Z čias, keď sme ešte spolunažívali s Čechmi v spoločnej federatívnej republike, mi ostala v pamäti jedna dosť nepríjemná udalosť, ktorá sa odohrala v Prahe. Akýsi príliš akčný študent sa rozhodol ponatierať ruský tank ružovou farbou, aby takto vyjadril svoj názor na symbol oslobodenia Prahy sovietskou armádou. V natieraní tohoto železného monštra ho príslušné orgány prerušili a poslali domov. Vďaka mediam, ktoré boli pri tom, sa však prípad rozmazal, rozdebatoval a krátko na to, sa pri tejto železnej mašine objavila skupina poslancov Federálneho zhromaždenia v monterkách, vybavených štetcami a farbou. Týchto pánov si už nikto netrúfol poslať domov a tak za účasti televízie a ostatných médií predviedli národom Federatívnej republiky, ako sa narába s farbou. Pred kamerami predvádzali však nielen svoju zručnosť v natieraní, ale chovali sa ako cigánske deti, keď príde do ich kolónie kameraman a tieto sa chcú dostať do záberu. Bol to jeden z mnohých prípadov, ako možno hanobiť spomienku na tých, čo tisíce kilometrov od svojich domovov sem prišli a položili svoje životy tesne ku koncu vojny. Predovšetkým to však bol príklad dospelých ľudí "puberťákom", ako sa narába s farbou na verejných priestranstvách.Mám dojem, že to zabralo, pretože bol zaznamenaný zvýšený počet prípadov natierania a sprejovania vagónov, fasád, ale aj pomníkov na cintorínoch hanlivými nápismi, hákovými krížmi, proti židovskými a proti komunistickými heslami.Puberťáci a vandali sa priam predbiehali svojimi výtvormi a nápadmi.
Ubehli roky a človek by si myslel, že takýmto úbohým praktikám ako sa dá zviditeľniť je už koniec. Nie je tomu tak, presvedčil nás o tom aj Východoslovenský "Korzár", ktorý ešte v Januári zaznamenal podobnú udalosť.Pri príležitosti oslobodenia Košic, upálenia Jána Palacha a Fašiankov,sa v Košiciach vraj zišlo niekoľko ľudí pri buste Laca Novomeského a výtvarník pán Kalmus tu zhanobil sochu Slovenského básnika tým, že mu natiahol na hlavu starý sveter. Nezabudol sa však redaktorovi pochvastať, že on už pred časom túto bustu ponatieral na červeno a že ešte na nej vidno stopy jeho práce.Ďalšia ukážka a príklad pre "puberťákov " a vandalov, ako treba narábať s farbou.Za zmienku však stojí i to, že ak sa zíde zopár ľudí a jeden z nich zhanobí sochu básnika, pohotovo sa nájde médium, ktoré to nielen zaznamená, ale aj nafúkne, akoby tu išlo o dajaký hrdinský a obdivu hodný skutok. Je tu však ešte jedna súvislosť, prečo sa k tejto téme vraciam. Pred pokladal som totiž, že každé seriózne médium verejne odsúdi takéto praktiky zviditeľňovania sa a hanobenia básnika.Počkal som si, no ani týždenníky alebo dvojtýždenníky, ktoré nedokážu pohotovo a včas na takéto prípady reagovať, nenašli niekoľko štvorcových centimetrov priestoru ani dodatočne, aby tieto praktiky odsúdili. Myslím tým napr. Literárny týždenník, Slovenské národné noviny, Bojovník...u ktorých som takúto reakciu očakával. Jedine kto sa ozval bola "Pravda", ktorá poskytla priestor na túto tému, zverejnila aj názor p. Kalmusa, ale aj názory obyčajných čitateľov Laca Novomeského, ktorého hanobenie ich pobúrilo.Ozvali sa a dali verejne najavo, že budú čítať iba takých autorov, ktorí ich zaujmú svojim talentom a svojim príbehom.A Laco Novomeský medzi týchto autorov ešte stále patrí.