Ak Angličanovi niečo pochybí, ide a zoberie si to, nech je to kdekoľvek na svete, napísal Mark Twain v postave jedného generála, v časoch, keď bola táto krajina obrovským koloniálnym impériom a takáto prax bola jej štátnou politikou. Rovnako sa chovali aj iné mocnosti a takéto prípady, keď sa siahlo na cudzí majetok boli celkom bežné aj počas druhej svetovej vojny, keď si na obyčajné rabovačky, nepýtali povolenie od svojich vlád ani celkom obyčajní ľudia. Ešte i dnes spomínajú tí najstarší, na zbratavanie sa so sovietskymi vojakmi pri oslobodení obce v apríli 1945. Vtedy tieklo víno na každodenných oslavách potokom. Keď sa minuli miestne zdroje, jednoducho sa zobralo niekoľko samopalníkov s doprovodom domácich znalcov terénu, preplavili sa cez Moravu alebo prešli po moste v susednej dedine na druhú stranu Moravy do susedného Rakúska a tam u bohatých sedliakov "zrekvirovali", všetko, čo bolo potrebné pre ďalšie "žúrovanie". Hlavne pijatika bola cieľom takýchto výjazdov a jednotka umiestnená v našej obci, sa dokázala vždy postarať o pravidelné dopĺňanie zásob. Vtedy, na jednej takejto vydarenej akcii obdaroval rozjarený sovietsky vojak pohoniča s koňmi, ktorý im bol k dispozícii, ušiankou a ešte celkom schopným, vatou vyfutrovaným "prešivákom", aké vídame už iba vo filmoch. -"Ten kabát je od Stalingradu, pamätaj si to, povedal Rus pohoničovi. Ak by mali Nemci takéto kabáty, nemuselo ich toľko pomrznúť, dodal k tomu. Slovo Stalingrad vtedy znamenalo niečo veľmi cenne, bolo to symbolom hrdinstva Ruského ľudu, jeho obetavosti i utrpenia. Rovnako sa po vojne s obdivom pozeralo aj na Nemeckých vojakov, ktorý prežili a ukazovali svoje omrzliny i zranenia od Stalingradu. Bol to obdiv i rešpekt za to, čo títo vojaci pri Stalingrade vytrpeli a zniesli. Ešte v šesdesiatych rokoch, keď mal tento pohonič dobrú náladu a povozil nás ako deti, na svojom konskom povoze, pamätám si že mal na sebe tento "prešivák" v tých najtuhších mrazoch a fujaviciach, keď sťahoval z lesa drevo. -"Ak by mali Nemci takéto kabáty aj pri Stalingrade, ktovie, ako by tá vojna dopadla, občas si pred nami zamudroval tento už starý muž. Vtedy sme tomu ešte nerozumeli, až teraz mi to vyplávalo v pamäti, keď som si vypočul pred pár dňami informáciu, že sa ide zdražovať plyn pre domácnosti o 7%. A nielen plyn. Ani rozmýšľať sa človeku nechce nad tým, ako hlboko bude ešte zašliapnutý do bahna a ako bolestivo musí znášať takéto zdražovanie. Hlavne starí ľudia, ktorých dôchodok sa pohybuje okolo 250 Euro, pre ktorých sa teplo, lieky i potraviny stávajú nedostupnými a ktorých ponovembrová generácia už dávno odpísala. Ktovie, ako by dopadol v týchto časoch pokus p. poslankyne Záborskej, ktorá ešte v lepších časoch, chcela dokázať, že aj z mála peňazí sa dá vyžiť. Po 14 dňoch to však vzdala a priznala, že to nedokáže. Od tých čias sa o čosi podobného už nikto z našich papalášov nepokúsil.
Je síce teplo, no už teraz sa naši starčekovia a starenky obávajú zimy, ktorá zákonite príde. Spomínajú na tú poslednú, keď vysedávali vo svojich nevykúrených príbytkoch, zabalený do deky, aby ušetrili na lieky, cestu do nemocnice, potraviny...a vypínali svetlo oveľa skôr, ako v Severnej Kórey, kde sa tak povinne deje už o 22 hodine. Predsa však aj v týchto pochmúrnych dňoch sa objavilo svetielko, že aj táto vláda si na nich spomenula. Na niektorých miestach Slovenska sa vraj už rozbieha veľká humanitárna akcia a tým najchudobnejším sa rozdávajú cestoviny. Od hladu sa zomierať teda nebude, ešte sa treba postarať o to, aby nám ľudia nepomrzli. Počul som, že Ruská armáda ešte stále disponuje obrovským množstvom spomínaných vyfutrovaných kabátov a teplých huňatých dek, ktorými sa prikrývajú v tých najtuhších mrazoch kone. Ak by sa zorganizovala humanitarná akcia v tomto duchu, možno by Putin našich chudobných dôchodcov potešil. Je to pravde podobnejšie, ako si robiť nádeje, že SPP bude v budúcom roku na nás milosrdnejšie.