Visia nad nami, nad tom najvyššom piedestáli. Hľadíme zvedavo hore, do výšav. V noci vidím trblietajúce hviezdy, vše i mesiac, cez deň jasné slnko alebo plávajúce mraky, ktorým sme hovorili barančekovia. Tam hore, vysoko, kdesi nad nami sídli Všemohúci. Hľadí na nás. Zo sídla večnej blaženosti režíruje náš život. Tam okolo neho sú asi aj moji rodičia, starkí a prastarkí. Všetci dobrí ľudia, myslím si. Boh je na nebi a na zemi. Sú tam aj všetci svätí a všetky dobré duše z celého sveta. Alebo je to tak, že v nebi nad Slovenskom sú duše našich zosnulých a podobne. V nebi nad Gréckom sú len duše Grékov? Ktovie? Budeme si musieť počkať, keď sa všetci stretneme a pozhovárame sa.

Zatiaľ sa na nebesá pozeráme ako na čosi tajomné, záhadné a nedosažiteľné. Ešte nikto nikdy sa nedotkol nebies. Sú vysoko ako najvyšší bod sveta. Darmo čakáme na víťaza, ktorý by oznámil, že sa dotkol neba. Kdeže! Dobrá správa je ako blesk z neba, z jasného neba. Myslím si, že nijaký múdry človek nespadol z neba, iba sa upieral k nebu. Pritúlil sa k Bohu. Ani peniaze nepadajú z neba. Načim si ich poctivo zarobiť. Ale ani modré z neba nie je súdené každému. Mnohé hriechy volajú do neba. Keď sme šťastní, hovoríme, že sme v siedmom nebi. Neviem prečo v siedmom. Jestvuje aj prvé, či piate nebo? Určite nie, no tradície majú v kultúrnom národe hlboké korene. Ak nám nemá kto odpustiť, povieme si, nebo nás nevypočulo. Zostáva už len prosiť nebesá o pomoc. To je ako keby sme prosili Všemohúceho. Pomohol nám neraz. Je stále pri nás. Nikdy a nikto nemôže byť na tomto svete, aby obišiel nebeskú oblohu!

Otec mi rozprával, že keď na sklonku druhej svetovej vojny bombardovali mesto, v ktorom pracoval, už pri prvom výbuchu bomby sa zo stolárskej dielne dali všetci na útek. Pri nálete si zo strachu ľahli do poľa, kde bola posadená kapusta. Bolo ich asi osem. Všetci sa modlili hľadiac nie na oblohu, kde leteli smrtiace bombardéry, ale na zem a prosili Boha, ktorý sídli vyššie ako lietajúci vrahovia, aby pomohol. Napokon sa všetci zachránili. Vtedy si povedali, že nebo je naskutku čisté, najčistejšie, aj keď z neho padajú vše i smrtiace rany, a nie peniaze. Všemohúci však všetko vidí priezračne a múdro. Hľadí na nás zvysoka nie pre povýšenosť, ale preto, že je všade medzi nami. Oj, koľkokrát sa naše oči upierajú k nebesám. Raz prosíme Všemohúceho, aby nám dožičil prepotrebný dážď. Inokedy sa modlíme, aby konečne už prestalo pršať, lebo povodne sú priveľkým trestom. Vieme však, že dobro napokon prichádza z hora, z nebies. Tých nebies, ku ktorým sa upierajú naše zraky, ku ktorým sa koríme ako k objímajúcej matke – mamičke. Obloha visí nad nami ako nebeská strieška, baldachýn milostivo ochraňujúci nás pred zlom, hrôzou, katastrofou.

Neraz som počul, že ten či onen má zafarbený dom nebovou farbou. Aký je to odtieň farby? Akú farbu má nebo? Modrú, nebovozelenú, belasú? Pravdu sa asi nikdy nedozvieme. Pre každého má večné nebo svoju farbu. Takú, i onakú. Je farbou života, nádeje aj na poslednom Božom súde.