So spomienkami je to ako so snom. Vynoria sa nevedno odkiaľ a zasa zmiznú, nevedno kam. Preletia vám hlavou ako blesk a znova sa stratia. Predsa však, aj keď neochotne, vydávajú svedectvo o tom, ako tomu bolo pred rokmi, keď medzi nami chodili ľudia, ktorým dnes už zapaľujme sviečky na cintoríne. Ešte nedávno sme sa s nimi rozprávali...zrazu zmizli a pripomína nám ich iba pomník a zopár spomienok.

...Pani Mária bola celkom obyčajná dedinská ženička, ktorá nikdy nečakala, aby sme ju ako deti pozdravili. Vždy sa predbehla a prihovorila skôr, než sme stihli ústa otvoriť. Poznala nás takmer všetkých v dedine podľa mena, vedela do ktorej triedy chodíme a ku komu patríme.. Veľmi často sa jej po dvore motal kŕdeľ cudzích detí spolu s jej vnúčencami, ale aj dospelých ľudí, ktorí sa zastavili len tak na kus reči. Bol to pre nás zážitok, keď sme ich pozorovali a počúvali aj pri práci. Najčastejšie sa schádzali pri "číchaní"- šúpaní kukurice, triedení zemiakov, zabíjačkách, páraní peria... pani Mária bola neprekonateľnou pamätníčkou všetkých čias. Dokázala si spomenúť na toľko podrobností zo života ľudí ktorých pripomínali už iba zažltnuté fotografie, že ani obecná kronika sa jej nevyrovnala. Najkrajšie a najčastejšie spomienky však mala pri takýchto príležitostiach na svoju dedinku a svoj rodný dom, kde sa narodila. Ani Božena Nemcová nedokázala vo svojich románoch a poviedkách do ktorých usadila postavy a príbehy obyčajných ľudí, zaujať tak , ako to vedela táto ženička. Hltali sme rozprávanie o jej rodičoch, starých rodičoch, susedoch, zvykoch a starých časoch. Dokázala ich tak dojemne vyrozprávať a priblížiť, že sa nám zdalo , akoby žili v dajakej rozprávke, rozprávkovom domčeku, rozprávkovej dedinke, akú dokázal namaľovať iba neprekonateľný maliar dedinskej idylky, Jozef Lada. Iba jej manžel Andrej si ju občas doberal: - A v ktorej rozprávkovej krajine si to vlastne žila? - Dobre vieš v ktorej, veď si tam vojenčil, odpovedala s úsmevom bývalému vojakovi, ktorý si ju po vojenčine priviedol do našich končín.

Čas plynie rovnako pre každého a aj z nás sa stali dospelí ľudia, začali sme starnúť a pani Maria sa nám zošúverila. Jedného dňa, krátko po tom, čo pochovala svojho manžela, prišiel za mnou jej vnuk a požiadal ma, čí by som nebol ochotný sa s nimi zviesť do jednej dedinky, učupenej pod akousi horou. Samozrejme, že som súhlasil, predovšetkým kvôli dôvodu, pre ktorý sa pani Mária rozhodla vycestovať. Zatúžila ešte raz pobudnúť na chvíľu vo svojej rodnej dedinke a pozrieť sa na svoj rodný rodičovský domček. Sadli sme do auta a vyrazili. Cestou nám vyrozprávala smutný príbeh o svojom bratovi, ktorý zostal na rodičovskom majetku a upil sa. Čo neprepil, to prekartoval. Teraz sme stáli pred starou ošarpanou chalupou, o ktorej nám toľko krát a s takou láskou rozprávala. Namiesto rozprávkoveho domčeka sme videli starú barabizňu s prelomenou strechou, zadeskovanými oblokmi, poškodenou bránou do dvora a rozpadávajúcim sa plotom. Cez deravý plot bolo vidno na dvore sedieť starého chlapa popíjajúceho akúsi žbrndu z plastovej flaše, zopár zbastardených psov a pobehujúce polonahé , ufúľané deti. Táto barabizňa už iba špatila prostredie, v ktorom boli iné, upravené a ošetrované domčeky.

Vracali sme sa domov a nikomu nebolo do reči. Bol to veľmi smutný zážitok.Pani Mária sedela tíško na zadnom sedadle, no v spätnom zrkadielku som videl, ako si ustavične utiera slzy do premočenej vreckovky. Od tohoto výletu som ju videl ešte niekoľko krát, no vždy už iba smutnú a čoraz viac zošúverenú. Neviem presne kedy, no krátko na to nás všetkých definitívne opustila. Pribúdaním veku, si na jej príbeh, na jej rodnú dedinku a rodičovský domček z rozprávky, o ktorom tak krásne vedela rozprávať, čoraz častejšie spomeniem. Pripomínajú mi ju aj nádherné slovenské piesne, ktoré pre nás naspievali Krištof Veselý, Karol Duchoň, Dušan Grúň... To nie sú iba piesne o rodičovskom domčeku, o dedinke učupenej kdesi pod horami, o krásnom rodnom kraji a Slovenských dolináááách, to sú piesne aj o našom detstve, o našej mladosti a hlavne ľuďoch, ktorí už nie sú medzi nami. Človeku zvlhnú oči, keď ich počúva.