„Sloboda a solidarita“ sľubovala v predvolebnom ohlupovaní potenciálnych voličov okrem iného aj zrušenie financovania z rozpočtu, teda odluku cirkví od štátu. Novým modelom malo byť dobrovoľné poukázanie časti dane. Podľa, už opatrnejšieho, vyjadrenia súčasného ministra kultúry Daniela Krajcera, z liahne tzv. slobodnej a solidárnej strany, nastavenie nového modelu „nie je celkom téma pre politikov, ale predovšetkým pre odborníkov.“ Na tejto premene názoru vyplývajúcej zo zmeny postavenia ohlupovateľa na člena vlády, ktorý už za svoje rozhodnutia nesie aj zodpovednosť, nie je nič zvláštneho. Viac mi však prekáža zdôvodnenie potreby tejto zmeny ministrom strany, ktorá by podľa svojho názvu mala zaručovať slobodu a solidárnosť (preto dávam jej názov do úvodzoviek). Podľa D. Krajcera („SaS“) zmena je potrebná aj preto lebo „model financovania funguje na základe boľševického zákona z roku 1949.“ Keďže tento model prežil viac ako 20 ročné obdobie od prevratu v novembri 1989, môžeme sa oprávnene domnievať, že v otázke financovania cirkví bol prednovembrový režim na Slovensku žičlivý.
Podľa zdroja z ministerstva kultúry, v roku 2009 štát prispel na činnosť cirkví sumou 37 191 961 eur. Rímskokatolícka cirkev z toho dostala 21 268 133 eur, gréckokatolícka 3 765 623 eur a evanjelickej sa ušlo 3 679 129 eur. Je to veľa? Je to málo? Nad tým nemám v úmysle meditovať. To nech posúdi každý sám. Podľa bratislavského arcibiskupa Stanislava Zvolenského, katolíci nepodporia nemecké pravidlá. Neprijateľný je pre nich model, keď z jednoduchého prihlásenia sa za člena katolíckej cirkvi, pri sčítaní ľudu, by mala vyplývať povinnosť platiť cirkevnú daň.
Cirkev sa zrejme obáva aj určitého farizejstva svojich tiež ovečiek, ktoré by sa v prípade zavedenia cirkevnej dane nemuseli prihlásiť k svojej viere zo zištných dôvodov. To by malo, samozrejme priamo úmerný vplyv na zníženie príjmu našich cirkevných spoločností. Ja si však myslím, že odhalením pravej tváre aj takýchto veriacich by sa konečne ukázalo koľko máme skutočne presvedčených veriacich na Slovensku.
Samozrejme pripúšťam, že medzi veriacimi je tiež veľká skupina tých, ktorí žijú už len z podstaty a „vďaka“ niektorým proti sociálnym opatreniam tejto pravicovej vlády len živoria a preto by len veľmi ťažko mohli na cirkev prispievať. Prijatím zákona o cirkevnej dani by sa potom možno pohlo svedomie ich politických reprezentantov v pravicovej vláde Ivety Radičovej a začali presadzovať politiku na prospech väčšiny obyvateľov Slovenska. Konečne by povedali nie životu hŕstky vyvolených na úkor väčšiny. Veď, čím ďalej tým menšia skupina osôb si prisvojuje výsledky práce tých druhých. Úmerne s rastom počtu milionárov a miliardárov rastie tisícnásobne počet tých, ktorí sú odkázaní na milodary. Takže, hanba, alebo nie? Momentálne už mnohým pomôže aj rozdávanie múky, či cestovín. Nemyslím tým len neprispôsobivých občanov tmavšej pleti. Žiaľ je to realita dnešných dní. Niekto si môže len tak „odskočiť“ na večeru prenajatým lietadlom na druhú stranu kontinentu. Je to však na úkor desať tisícov tých, čo už len snívajú o tom, že sa možno aspoň na onom svete do sýta najedia. Nahlas povedzme nie ekonomickému zväčšovaniu rozdielov medzi ľuďmi. Aj keď myšlienku solidarity súčasná vládna koalícia síce považuje za prejav kacírstva, dnes viac ako mnohokrát v minulosti vystupuje do popredia požiadavka zavedenia milionárskej dane. Nie však len v podobe smiešneho zrušenia daňovej odpočítateľnej položky, ako to zaviedla minulá vláda. Opätovne je potrebné zaviesť progresívnu daň. Musia sa prijať opatrenia, na základe ktorých by riešenie dôsledkov hospodárskej krízy už nebolo na úkor najslabších sociálnych vrstiev, ale z príspevku boháčov.