Únia slovenských novinárov s hlbokým smútkom prijala správu o úmrtí doktora historických vied Ladislava Deáka. Máme ho v živej pamäti, požíval našu úctu, obdiv a rešpekt – bol to po stránke odbornej i osobnej výnimočný človek. Česť jeho pamiatke.

Pri rozlúčke s Lacom Deákom musíme zdôrazniť, že jeho dielo je nielen trvalým prínosom do slovenskej historiografie, ale dielom neprekonaným a neprekonateľným. Výsledky jeho prác sú nám k dispozícii dnes a denne v kvalifikovanej polemike v otázkach slovensko – maďarských vzťahov ako aj v oblasti slovenskej domácej a zahraničnej politiky. Doktor Deák ako nespochybniteľný historik čerpal vo svojich prácach – pätnásť knižných prác a vyše sto vedeckých štúdií, mnoho odborných článkov publikovaných doma a v zahraničí – to všetko je neuveriteľne cenný zdroj nielen z historického hľadiska, ale aj nevyhnutná literatúra pre každého, kto sa chce kvalifikovane pozrieť aj na dnešnú politiku. Doktor Deák bol vzorom a príkladom aj v polemikách, bol neprekonateľným polemikom.

Členovia Únie slovenských novinárov si dobre pamätajú jeho vystúpenie - doktor Deák si vybral zdanlivo odťažitú tému: Uhorská štatistika v roku 1910 – k tomu to textu sa vrátime, pretože je neprekonaným a neprekonateľným vedeckým svedectvom založeným na presných a osobne L. Deákom získaných poznatkov z archívov dokazujúcim, ako sa umelo, podvodne vykazoval úbytok slovenského a prírastok maďarského obyvateľstva nielen v zmiešaných, ale aj čisto slovenských obciach. Je to priam detektívny príbeh – historik Deák tu dokázal, čo je hodná pre vedu a vedeckú publicistiku, ale aj pre poznanie vlastných dejín a dejín politických manipulácií v strednej Európe práca v archíve. To isté dokázal doktor Deák vo svojom dvojdielnom diele Viedenská arbitráž – 2. November 1938. Je neuveriteľné, že nebyť Matice slovenskej sa toto kľúčové dielo nedostane k verejnosti – napokon prvý diel vyšiel až v roku 2002. Oba diely zaberajú časový úsek od 20. septembra do 2. novembra 1938 a druhý diel od 2. novembra 1938 do 14. marca 1939. Výnimočnosť tejto práce, osobitne druhé dielo vynikne v porovnaní s celkovou produkciou historických kníh a historickej publicistiky ako aj metódy oral history / teda rozprávania pamätníkov/ na Slovensku za posledné desaťročia – a to tak čo sa týka národných, menšinových či etnických dejín na Slovensku v XX. storočí. Je to neuveriteľné – ale je to jediné komplexné dielo, ktoré zhromaždilo výpovede, svedectvá obyvateľov na okupovanom území, teda tom rozsiahlom území vtedajšieho Česko - Slovenska, ktoré zabralo fašistické Maďarsko. Podstata spočíva v tom, že historik siahol priamo po pramenných materiáloch a to osobitne po takom, ktorý je z obsahovej ako aj historickej stránky hodnotný. Toto dielo vyšlo až v roku 2003 – teda 65 rokov potom, čo Česko -Slovensko muselo pod nátlakom nacistického, hitlerovského Nemecka a fašistického Mussolliniho Talianska v čase po Mníchove, odstúpiť značnú časť – viac ako štvrtinu - svojho územia na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi fašistickému Maďarsku.

Podstatné na tejto práci doktora Deáka – na druhej časti dokumentov o viedenskej arbitráži však je, že do jeho uverejnenia v roku 2003 na Slovensku absentovalo komplexné vedecké spracovanie a edícia dokumentov k problematike Viedenskej arbitráže. Znie to neuveriteľne – pri takej mase slovenských historikov a historikov na Slovensku a záujmu o dejiny Slovenska a dejiny na Slovensku. V tom je výnimočnosť vedecká a osobnostná doktora Deáka. Okrem toho bol vynikajúcim polemikom – vedel vecne argumentovať a ani v čase najvybičovanejších sporov sa nedal zviesť k tomu, aby sa odchýlil od vecnosti – v dobrej pamäti je jeho vystúpenie vo verejnej diskusii na téma J. Esterházy. K dedičstvo doktora Deáka sa budeme vracať, teraz si ho pripomenieme fotografiami – typicky zdvihnutým prstom Laca Deáka – z poslednej polemiky s Františkom Mikloškom na fotografiách Dušana D. Kerného.
Pripájame aj riadky dr. Andreja Ferka, ktoré publikoval na webe Panslovanskej únie.

Vážení priatelia,
„od lepších náš národ hynie, pluhy skazu neberú"
postihla náš nenahraditeľná strata,
aj môj brat Jerguš aj ja sme Lackovi Deákovi, tomuto skvelému, jedinečnému a podmanivému človeku navždy zaviazaní za mnoho z nášho poznania a musím pri tejto smutnej príležitosti spomenúť dva súvisiace nepríjemné fakty:
1. Dr. Deák mi viackrát spomínal, že jeho analýzy sa asi strácajú na „našom“ ministerstve zahraničných veci, lebo napríklad ku vojnovému zločincovi Eszterhazymu si nové a nové (číže tie iste) analýzy musela naša diplomacia opakovane u neho objednávať,
2. stratený nie je iba film Stratene pomníky, ale údajné sa stratila aj filmová dokumentácia historického stretnutia rómskych a matičných predstaviteľov, ktoré zorganizoval vtedajší predseda Matice slovenskej Vilo Pruska, možno by sme mali postupne spoločne zmapovať neblahé fakty, číže pokračovať v misii porozumenia, aj sebe samým, aj naším znovu zbrojacim susedom.