Rakúšania si už aj zvykli na to, že ich nemobilných rodičov a príbuzných ošetrujú predovšetkým Slovenky. Občas z úst niektorého z tamojších politikov počuť aj slová uznania, adresované týmto ženám. Nemci už dávno považujú za samozrejmosť skutočnosť, že ich hroby kopú najmä cudzinci, predovšetkým Turci, príslušníci slovanských národov, alebo Rumuni. Na niečo podobné si začneme zvykať aj na Slovensku. Inštalatéri, kuchári, elektrikári, ale aj zvárači a sústružníci k nám budú prichádzať najmä z Rumunska, Bulharska, Ukrajiny a republík, ktoré tvorili súčasť bývalej Juhoslávie.

VÁŽIA SI PRÁCU
Mnohí sa pamätáme na situáciu spred niekoľkých rokov, kedy baníci na Gemeri, konkrétne v Nižnej Slanej, stratili prácu. Hornonitrianske bane v Prievidzi im ponúkli možnosť pracovať v ich baniach, ale Gemerčania to odmietli. Vraj je to ďaleko a oni nechcú opustiť svoje domovy. Hornonitrianske bane potom obrátili pozornosť na Rumunsko. Tam bez problémov našli „svojich“, s ktorými sú spokojní dodnes. Podobne je to aj s ďalšími podnikmi u nás, ktoré si nevedia vynachváliť svojich zamestnancov z Ukrajiny, Srbska i Poľska. Zaujímavé, ale väčšina zamestnávateľov, ktorí vyhľadávajú cudzincov, má zlé skúsenosti s tými, ktorých získali cez naše úrady práce. Samozrejme, sú aj u nás nezamestnaní, ktorí chcú skutočne pracovať. Podľa odborníkov však minimálne tretina z takmer 400 000 nezamestnaných sa do práce neponáhľa. Sú to tzv. chronicky nezamestnaní a to bez ohľadu na to, či je na čele vlády R. Fico, V. Mečiar, alebo I. Radičová. Na ospravedlnenie niektorých z nich slúži aj to, že počas dlhého obdobia bez práce stratili pracovné návyky a dnes sa ich zamestnávatelia doslova boja zamestnať, pretože majú s nimi zlé skúsenosti. Aj preto na Slovensku pracuje v súčasnosti asi 20 000 cudzincov (najviac – takmer 3500 z Rumunska, za nimi nasledujú Česi, Poliaci, Maďari a Ukrajinci) pričom by sa pracovných príležitostí pre nich našlo ešte viac. Naša byrokracia sťažuje prijímanie občanov z nečlenských krajín EÚ. Napríklad pre Ukrajincov je to začarovaný kruh: o prácu sa môžu uchádzať u nás iba vtedy, keď majú povolenie k trvalému pobytu. To však dostanú iba v prípadoch, keď majú už prisľúbené zamestnanie. Nabúrať takýto systém nie je ľahké. Podarilo sa to, napríklad, v Starej Ľubovni, kde v nemocnici pôsobí už niekoľko ukrajinských lekárov. K všeobecnej spokojnosti, teda i vedenia nemocnice i pacientov. V súčasnosti oficiálne na Slovensku pracuje takmer tisíc občanov Ukrajiny. Sú medzi nimi divadelní umelci, hudobníci, ale aj robotníci na poľnohospodárskych farmách. V blízkej budúcnosti k nám prídu za prácou predovšetkým Rumuni. Sú to predsa občania členskej krajiny EÚ, na Slovensko nemajú tak ďaleko a zároveň vedia aj to, že mnohé firmy dajú prednosť im a nie našincom, dlhodobo nezamestnaným.

DOMA BUDÚ CHÝBAŤ
Slovákov, ktorí odišli za prácou do cudziny, môžete stretnúť v celej západnej Európe. Od Írska po Španielsko a napriek celosvetovej hospodárskej kríze väčšina z nich má stálu prácu. Práve preto už dlhší čas pociťujeme u nás nedostatok kvalifikovaných odborníkov, predovšetkým vodoinštalatérov, murárov, tesárov, elektrikárov... Po 1. Máji sa odchod obyvateľov Slovenskej republiky za prácou do cudziny ešte zintenzívňuje, veď svoj pracovný trh pre nás už plne otvorili Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko a Lichtenštajnsko. Štát musí rátať s tým, že za prácou odíde takmer polovica z celkového počtu ľudí bez práce a okrem toho aj tí, ktorí sú doma síce zamestnaní, ale z rôznych príčin ich láka pracovať v cudzine. Je to predovšetkým kvôli vyššej mzde, ale pre objektivitu musíme zdôrazniť, že niektorých lákajú aj lepšie kariérne možnosti, lepší výber pracovných miest a v neposlednom rade možnosť získať nové pracovné skúsenosti a zlepšenie komunikácie v cudzích jazykoch. Z rôznych štatistík vyplýva, že až tretina tých, ktorí sa chystajú pracovať v zahraničí, chce tam žiť najmenej päť rokov a každý desiaty dokonca ráta s tým, že v cudzine zostane natrvalo! Určite na ich rozhodnutie má vplyv aj súčasná politická situácia v republike, najmä nedôvera v terajšiu vládnu koalíciu, ktorá namiesto ekonomických záležitostí sa sústreďuje na riešenie používania jazykov národnostných menšín, či výučbe slovenčiny v školách s vyučovacím jazykom maďarským – konkrétne či ide o vyložene cudzí jazyk, alebo o tzv. domáci jazyk. Netreba zdôrazňovať, že situácia, ktorá nastala po otvorení pracovných trhov v spomínaných štyroch krajinách, vyhovuje predovšetkým terajšej pravicovej vláde. Nemusí sa zaoberať nezamestnanosťou mladých ľudí do 24 rokov (vyše tretina z nich je bez práce), ale môže sa spoliehať na to, že prevažná väčšina z nich si bude hľadať uplatnenie v niektorej z týchto krajín, predovšetkým v najbližšom Rakúsku. Potom sa vláda bude chváliť, ako sa jej darí riešiť nezamestnanosť absolventov stredných a vysokých škôl.
To, že čerství maturanti, magistri a inžinieri chcú na rok-tri odísť pracovať do cudziny, nemôže nikomu prekážať. Naopak, je to vždy vítaná aktivita. Pre každý štát je to však veľká strata v prípadoch, kedy sa každý desiaty mladý odborník pripravuje na trvalé vysťahovanie do cudziny. Azda každá vláda by podnikla určité kroky, aby sa po niekoľkoročnom pôsobení prevažná väčšina z nich vrátila domov. Tam, kde sú ich korene, kde získali patričné a kvalitné vzdelanie, ktoré doteraz využívali iba zahraničné firmy. Až na tú našu. Táto vláda má iné záujmy. Veď koľko času a energie venovala a venuje voľbe nového generálneho prokurátora. Alebo nezmyselnému zákonu o ďalších jazykových právach menšín, i keď išlo v podstate iba o jednu – maďarskú a zákon sa jej nakoniec podarilo v parlamente presadiť, našťastie, v obmedzenej forme. V kvartete krajín, ktoré otvorili svoje pracovné trhy aj pre Slovákov, majú najlepšie možnosti presadiť sa najmä programátori, IT špecialisti, strojári, stavební technici a kvalifikovaní stavební robotníci, nastavovači počítačom riadených strojov, zvárači, vodoinštalatéri, elektrikári, kuchári, mäsiari, zdravotníci, čašníci... Teda skutočne široká ponuka pre remeselníkov i absolventov vysokých škôl. Kde však za nich získame náhradu? Iba v cudzine. Musíme však rátať s tým, že aj tí Rumuni, Srbi, Ukrajinci, Bulhari a ďalší, ktorí prídu „vystriedať“ našincov, po čase tiež budú chcieť odísť za lepším, teda tam, kde sú a budú našinci. Kde potom budeme hľadať opravára na prasknuté vodovodné potrubie – nevie dnes nikto. Ani profesionálne veštkyne a tých je už u nás viac, ako dosť. Dokonca viac, ako tých tak potrebných vodoinštalatérov a zámočníkov.