Hromadné výpovede lekárov, nekonečné vyjednávania a kolaps nemocníc zaznamenávali médiá prakticky iba v spravodajskej rovine. Prinášali množstvo faktov, (ktoré neboli vždy utriedené a preverené a často ignorovali časovú postupnosť ) ale vôbec nepracovali so získanými poznatkami. Politiku hľadali tam, kde bolo treba hľadať odborné a sociálne pozadie. Amaterizmus v slovenskej žurnalistike sa ukázal v plnej nahote. Novinári neponúkli čitateľom a divákom odborné analýzy celého problému zdravotníctva, nehľadali príčiny jeho systémového sústavného zlyhávania a podfinancovania. Neskúmali či práve tieto problémy nie sú v pozadí súčasnej krízy zdravotníctva. Komentáre sa pohybovali iba v rovine zvyšovania platov, ktoré sa nie len v podaní vlády a politikov, ale žiaľ aj v podaní novinárov stali hlavným motívom celej krízy. Novinári si osvojili pohľad vlády a podporili jej názor o nezodpovedných lekároch, ktorí berú pacientov ako rukojemníkov len preto aby získali vyššie platy. To bol však iba vrchol ľadovca. O zodpovednosti vlády sa takmer vôbec nehovorilo. Nehovorilo sa ani o tom, že v skutočnosti súčasný stav zdravotníctva robí z pacientov rukojemníkov. Rozhodnutia vlády tlačia pacientov do polohy nesvojprávnych občanov, vyťahujú z ich vreciek čoraz viac peňazí a tí, ktorí ich nemajú sú odsúdení na predčasnú smrť.

Ojedinelé rozhovory s odborníkmi (TA3) nerezonovali v novinárskej obci. Vážne fakty a upozornenia na dvadsaťročné zanedbávanie zdravotníctva, na nedodržiavanie zákonníka práce, na služby lekárov a sestier bez potrebného odpočinku, ktoré z úst odborníkov odzneli, novinárom behajúcim po nemocniciach a naháňajúcim vyjadrenia jednotlivých politikov, zdá sa nič nenaznačili. Úplne chýbali besedy s profesionálmi a prognostikmi. Hríbovú Lampu, v ktorej bola beseda (?) k tejto téme , sem počítať nemôžeme, lebo Lampa len plnila objednávku (?) vlády, celú krízu spolitizovala a vykreslila zlých ľavicových politikov a dobrú pravicu. Otázka moderátora, že čo je zlé na privatizácii nemocníc hovorí najlepšie o absolútnom nepochopení podstaty. Takýto príspevok k závažnej celospoločenskej téme od verejnoprávnej televízie bol horší než žiadny. Pritom práve toto médium malo priniesť popri spravodajských informáciách najkompletnejšiu analýzu celej vleklej krízy zdravotníctva. (Ale kto by to tam urobil???) Svoj podiel viny na takomto informovaní verejnosti majú aj lekári. Komunikácia z ich strany nebola dostatočná, nepodali „na lopate“ novinárom všetky fakty, najmä tie, ktoré sa týkali ich možností poskytovať kvalitné služby, netušiac, že vzhľadom na súčasný biedny stav slovenskej žurnalistiky, v ktorej sa pohybuje oveľa viac učňov (i nedoukov) ako majstrov, sa tieto ich požiadavky do médií takmer vôbec nedostanú. Ale komunikačnými chybami lekárov sa v tomto článku nebudem zaoberať. Je to téma na samostatný rozbor.

Dobrá vláda a zlí lekári?
Takýto obraz poskytovali takmer všetky média. Prečítal si niekto pozorne memorandum premiérky? Sľubovala napríklad dodržiavanie zákonníka práce pri službách zdravotníckych pracovníkov. Spýtal sa niektorý novinár ako to chce zabezpečiť keď i za normálneho stavu je v nemocniciach málo lekárov a sestier? V memorande hovorila o zvýšení platby za diagnózy a výkony. Nikoho nezarazilo, že súčasne poslanci odmietli zvýšenie platieb za poistencov štátu? Keby vláda platila riadne (tak ako to vyžaduje od každého z nás) za poistencov štátu (deti, študenti, dôchodcovia) bolo by v systéme dostatok peňazí a vlády by sa nemusela tváriť veľkoryso pri oddlžovaní nemocníc. Veď pritom dáva iba tie peniaze, ktoré tam mohli pribúdať cez platby za poistencov. Dáva len to čo zo zdravotníctva „odcudzila“. Nikto sa nespýtal kde má nemocnica zobrať peniaze, keď za väčšinu výkonov platia poisťovne menej ako sú skutočné náklady? Takže do systému prichádza menej peňazí ako stojí jeho fungovanie? Zdravotné poisťovne už povedali, že keď vláda nezvýši platby za poistencov štátu, nebudú peniaze na vyššie platby nemocniciam. Možno by vláda mala financie, keby predchádzajúce Dzurindove vlády nesprivatizovali rodinné striebro (SPP, Elektrárne, Telekomunikácie atď.) riadiac sa Miklošovým sloganom, že štát je zlý vlastník. A do tretice. Transformácia nemocníc na akciové spoločnosti nebola zrušená iba pozastavená (!). Vláda nepredložila do parlamentu novelu zákona, ktorou by sa zrušila pripravovaná transformácia. Takže po voľbách sa v nej môže pokračovať.

Prečo je transformácia hrozbou?
V žiadnom médiu sa otázka premeny nemocníc na akciové spoločnosti seriózne nerozoberala. Jediné o čom sa neustále hovorí, že to zlepší hospodárenie, ale za akú cenu? Nemocnice sa dostanú do rúk súkromníkov a ako štát potom zabezpečí zdravotnú starostlivosť? Nezvýši sa doplácanie pacientov tak ako sa to už teraz stalo v niektorých vážnych prípadoch pri poslednej kategorizácii liekov? Novinárov nezaujímali tlačovky občianskeho združenia proti transformácii nemocníc. Boli by sa dozvedeli, že vo vyspelých krajinách (Anglicko, Švédsko, Nemecko, Francúzsko) je 70 – 90 percent zdravotníckych zariadení v rukách štátu. Zdravie tam nie je tovarom, tak ako sa to začína vnímať u nás. Spýtal sa niektorý novinár ministra financií, ktorý stále vyhlasuje, že štát je zlý vlastník, ako je to možné, že v zahraničí fungujú a prosperujú štátne podniky? Nemusíme vymýšľať nový systém. Stačí sa poučiť z toho čo je odskúšané a funkčné. O tom všetkom sa malo písať v našich médiách už vtedy keď začali prvé protesty proti transformácii nemocníc. O tom všetkom sa malo písať najmä počas ostatných týždňov. O tom všetkom by sa malo písať aj v nasledujúcich dňoch, pretože to je téma, ktorá sa bytostne týka celej spoločnosti. O tom všetkom mali hovoriť najmä verejnoprávne médiá, vlastne teraz už len jedno Rozhlas a televízia Slovenska. Nemajú súčasní aktívni novinári na spracovanie tejto témy dosť schopností, alebo to nie je v záujme vydavateľov aby sa tejto téme venovali. Nech je odpoveď akákoľvek, výsledok na stránkach novín , na obrazovkách televízií a v rozhlasových reláciách len potvrdzuje, že okrem zdravotníctva je v hlbokej kríze aj slovenská žurnalistika.