Veľká trojka – ako to bolo naozaj medzi Rooseveltom, Churchillom a Stalinom
Len zdanlivo je na tému druhá svetová vojna a povojnové formovanie Európy povedané všetko. Vydavateľstvo Ikar vydaním prekladu knihy britského autora historických dokumentov Laurencea Reesa dokazuje prečo to tak nie. Preklad štyristo stranového textu dalo dvom prekladateľom – cieľom zrejme bolo dať čitateľovi k dispozícii text knihy Za zatvorenými dverami, tak, aby mohol sledovať rovnomenný televízny seriál z dielne BBC. Sme svedkami autorského počinu/a teda následne aj vydavateľského počinu a to tak v prípade pôvodného vydavateľa, BBC Books, ako aj toho, ktorý vydáva preklad/. Autor textu Laurence Rees pristúpil k spracovaniu témy s kľúčovým osobným a autorským poznaním, že „pred pádom komunizmu náš svet nepripisoval úlohe Sovietskeho zväzu v druhej svetovej vojne náležité miesto, lebo to bolo ľahšie ako vyrovnať sa trpkou pravdou“. Rees vyzdvihuje potrebu klásť si neľahké a najnepríjemnejšie otázky a preto sa sústredil na to, čo sa odohralo Za zatvorenými dverami /Behind Closed Doors, 2008/.

Ojedinelí sovietski svedkovia
Podstatné je, že skutočne aj hovorí o tom, čo sa za zatvorenými dverami odohralo – samozrejme predovšetkým v Británii a v USA, prakticky nič v Kremli. Zato však dostal pred kameru a mikrofón na území bývalého Sovietskeho zväzu ľudí, ktorí po prvý raz verejne hovorili o tom, čo robili počas druhej svetovej vojny v osobitných jednotkách a po prvý raz v živote po dlhých desaťročiach a zániku štátu v ktorého ozbrojených silách pôsobili, zdôvodňovali zmysel činov, ktoré urobili či spáchali. Pred nami po prvý raz definujú výpovede napr. Stalinovho tlmočníka, otca aj u nás známeho spisovateľa V. Jerofejeva. Tento svedok v lete 2011 zomrel, Rees tak zachytil jeho svedectvo, tak ako mnohé iné, v poslednej možnej chvíli. Zároveň však má svedectvo príslušníkov jednotiek, ktoré sa priamo podieľali na „práci“ jednotiek SMERŠ, zdržovacích jednotiek, ktoré strieľali ustupujúcich vojakov vlastných jednotiek, či robili akcie pri násilných deportáciách príslušníkov národnostných skupín alebo celých národov . Je to viac ako sto svedkov, ktorých Rees a jeho podporné tímy dostali pred kamery. Za nimi precestoval bývalý Sovietsky zväz a to, čo bolo voľakedy východnou Európou pod sovietskym vplyvom.

Ako Briti zradili Poľsko
Pre britského autora je jedným z pilierov knihy a filmového dokumentu /televízneho seriálu/ otázka vzťahu k Poľsku – Británia kvôli Poľsku vstúpila do vojny, aby ho potom „za zatvorenými dverami“ opustila. Poľské jednotky, ktoré bojovali po boku Britov nakoniec nenechala ani pochodovať na konci vojny v slávnostnej prehliadke v uliciach Londýna 1945. Toto je len symbol toho, ako britská politika a Churchill osobne pripustili veci pre Poliakov neprijateľné, ako nastal s britským prispením presný opak toho, za čo Poliaci po ich boku bojovali. Preto je aj dnes viac ako zaujímavé čítať veci, ktoré boli najprv pre autora a teraz sú pre čitateľa silným emočným zážitkom. Zároveň riadok za riadkom spoznávame to, čo je vždy v politike rozhodujúce – a to nie sú city, ale politický, mocenský záujem.

Drastické kompromisy Západu so Stalinom
Prezident USA Roosevelt a predseda britskej vlády Churchill „ chceli vyhrať vojnu s čo najmenšími stratami – a preto považovali za nevyhnutné robiť /so Stalinom/ drastické politické kompromisy za zatvorenými dverami“. Nejde len o novo prerozprávané dejiny vzťahov troch predstaviteľov proti hitlerovskej koalície. Nezoznamujeme sa aj so známymi faktami, ale s novým dokumentárnym kontextom. A technológiou moci. To môže byť pre slovenského čitateľa zaujímavé. Text faktograficky približuje politickú kultúru riešenia životne dôležitých otázok v rozhodujúcich chvíľach troch vybrúsených, skúsených politikov. Zároveň názorne ukazuje manipuláciu vlastného okolia najmocnejších mužov západného sveta ako aj význam manipulácie verejnosti účinnou propagandou. Keď autor píše „spoznaní Rooseveltovej falošnosti“, kladie si aj otázku, že ak Stalin nemohol dôverovať spojencom /USA a V. Británii/ v kritickej situácii nemohol im dôverovať v ničom: „je takmer nemožné dostatočne vyzdvihnúť dôležitosť tohto momentu v dejinách aliancie“ píše autor na záver príbehu, kde jedným z aktérov bol /sovietsky minister zahraničných vecí/ Molotov, ktorý sa odohral „za zatvorenými dverami“ v Bielom dome v júni 1942.

Fakty a nie čierno – biele farby
Autor nám ukazuje aj dobre známu metódu oznamovať svojmu ministerstvu zahraničných, to, čo chce počuť a na druhej strane príbeh zatajovania brilantných diplomatických analýz. Dokumentuje ako sa odstraňujú tí, ktorí v najbližšom mocenskom okolí kladú nepríjemné alebo neželateľné otázky a to všetko len preto, že najvyšší predstavitelia /USA a Británie/ sa rozhodli mlčať / o všetkých svojich zisteniach o masakre /Poliakov v Katyni/ na základe Churchillovej inštrukcie „nikto z nás o tom nikdy nepovie ani slovo“. Pritom ide o osudy národa, ktorý rozhodujúcim spôsobom bojuje na strane západných spojencov. Tým, že Laurence Rees pracuje s množstvom dokumentárnych citátov má text dostatočnú dramatickosť, spád a vnútorné napätie. Presvedčivosť však spočíva v tom, že dáva fakty, citáty z dokumentov práve tak ako aj priamu reč svedkov, do správneho kontextu. Čitateľ vedno s autorom sleduje oné putovanie dejinami nie, aby dospel k vopred stanovenému cieľu, záverom ale aby vedno s ním zistil ako to bolo. Nie sú to čierno – biele farby krvavého príbehu zápasu dobra so zlom, je to pomerne rozsiahlo zdokumentovaná a z masy faktov vytriedená výpoveď o tom, ako sa presadzovali mocenské záujmy a ako sa to robilo. Rees je tým autorom historických dokumentov, ktorý vyvracia zaužívanú predstavu o tom, že rozhodujúca pre povojnové usporiadanie bola konferencia v Jalte – „duch Jalty“ v zmysle veľmocenskej deľby sveta je, aspoň tak vyznieva celý text, bezobsažná, prázdna formulácia. Práve tak nesedí, ako aj predstava, že západní spojenci, najmä chorý prezident USA Roosevelt, podľahli prešibanému Stalinovi. L. Rees označuje za kľúčovú konferenciu v Teheráne, Rees to nepodáva ako novú interpretáciu historických faktov, ale ako dokumentárne potvrdené zistenie, že práve v Teheráne sa rozhodlo o nových hraniciach Poľska a poľským predstaviteľom sa nielen tvrdil pravý opak, ale aj dlho zatajoval. Podľa Reesa v tejto kľúčovej otázke nezohrala nijakú úlohu choroba prezidenta USA, pre neho jednoducho nebola otázka poľských hraníc prioritou. Čítať toto, čítať ako tieto zistenia podáva L. Rees, nie je ani v roku 2011 len čítaním o dejinách, ale o veľmocenskej politike. Práve to robí text taký príťažlivý, svieži a priam provokačne vyzývajúci ku konfrontácii – pred tou sa poistil autor mnohostranne. Predovšetkým sa téme historického dokumentu venuje už dve desaťročia, a získal rad prestížnych ocenení. V poslednom desaťročí v prudkom slede za sebou sú prístupné jeho knižné texty týkajúce sa príšerností zločinov japonských jednotiek v Ázii /Horror in the East/ , dokument o Osvienčime /Auschwitz, The Nazis and „Final Solution“/, kniha Nacisti – varovanie z dejín /The Nazis – a warning from History/. Metóda získavania osobných výpovedí ešte žijúcich svedkov zo zasadením do starostlivo urobených rešerší dokumentov vyvrcholila v Najčernejšej hodine / Their Darkest Hour – People tested to the Extreme in WWII/ o osobných zlyhaniach, násilnostiach ľudí počas druhej svetovej vojny. Táto rozsiahla skúsenosť vyústila do textu a TV seriálu Za zatvorenými dverami. Ako povedal L. Rees, osobne na celom ho zaujala postava J.V. Stalina a jeho postup a vzťah s protihráčmi – najprv nacistami, Hitlerom, potom so spojencami a nakoniec obrovský vplyv, dôsledky toho všetkého na osudy povojnovej Európy. Preto originál má názov Behind Closed Doors – Stalin, The Nazis and The West. Osobnosť J.V. Stalina je pre autora kľúčová v starostlivom zdokumentovaní toho, ako sa vlastne formovala budúcnosť našej časti Európy po vojne, do rokov studenej vojny. Pre slovenského čitateľa je iste zaujímavé, že na zobrazenie toho, ako sa správali sovietske vojská, keď postupovali do strednej Európy nie je vonkoncom príbeh odporu na Slovensku či v Čechách a na Morave, či príbeh exilovej Benešovej vlády. Je ním bitka o Budapešť trvajúca sto dní pre „zúrivý nemecký a maďarský odpor“. Rees udomácňuje výsledky dokumentárnych pátraní konštatovaním o tom, že „nacisti, pravdaže, použili tie najnehanebnejšie vražedné metódy voči Židom, ale máme sklon zabúdať, že zmeny a rozvrat tejto časti strednej Európy boli také, že utrpeniu uniklo len málo Nežidov“. Takto o utrpení strednej Európy/!/ hovorí Rees keď stojí na námestí pred operou v Ľvove/!/. To je zaiste takisto pozoruhodný, nielen terminologický, posun.

Dôsledná dokumentárna práca
Reevesovo dielo /text a film/ nemožno hodnotiť oddelene bez toho, aby nebolo zrejmé, že hodnotíme aj metódu práce, nesmierne úsilie vyhľadať a získať výpovede svedkov – za Reevesovou vetou o tom, koľko štátov, aké oblasti precestoval nevystihuje všetko singulár, Reeves hovorí síce v prvej osobe, ale prácu dokumentu BBC charakterizuje vyhľadávací štáb, ktorý potom urobí predprípravy a po rozhovore s vyhľadanou osobou samozrejme umožní autorovi dokumentu, aby v rekonštrukcii zazneli len rozhodujúce pasáže zapadajúce ako skladačka do projektu. Preto Reeves hovorí – „písal som knihu zároveň s nakrúcaním“ /šesťdielneho televízneho seriálu/ hoci z množstva – sa viac ako sto svedkov /“mal som šťastie, že som ich mohol spoznať“/, tam v niektorých prípadoch objaví len niekoľko riadkov, niekoľko vyhlásení. Podobne je to v šesťdielnom filme. Znalci v Reevesovom poďakovaní nájdu aj meno svojho času známej slovenskej novinárky, ako dôkaz, že skúsenosti tu získane profesionálne mohla uplatniť v rozsiahlom projektu stanice BBC. Náročná filmárska produkčná práca uplatnená v dokumente umožňujúci paralelný vznik televízneho a textového dokumentu, kde ide o fakty a nie lacné morálne súdy, dobrý rozprávačský štýl, to všetko si poistil L. Reeves aj tým, že dal rukopis posúdiť medzinárodne renomovaným autorom podobných diel: Ianovi Kershawovi a Robertovi Servicemu, obaja autori sú univerzitnými profesormi, recenzenta mu robil ďalší - Antony Beevor. Pre nás osobitne má kniha azda osobitný význam aj pre Reevesove zdôvodnenie prečo na obdobie druhej svetovej vojny je nesprávne používať slovo „ruský“, pričom správne je sovietsky. Nepoužiť názov „sovietsky“ znamená prinajmenšom zmenšiť význam obrovského vojnového príspevku národov ostatných republík /ZSSR/.V snahe čo najpodrobnejšie vykresliť osobu J.V. Stalina môže slovenskému či českému čitateľovi chýbať „československý kontext“ – je to najmä preto, že vo vzťahu medzi Hitlerom a Stalinom, alebo vo vzťahoch veľkej trojky nezohrával zrejme nijakú úlohu.