V druhej polovici mája začne v poradí 18. schôdza Národnej rady Slovenskej republiky. Napriek tomu, že predseda parlamentu Richard Sulík zvolal schôdzu ku konkrétnemu programu, priebeh rokovania ostáva veľmi nejasný. Hlavne pre vládnu koalíciu, ktorá sa pre istotu už ani nevyjadruje napríklad k tomu, ako dopadne voľba generálneho prokurátora.

Poznáme mená kandidátov na predsedu generálnej prokuratúry. Poznáme rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý pokarhal parlament pod Sulíkovým vedením lebo z tajného hlasovania urobili verejný cirkus. Nevieme ale ako chce vládna krehká väčšina tajne a pritom pod verejnou kontrolou zahlasovať za svojho kandidáta. Kým sú poslanci monitorovaní, ich lídri dokážu hlasovanie oficiálne ustrážiť. Horšie to je v prípade slobodnej tajne voľby. Vtedy sa môže pokračovať v búraní vládnej koalície a Radičová môže začať baliť kufre tak ako to avizuje.
Otázny ostáva aj postoj vládnych poslancov k prezidentom vrátenému zákonu o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest. Prezident poukázal na chyby a ľavicová opozícia na nedostatky zákona. Zákon nerieši otázku platov všetkých volených predstaviteľov samosprávy vrátane vyšších územných celkov. Naďalej ostávajú nejasnosti pri preplácaní dovoleniek a rozdiely v platoch medzi starostami obcí s obrovskou zodpovednosťou a starostami mestských častí s neporovnateľne menším vplyvom. Zákon nerieši problémy ale ich znásobuje. Premýšľa nad vnútornými intrigami a nehľadá východiská z ekonomickej a sociálnej situácie. Hoci predsedníčka vlády pred schvaľovaním zákona avizovala, že parlament schváli zákon z dielne ministerstva, nestalo sa. Hoci pripravila stretnutie všetkých zainteresovaných strán, aby sa do návrhu zakomponovali ich pripomienky, pri schvaľovaní boli ignorované. Aká je vlastne pozícia predsedníčky vlády k vládnym poslancom? Sotva ide o rešpekt. Skôr o ignoráciu. Prípadne pozorne počúvajú pokyny z iných mocenských miest.
Hra na moc, vplyv a zodpovednosť pravici nevychádza. Teraz stojí pred ďalšími testami vzájomnej dôvery a bezhraničného podozrievania. Uvidíme do akej miery bude pokračovať v marazme, alebo či si konečne prizná, že Slovensko potrebuje stabilitu, ktorú oni garantovať nedokážu. To si už nežiada iba odvahu priznať chyby ale aj guráž prenechať správu štátu vhodnejšej alternatíve.