Ivan Sergejevič Turgenev patrí medzi klasikov svetovej literatúry predovšetkým preto, lebo jeho literarná tvorba, jeho príbehy a jeho talent, dokážu zaujať čitateľa aj v tomto storočí. K jeho poviedkam a románom sa vraciame viac krát v živote, pretože aj neho, tak ako mnoho iných, vnímame a inak posudzujeme, keď máme dvadsať rokov, inak keď máme štyridsať alebo šesťdesiat rokov. Pribúdaním veku si totiž čoraz častejšie kladieme aj také otázky, ako by sme sa aj my zachovali v podobných príbehoch a situáciách, ktoré prežívajú a riešia literarné postavy. Okrem toho nás už život o mnohom aj poučil a obohatil o skúsenosti, ktoré sme získali pri riešení vlastných pozemských záležitosti, keď sme museli zabezpečovať strechu nad hlavou pre vlastnú rodinu a starať sa o jej normalný chod. Je teda logické, ak sa menia aj naše pocity a myšlienky pri čítaní klasika po pár desaťročiach. Tak je tomu aj s Turgenevom. Mnohé jeho postavy v románoch a poviedkach obdivujeme, no mnohým by sme veľmi rád aj nafackali.

Rozoberať však jeho tvorbu si netrúfam a prenechávam to povolanejším, ktorí sa touto vedou živia. Dovoľujem si iba poznamenať, že tento veľký Ruský spisovateľ oslovuje čitateľa nielen románmi a poviedkami o živote šľachty a statkárov v cárskom Rusku, ale prihovára sa aj dnešnému čitateľovi v desiatkach svojich, už aj zabudnutých miniatúr a postrehov v rôznych časopisoch. Oživme si pamäť jednou z mnohých zaujímavých a veľmi krátkych príbehov. Zverejnil ho pod názvom "Starena". Prechádzal sa celkom sám a potreboval si v hlave usporiadať myšlienky. Zrazu však pocítil, že ho niekto sleduje a keď sa zastavil, počul aj tiché a opatrné kroky. Zistil, že ho sleduje akási stará, vráskavú starena, oblečená v obyčajných handrách. Pristúpil k nej a spýtal sa čí potrebuje almužnu. Vtedy zistil, že je aj slepá, pretože oči mala zatiahnuté akousi vtáčou blanou. Bola bezzubá a veľmi škaredá. Neodpovedala, iba čosi zašomrala. Pomyslel si, že potrebuje sa kvôli svojej slepote dostať medzi ľudí podľa jeho krokov. Pokračoval teda v chôdzi, no zrazu zistil, že Starena ho sleduje z celkom iných dôvodov, dokonca vycítil, ako ho neznáma sila priťahuje na cintorín. Pochopil, že tá Starena je jeho osud. Vzpriečil sa a rýchlo zmenil smer. Zasa tu bola jama podobná hrobu a teraz už posmešne sa škľabiaca Starena. Dokonca i blana na očiach sa jej zodvihla a videl jej nemilosrdný, krutý pohľad. Znova a znova menil smer, ako zajac ktorý kľučkuje pred poľovníckym psom. Starena sa vzďaľovala i približovala a hrala sa s ním ako mačka s myšou.

- "Mne neujdeš, - ozývalo sa posmešne z jej bezzubých úst. Nikto neujde svojmu osudu, chcel tým povedať Turgenev. Starena ho dobehla v roku 1883 a teraz už v pokoji leží pochovaný v Petrohrade. Škaredá a bezzubá Špata však naďalej chodí po svete a vyberá si obete. Zdá sa mi, že je ešte nemilosrdnejšia a krutejšia ako za čias Turgeneva. Nestačí jej človeka doviesť do hrobu, ona sa s ním aj pohráva a s pôžitkom si vychutnáva jeho trápenia v chorobe, nezamestnanosti, chudobe a odriekaní. Občas mi to pripadá akoby sedela vo všetkých ponovembrových vládach a koalíciách a našepkáva tam najdôležitejším ministrom a politikom: - "Potráp ich ešte trocha, potráp, nech vieme koľko toho znesú." Čoskoro si budeme pripomínať jedno slávne výročie a tejto téme sa nevyhneme. Žiadna sláva to síce nebude, no ohňostroj si zapáľme. Nech tá stará Špata vidí, že žijeme a vieme sa aj baviť, aj keď to už toľko ľudí vzdalo a dobrovoľne skončilo so životom.