Jedno je zjavné. Štát sa neuberá správnym smerom. Názory, postoje a návrhy na riešenie problémov, predkladané skutočnými odborníkmi, ani oprávnené potreby občanov vládnu garnitúru v tejto etape vôbec nezaujímajú. Prvoradou úlohou je nekonečné riešenie vnútrostraníckych a koaličných rozporov s cieľom udržať moc za každú cenu. Volanie po novej politickej kultúre, o ktorej pred voľbami pravidelne „vajatali“ predstavitelia strán dnešnej vládnej koalície, odozvu v činnosti vlády a parlamentu nenašlo. Skôr naopak. Ako chrípková epidémia sa rozšírila nákaza vytvárať v srdciach politikov túžbu pravidelne v médiách a v parlamente útočiť na dnešnú opozíciu vymýšľaním káuz, škandálov a vnášať medzi ľudí čo najviac zloby, nenávisti a závisti. Politické konšpirovanie už dosiahlo obludné rozmery. Také stupídne, že sa každému slušnému občanovi doslova krúti hlava.
V tejto súvislosti sa ako nesmierne zaujímaví ľudia prezentujú príslušníci SDKÚ-DS. Strany, ktorá voľby nikdy nevyhrala, ale stále sa usiluje o najdôležitejšie postavenie na slovenskej politickej scéne. Až príliš často si niektorí politici zoberú „na paškál“ opozičných poslancov a bijú do nich hlava-nehlava. Obviňovania z klientelizmu, korupcie a rozkrádania bez potrebných a dôveryhodných dôkazov sa opakujú takmer každý deň v médiách aj v Národnej rade Slovenskej republiky. Oči týchto politikov zahmlené zlobou a nenávisťou k politickým protivníkom nedovidia do vlastných radov. Fakty sú jednoznačné. Pod koberec zamietli mnohé kauzy a škandály aj svoj podiel na predčasných parlamentných voľbách v roku 2006. Na vedľajšiu koľaj dostali výpredaj strategických podnikov, znivočenie nášho poľnohospodárstva, ale aj obdobie vládnutia za pomoci prebehlíkov z HZDS – ĽS a ANO. Zabudli na tunelovanie tunela Branisko, kauzu vláčiky a mnohé ďalšie, ktoré poškodili väčšinu občanov našej republiky. K majstrom v útokoch na opozičné strany sa zaraďujú predovšetkým Ivan Mikloš, Lucia Žitňanská, Magda Vášáryová, Milan Hort, Ľudovít Kaník, Stanislav Janiš a Tatiana Rosová. Voliči od dnešných mocných očakávali, že budú dôsledne plniť predvolebné sľuby, že znížia korupciu, nezamestnanosť (ktorá je najvyššia za ostaných 6 rokov), kriminalitu, aj mieru klientelizmu. Dúfali, že práve poslanci SDKÚ-DS a KDH budú konečné humánnejší, kultúrnejší a skromnejší. Občania sa nádejali, že ich poslanci zabezpečia, aby sa z úradov a inštitúcií, kde pôsobia ich nominanti, čím skôr vytratila mizerná odbornosť, neochota, arogancia a byrokracia. Žiaľ, nič z toho sa nedarí plniť konkrétnymi činmi, lebo moc je v nesprávnych rukách. Viacerí politici z koaličného zoskupenia nezvládajú úlohy a ich predstavy a návrhy, orientované na riešenie vážnych problémov spoločnosti, sú často rozporuplné a protirečivé. Čo platilo včera, dnes už neplatí. Vláda riadi štát spôsobom od prípadu k prípadu. Takáto politika zmrzačená škandálmi z rokov 1998 – 2006 a poznačená terajšími kauzami nedáva nádej na úspešnejšie napredovanie.