Nestáva sa často, že stretnete zaujímavého človeka a rozhodnete sa okamžite o ňom napísať článok do novín. Obyčajne takýchto ľudí treba vyhľadávať, poprepitovať sa na nich a až potom ich príbeh ponúknuť čitateľovi. V tomto prípade však ide iba o náhodný rozhovor so starším kamiónistom z Bieloruska, ktorý do Petrohradu vyváža zo Slovenska automobilové dielce, takže netreba ani ďalšie predstavovanie. Stretli sme sa na jednom odpočívadle, pri chutnom srnčom guláši a po niekoľkých banalitách, aj keď toho o jeho vlasti veľa neviem, spýtal som sa :
- A čo Baťka Lukašenko, ako si žije...oprášil som si svoju ruštinu. Kamiónista sa trocha zamyslel, pravde podobne vycítil v otázke okrem zvedavosti aj trocha irónie. Predsa mi však porozprával rôzne zaujímavosti zo života obyčajných ľudí v tejto krajine. Nie celkom sa to zhodovalo s tým, ako sa píše a hovorí v našich médiách. Rozhovor na túto tému však ukončil protiotázkou:
- Teraz mi ty povedz, na ktorú vládu a ktorého prezidenta po vašom novembri, si hrdý ...vrátil mi tak predchádzajúcu iróniu.
- Ani sa nepýtaj, neviem,- povedal som podľa pravdy. Prešli sme do fajčiarky, ponúkol ma svojou "Partizankou", ja neho "Malborkou" a pokračovali sme v rozhovore.
O Bielorusku toho skutočne veľa neviem, no pamätám si zo starých filmov a vojnovej literatúry, že je to krajina s hlbokými nepreniknuteľnými lesmi a močiarmi, v ktorých sa to v časoch postupu nemeckých armád na Rusko, len tak hemžilo partizánmi. Teraz, keď som si vychutnával ponúknutú cigaretu s týmto názvom, nadviazali sme rozhovor na tému -partizán. Môj kamiónista sa vyznal a porozprával mi veľa zaujímavostí a poinformoval ma napr. aj o tom, že v Bielorusku operovala na jednom území, kam noha nemeckého vojaka nikdy nevkročila, Partizánska armáda, ktorá mala 44O tisíc členov. Spomenul najväčšiu partizánsku operáciu "Koncert", počas ktorej partizáni, vlastne aj Nemci, za jednu noc, zaznamenali na obsadenom území takmer 2O tisíc explózií, počas ktorých bolo zničených asi 150 tisíc koľajníc a stovky vojenských transportov. Ako bonus mi pridal informáciu, že v Bielorusku pôsobili aj "Stalinové komandos", ktoré sa tiež významne podieľali na Partizánskom odboji. Ešte som netušil k akému koncu dospeje naša debata, no tiež som sa blysol svojimi vedomosťami o slávnych partizánskych veliteloch , ako boli napr Kovpak, Rudnev, Naumov, alebo otec všetkých partizánov plk. Starinov. Tušil som, že prekračujem už hranice Bieloruska a pletiem do rozhovoru aj Ukrajinu a Moldavsko, no kto už sa dnes pozastavuje pri takých vedomostných medzerách o Partizánskom odboji? Kamiónista mi na dôvažok pridal ešte jeden zaujímavý pohľad na toto obdobie. Myslím, že stojí za zaznamenanie...
Keď nacistická vrchnosť začala spravovať obsadené územie na Bielorusku, začal sa aj hon na partizánov. Jedným takým prostriedkom, ako prinútiť boja schopných ľudí k návratu z hôr, bolo že sa im dalo rôznymi odkazmi a vyhláškami na vedomie, že ak sa partizán do istého času dobrovolne nevzdá Nemeckej brannej moci, budú zastrelení jeho otec, matka, prípadne celá rodina. Strieľalo sa a vešalo vtedy vo veľkom. Boli však aj také prípady, keď človek, ktorý by nedokázal žiť s predstavou že kvôli nemu bude vystrielaná jeho rodina, prišiel a vzdal sa, aby zachránil svojim najbližším život, musel sa sám obetovať. V dedinke v ktorej sa narodil môj kamiónista sa jeden takýto človek nevrátil a zastrelili mu matku aj sestru. Po vojne mu síce zavesili na hruď všelijaké plechové vyznamenania, no ľudia s ktorými občas prišiel do hoci aj malého konfliktu, alebo ktorí sa o ňom iba tak rozprávali, nikdy nepovedali o ňom inak ako ten- matkovrah. Dokonca takto o ňom zmýšľali aj jeho druhovia z Partizánskeho oddielu. Do konca života mu ostala takáto nálepka.
...Na tohoto kamiónistu a na rozhovor s ním si občas spomeniem. V tomto roku mi ho pripomenul iný rozhovor, ktorý poskytol českým novinárom vo Viedni, dnes už neboštík Ctibor Mašina. Je to jeden z bratov, s ktorým sa prestrielal na slobodu, zanechali po sebe šesť mŕtvol a len tak mimochodom stihli podrezať aj zviazaného človeka.Česká vrchnosť sa z nich silou mocou snaží urobiť napriek odporu obyvateľstva, národných hrdinov. Ked sa ho spýtali na túto udalosť, po veľkom časovom odstupe, chvastúnsky poznamenal:
- To podrezanie strážmajstra bolo vlastne milosrdnou smrťou. Omámili sme ho pred tým chloroformom. Komunisti ho mojej matke nedopriali. Odpoveď ako ušitá na veľkého hrdinu, ktorý po celý život považoval komunistov za zločincov. Čudujem sa iba tomu, s akou ľahkosťou, zanechal svoju matku v rukách týchto zločincov, hoci dobre vedel, ako to v tých časoch chodievalo a čo bude nasledovať po toľkých mŕtvolách, ktoré po sebe zanechali. Vtedy si na svoju matku určite nespomenul a nespomenul si na ňu ani vtedy, keď podrezával zviazaného človeka. Ktovie, ako by ho oslovovali v maličkej dedinke kdesi v Bielorusku, odkiaľ pochádza aj ten môj kamiónista.
Rudolf Slezák