Dejiny vzniku a vývoja kapitalizmu sú veľmi pestré a zložité. Obdobne sa to týka i jeho súčasnosti. V rámci daných možností chcem preto iba naznačiť niektoré javy a momenty jeho protirečivého vývoja a to bez nároku na komplexnosť opisu a jeho pregnantnosť. Ide o to, aby sme za slovami nevideli strašiakov a ani modré z neba. Čitateľ by mal ostať pokojný a rozvážny aj vtedy, ak sa v texte budú používať výrazy a metódy, ktoré boli vynesené na najvyšší piedestál vedy alebo naopak, zneuctené a zatratené. V zásade pôjde o používanie pojmov a metód tak, ako ich môžeme pozorovať u Karla Heinricha Marxa (1818-1883), ktorého prínos do teórie ekonomických a politických vied je nadčasový. Okrem iného to potvrdzuje fakt, že už dlho sa po rozličných rešpektovaných médiách Európy trúsia názory, že analýza kapitalizmu tak, ako ju urobil K. Marx je vlastne neprekonaná. Preto aj pojem kapitalizmus urobil v (západo) európskej publicistike a ekonomickom spravodajstve v posledných štyroch rokoch takú veľkú „kariéru“ – stal sa bežným odborným termínom bez akejkoľvek príchute, pretože je presný.

Charakteristika kapitalizmu ako spoločensko-ekonomického systému
V priebehu histórie ľudstva na našej planéte postupne vládlo niekoľko základných spoločenských poriadkov – od prvotno-pospolnej spoločnosti, otrokárstva, feudalizmu, až po súčasný kapitalizmus. Začiatok kapitalistickej éry sa datuje od 16. storočia. Rozhodujúcim faktorom na rozklad feudalizmu a nástup kapitalistického spôsobu výroby bol rozvoj výrobných síl. Kapitalizmus vznikol v procese, ktorý Karl Marx nazval „pôvodnou akumuláciou kapitálu“ a ktorého základ tvorí vyvlastnenie poľnohospodárskeho výrobcu – zbavenie roľníka pôdy. V prvom štádiu tohto procesu sa drobný výroba čiastočne alebo úplne vymanil z feudálnych povinností a v druhom štádiu bol potom zbavený výrobných prostriedkov (vlastníctva pôdy a poľnohospodárskych alebo remeselníckych nástrojov) a stal sa závislým na námezdnej práci slúžiacej k jeho obžive. Pracovná sila bezprostredných výrobcov sa premenila na tovar.
Druhou nevyhnutnou podmienkou pre vznik a vývoj kapitalistického výrobného spôsobu bol nákup peňažného bohatstva, nevyhnutného na zakladanie kapitalistických podnikov. Okrem násilného vyvlastňovania pôdy slobodných roľníkov a špekulácií s ňou, transformáciou feudálneho majetku na kapitál, rodiaca sa buržoázia využívala na svoje obohatenie i celý rad zdrojov, pričom sa ani tu neostýchala použiť najhrubšie metódy násilia a lúpeže.
Napríklad jedným z najšpinavejších zdrojov pôvodnej akumulácie kapitálu bol obchod s otrokmi. Na začiatku monopol v tomto smere malo Španielsko, avšak koncom 17. storočia primát zaujalo Anglicko. Len v roku 1774 odplávalo z Liverpoolu 300 otrokárskych lodí. Anglické lode vyviezli z Afriky 4 razy viac otrokov ako lode všetkých ostatných krajín dohromady. Anglická buržoázia realizovala z tohto zdroja rozprávkové zisky; černosi boli označovaní za „čiernu slonovinu“. Ľudské straty, ktoré tým utrpela Afrika sa odhadujú na viac než 60 miliónov ľudí.
Kapitalizmus sa ako historický systém definuje skutočnosťou, že v jeho štruktúre hrá ústrednú a prvotnú úlohu nikdy sa nekončiaca akumulácia kapitálu. To znamená, že inštitúcie, ktoré tvoria jeho kostru, odmeňujú tých, ktorí sa usilujú o nekonečnú akumuláciu kapitálu a trestajú tých, ktorí to nerobia.
Ako sa však akumuluje kapitál? Kľúčovou a nevyhnutnou podmienkou na vznik kapitálu je vytváranie čo najväčšieho zisku z ekonomických operácií. Treba však dodať, že kapitál je základom nielen vo fáze produkcie (výrobkov, služieb), ale aj obchodu (nákupu a predaja), poskytovaním peňažných (predovšetkým bankových a poisťovacích) služieb, ale hlavne taktiež v procesoch prerozdeľovania ( požičiavania peňazí, prenájmov majetku), čiže vzniku najrozličnejších príjmov „z už existujúceho vlastníctva“. V praxi je všeobecne známe, že „peniaze robia peniaze“. Zisk je teda funkciou rozdielu medzi skutočnými nákladmi a možnými cenami. Hovoríme o možných cenách, pretože nijaký predajca nemôže zvyšovať cenu svojej komodity donekonečna, ak ju chce predať. Vždy existujú určité hranice. Ekonómovia tomu vravia pružnosť dopytu. V medziach daných koeficientom pružnosti závisí skutočný zisk od trojakých nákladov: nákladov práce, nákladov vstupov a infraštruktúry a daňových nákladov. K tomu treba ešte dodať, že počas 500 rokov sa v kapitalistickej svetovej ekonomike ako celku podiel uvedených troch nákladov na celkovej vyprodukovanej hodnote ustavične zvyšoval. Výsledkom je, že stále hlbšie zapadáme do situácie globálneho nedostatku zisku, ktorý ohrozuje schopnosť akumulovať kapitál.
Je to vlastne vec, o ktorej kapitalisti neustále diskutujú. Používajú však inú terminológiu. Hovoria o „efektivite výroby“, čím v podstate myslia znižovanie podielu nákladov na celkovej hodnote. V skutočnosti hovoria o využívaní menšieho počtu ľudí na výrobu rovnakého množstva tovaru alebo o získavaní lacnejších vstupov ( čo často znamená menej ľudí na výrobu vstupu). Ide o to, že v súťaži medzi kapitalistami získa väčší zisk ten, kto je efektívnejší.