Súčasné zobúdzanie sa obyvateľov Slovenska prišlo doslova päť minút pred dvanástou, keďže terajšia generácia vládnucich politikov už doslova nevedela čo vymyslieť od rozkoše. Úroveň myslenia týchto tzv. zástupcov vôle ľudu v parlamente najvernejšie dokumentujú mizerné zákony, ktoré sú mizerné zámerne, nie však z vôle ľudu, ale z vôle zlodejov. Kdeže sú tie časy, keď sa hovorilo, že politika je pánske huncútstvo! Dnes sa už hovorí, že politika je panské zbojstvo...

Pri každých voľbách sa najmä neskoršie parlamentné strany „v súlade so zákonom“ poriadne nabalia a keď si v tomto duchu spočítame, koľko nás, obyčajných ľudí, stáli parlamentné strany za ostatné tri roky (vlastne, iba o čom sa dá dozvedieť), súdnemu človeku ostane nad touto cifrou doslova rozum stáť! V štáte, v ktorom parlament a vláda nemá na zdravotníctvo, školstvo, základné sociálne potreby, a nie na rozvoj, ale iba na mizerné udržiavanie infraštruktúry, si dlhoroční majitelia slovenskej politiky rozhadzujú miliardy bez mihnutia oka, bez kúska hanby, bez červene v tvári a bez akýchkoľvek výčitiek svedomia. A keď človek vidí tie arogantné tváre na televíznych obrazovkách a počuje ich slaboduché reči „pri riešení problémov“ občanov Slovenska na parlamentnej pôde, je mu doslova do plaču. Kam sme sa to vlastne vďaka chamtivosti niekoľkých ľudí za tých 22 rokov po „nežnej“ revolúcii dostali? Čo sme to v záujme demokracie dovolili?

Aká je hĺbka politickej a morálnej skazy v štáte (ekonomická je jasná)? Urobil si niekto aspoň približnú, hrubú analýzu fungujúcich zákonov? Uvedomujeme si, do akej miery nás politici vďaka doslova nenápadným právnym formulkám zdierajú? Hovorili sme už o tom, ako rozšafne si slovenskí politici prideľujú v zmysle zákona obrovské balíky peňazí, rozdeľujú kráľovské odmeny a odstupné, aby nedajbože netreli biedu ani ich potomci v dvadsiatej generácii, aby mali za čo ohlupovať národ. To na jednej strane. Na strane druhej však doslova nariadili (tiež v zmysle zákona) všetkým mestám a obciam na Slovensku, vrátane tých najmenších dediniek s volebnými miestnosťami, že musia pripraviť pred voľbami pre všetky politické strany rovnaké podmienky pre propagáciu ich volebných programov a kandidátov. Ako to môže zabezpečiť obec s 20 či 200 obyvateľmi, z čoho to zaplatí, keď nemá na existenciu vlastnej samosprávy a financovanie základných funkcií obce, vrátane školy, pošty či zdravotného strediska alebo na príspevok na fungovanie aspoň jedného autobusového spoja denne, aby sa tých pár zamestnaných ľudí mohlo dostať do práce? Na čo vlastne strany míňajú štátom pridelené „svoje“ peniaze? Každý podnikateľ, každá spoločnosť, každý šuster, keď chce, aby mal účinnú reklamu, musí si ju zaplatiť, často obrovské sumy. A politikom musí platiť ich osobnú reklamu a panské huncútstvo štát a volič? Iba preto, že ich cieľom je práve na tom voličovi sa riadne nabaliť? De facto, teda volič musí zaplatiť za to, že sa dá okrádať. Akási daň z prepychu! A to nespomínajme sumu, ktorú nás, voličov, stojí samotná organizácia volieb! To by bolo učebníc, to by bolo liekov nemocniciach...!

Ako môžu „zástupcovia vôle ľudu“ prijať takúto degenerovanú a arogantnú právnu úpravu? A aplikovať ju aj pri tomto rekordnom počte strán, registrovaných pred prichádzajúcimi mimoriadnymi parlamentnými voľbami? Poväčšine strán založených účelovo na jedno použitie, ktorých volebný program nemá voličom čo ponúknuť a vlastne očividne o voličov ani nestoja, potrebujú iba ich hlasy. Je to iba jeden príklad „tichého“ nenápadného zdierania Slovenska za mnohé. Systému „legálneho okrádania ľudí v zmysle zákona“. Keď už v súčasnej dobe pertraktujeme tak intenzívne kauzu Gorila, mali by sme sa venovať aj tomu, o čo všetko nás terajší majitelia slovenskej politiky roky a roky postupne čoraz viac pripravujú skrytými a nenápadnými zbojníckymi právnymi normami. A spočítať im to všetko naraz. Teraz, pri voľbách!