias mečiarizmu. Vôbec už tento termín má zrejme vzbudzovať nedôveru, hoci niekedy jeho šíritelia dokazujú pravý opak. Za vlád Vladimíra Mečiara sa hľadali spôsoby, ako občanom pomôcť v ťažkých časoch. Stačí si spomenúť na prvé roky po roku 1989, kedy bol Mečiar prvýkrát predsedom vlády. Prečo ho odstavili v marci 1991? Lebo vďaka federálne riadenému štátu z Prahy dôsledky prechodu zo socializmu nevedno kam znášali najviac Slováci. A Mečiar to tak nechcel nechať. Preto nesúhlasil s mnohými federálnymi krokmi.

Po odstavení Mečiara od moci bola na Slovensku spustená najhoršia zlodejina všetkých čias ako ju nazývajú v Česku a to kupónová privatizácia s požehnaním na Slovensku vtedajšieho ministra pre privatizáciu Ivana Mikloša. Po návrate k moci Mečiar po voľbách v roku 1992 riešil ďalšiu zložitú krízu. Ako zachrániť slovenskú ekonomiku po Miklošovej už nielen kupónovej, ale aj malej privatizácii. A najmä po KDH riadenej likvidácii slovenského poľnohospodárstva. Vďaka malej privatizácii vznikli za Mikloša dlhy len v jednej banke vo výške 28 miliárd korún. Ale na Slovensku nemala problémy len jedna banka. Nečudo, že nedobytnými sa stali úvery až do výšky sto miliárd korún. Mečiar sa snažil riešiť privatizáciu v prospech zamestnaneckých akciových spoločností. Tie mali časť privatizačnej sumy odpustenú, ak investovali do modernizácie vlastných firiem.

Táto filozofia vychádzala z predpokladu, že nové technológie dlhšie udržia zamestnanosť. A ak by ľudia nemali prácu, štát by stála záchrana osudov ľudí padnutých do sociálnej siete viac, než boli odpustené časti privatizačných súm za fabriky, ktoré riadili ich zamestnanci. Typickým príkladom bol aj osud VSŽ, kde tiež zamestnanecké akciové spoločnosti delegovali právomoci výkonu v podniku najspoľahlivejším menežérom. A o Alexandrovi Rezešovi sa dodnes v odborných kruhoch vyjadrujú s rešpektom. Lenže média potrebovali Mečiara očierniť. Tak sa v nich objavovali manipulované nahrávky vtedajších štátnych predstaviteľov. A vyrábali sa kauzy, aby Mečiara v očiach verejnosti znemožnili. Napriek tomu Mečiar dokázal nemožné. Zapĺňal štadióny akoby bol nejaká rocková hviezda. Ba ešte aj teraz sú jeho preferencie v prieskumoch na prezidenta vo výške 10 percent. Naopak, ĽS-HZDS dávajú prieskumy pod päť percent. Preto je namieste otázka. Kto ťahá koho ku dnu? Mečiar stranu, alebo strana Mečiara? Ak on sám má 10 percentnú podporu, prečo ju má strana oveľa nižšiu? Dnes je jasné, že ĽS-HZDS má potenciál osloviť takú skupinu voličov, ktorá ju spoľahlivo umiestni späť do parlamentu. Nuž sa znova v prípade odposluchov spomínajú akýsi fantómovia v minulosti. Tí vždy strašili a strašia vtedy, keď je jasné aj neprajníkom ĽS-HZDS, že strana má šancu uspieť vo voľbách. Ale len vtedy, ak na jej čele bude Mečiar.