*Všetko bolo možno povedané, zaručene však nebolo videné*
Po prvý raz vstúpil slovenský maliar Ondrej Zimka na kubánsku pôdu. Napriek tomu, že jeho obrazy vystavovali na Kube, v Havane, nikdy tam nebol. Nikdy nevyužil možnosť cestovať ta. Ani keď ho volali, pozývali. Teda po našom, aj vtedy, keby neplatil z vlastného vrecka. Teraz na kubánskej pôde je. Veľvyslanec Kubánskej republiky otvoril totiž výsostné priestory veľvyslanectva pre takmer štyri desiatky obrazov Ondreja Zimku. J.E. David Pavlovich Escalona, ako všetci zrejme vedia, je prepojený zo Slovenskom nielen ako veľvyslanec. Svedčí o tom aj jeho poézia, menovite báseň Slovenským ženám. Ozýva sa v ňom, lebo sa nemohla neozvať, ozvena obrazov Slovenska. Nevybral si jeden obraz, nevybral si niekoľko – vybral si doslova celý svet obrazov, ktorý sa skrýva v krajinách Ondreja Zimku.
Nedá sa len blahoželať ľuďom, ktorí vystavujú – a teda verejnosti sprístupňujú – obrazy Ondreja Zimku. Je to svet, pre ktorý vznikol názov pod ktorým ho pozná nejedna galéria a jej návštevníci na Slovensku a v zahraničí - Krajina O.Z. Ondrej Zimka vdýchol drevu prostredníctvom farieb svojho štetca život. Slovenské drevo, dosky, okraje keď píla mení kmeň stromu na dosky, okraje zo stromov, ktoré sa na každej píle považujú za neplnohodnotnú dosku, kratinu, sa menia pod Zimkovými farbami na obrazy krajiny, ktoré ten strom videl zaživa.

Druhotriedna doska sa mení na prvotriedne umenie.
Ako všetko čoho sa dotkne Zimkova ruka - či je to peľasť postele alebo stará drevená truhlica. Okraje stromov sa menia na veľké, rozmerné, dlhé a veľkolepé kusy pomyselnej Zimkovej drevenice. Najnovšie dáva majster Zimka postroj dreveným koníkom – nesú na sebe kus toho sveta, ktorý je iba zdanlivo fantáziou, je to jednoducho fantastický svet. Nepomaľovaná drevená črieda ešte len dupoce v ateliéri s výhľadom na Bratislavu, onedlho sa Zimkove slncové koníky a kone, paripy rozcválajú do sveta našich príbytkov. Drevené koníky – veľkolepý dar hravosti dnes 73 ročného mága, ktorý nám ukázal slovenský svet o akom sme iba tušili, mága pri ktorom nemôžete povedať: si ako drevo. Lebo Zimkovo drevo žije, dýcha, hovorí, ukazuje...
Niekoľko desaťročí pred touto výstavou bola jubilejná výstava majstrovských diel Ondreja Zimku uprostred Bratislavy, v Mirbachovom paláci.
V paláci a na širokých kamenných točitých schodoch sa tiesnilo azda všetko čo malo v Bratislave nohy a oči. Uprostred uzavretého nádvoria stál muž – jeden z najkrajších mužov, najpôsobivejší zjav s čiernou hustou bradou a šticou vlasov, človek mal – nie neoprávnený dojem – že väčšina publika, najmä nežného pohlavia, sem neprišla obdivovať obrazy, ale ich tvorcu. Väčšina mužov zasa nezávidela Zimkovi, koľko pôvodnosti a ojedinelosti vniesol svojimi obrazmi do nášho života, ale to, ako dobre vyzerá. Nebol to len zjav, bola to aj reč tela, pokojné, akoby premyslené pohyby, postava z ktorej sa liala pokoj a istota, navonok vyzerajúca ako pomalosť. Mužskosť Zimku, o ktorej nikto nehovorí, je vo všetkom – je to muž, ktorý si veci premyslí podľa seba a nie podľa nálady doby, muž, ktorý koná bez trúsenia zbytočných slov. Reč pohybov jeho tela je vlastná horalom azda všade na svete. A na Kysuciach osobitne.
Pohyb, farby, tvar, z hlavy a nie z ruky vyskakujú Zimkovi tie fontány obrazov, ktoré vidíme aj tu.
Kto iný by nám mohol napovedať, že Bermudský trojuholník nie je v Karibiku, ako si to všetci doteraz mysleli – ale je to tam, kde sa stráca mladosť. Neviem či s tým predstaviteľ Kubánskej republiky môže súhlasiť a či to vôbec možno na tejto výsostnej pôde povedať – ale Bermudský trojuholník je v našich výsostných vodách – tak, ako ho vidí tento Zimkov obraz – patrí aj nám Slovákom. Aj nám sa totiž v Bermudskom trojuholníku stráca mladosť, ako znie názov jedného z obrazov. Avšak na výmenu ponúka Ondrej Zimka rovnocennú náhradu – Slovenskú múzu Davida Pavlovicha.
A všetci sa môžeme stretnúť a dopovedať Nenapísané príbehy osady U Muchov, podľa názvu jedného z vystavených obrazov. Podučíme sa v kysučtine – ak budeme chcieť vedieť, že na obraze z názvom Čemla vedú čemlu, slepú starenku.

Tri loná sú na obraze Voňa rieky Kusuce. Pod Drevorubačom z modrých hôr rozpoznáme čo vidí maliar, keď nám v zátvorke názvu hovorí, že je to otec. Zo Zimkových komínov sa v každom ročnom období valia aj farebné dúhy.
Maliar sám vravieva, že keby jeho diela horeli z komína bude vychádzať pestrofarebný, dúhový dym.
Je to slovný obraz, obraz z maliarových slov – maliar ním hovorí, že všetko je pominuteľné, mení sa na dym. Napriek všetci vieme, že je nezmysel aby sa kúrilo Zimkovým drevom. To je tu navždy, teda pokiaľ dovidíme.
Ale jeho dym, keby predsa len, je výnimočný – je pestrofarebný, dúhový. Taký ako nikoho.
Ondrej Zimka je ilustrátorom približne stovky kníh, o tom, že jeho obrazy sú žiadané a tešia sa nesmiernej obľube svedčí okolo 200 výstav doma a v zahraničí. Je nositeľom ceny Ľudovíta Fullu a nositeľom vysokého štátneho vyznamenania Radu Ľudovíta Štúra a ďalších prestížnych cien a ocenení. Je to aktívny občan Slovenskej republiky, je to umelec, ktorý sa zaslúžil o vznik nášho štátu. Ako to nespomenúť na pôde štátu, ktorého vznik nezávislosti nás všetkých kedysi, v ďalekom roku 1960, tak zelektrizoval. Ale predovšetkým. Zimka je umelec, ktorý spojil farby a drevo neopakovateľným spôsobom – a ak si uvedomíme, že prvé spojenie dreva a tempier nastalo v jeho rukách v roku 1973, tak si môžeme uvedomiť, ako nenásytné je publikum, ktoré chce vidieť a vlastniť Zimkove diela, publikum, ktoré sa vnára do sveta, tak ako ho predstavuje neopakovateľným spôsobom práve Ondrej Zimka. O Zimkovi bolo už mnohé – ba azda všetko – povedané. Avšak a najmä – určite ešte nebolo všetko videné.
Zimka vtrhol masívnou energiou do nášho ponímania sveta – ukázal nám farebné deje o ktorých sme len tušili, že asi jestvujú, ale až on z nich urobil viditeľný svet. Ten svet, ktorý sa preniesol do slovenského umenia v génoch tohto umelca neohraničeného len európskym rozmerom totiž pokračuje – v ojedinelom poňatí sochárskej tvorby štvrtého z rodu Ondrejov Zimkovcov a – ako to nepovedať ešte, ešte a ešte opakovať – v tvorbe Miliny Zimkovej, bez ktorej by terajšie nové slovenské umenie, poňatie maľby nebolo celistvé.
Traja výtvarníci, tri výrazné a úplne odlišné umelecké typy a úplne odlišná a pritom jedinečná vrcholová tvorba – pritom traja závideniahodní pekní ľudia. Čo väčšmi možno želať dnes dôstojnému javu a zjavu majstra Ondreja Zimku, ako nepoďakovať pánovi veľvyslancovi, J. E. Davidovi Pavlovichovi za to, že má dobrý výtvarný vkus.

Príhovor Dušana D. Kerného prednesený pri otvorení výstavy najnovšej tvorby Ondreja Zimku.