Profesor Jaroslav Chovanec sedemdesiatpäťročný
Nadpis svojej monografie prevzal Vincent Šabík z pasáže, ktorú venoval významnému štátovedcovi a právnikovi profesorovi Jaroslavovi Chovancovi – Intelektuál ako homo politicus. Pretože v intelektuálnej podobe kráčala politika s Chovancom po celý život. Ako vysokoškolský učiteľ prednášal ústavné právo, ako odborník sa za totality zapojil do vratkej diskusie o nevyhnutnosti inštitucionalizácie Ústavného súdu, písal a prednášal o federalizácii, po novembri ´89 stál ako renomovaný právnik pri zrode Ústavy SR. Je jedným zo štvorice tvorcov výzvy 61 krokov k slovenskej identite – Zvrchované Slovensko (spisovateľ Ing. Marián Tkáč, CSc., terajší predseda Matice slovenskej, spisovateľ JUDr. Milan Ferko a dvaja univerzitní profesori: JUDr. Michal Gašpar, CSc. a JUDr. Jaroslav Chovanec, CSc., Dr.h.c.). Aj preto spisovateľ Šabík pokojne mohol o právnikovi Chovancovi povedať, že „celý plodný život sa venuje slovenskej otázke v kontexte s úsilí najlepších intelektuálov národa, pre ktorých vlasť nie je iba miesto, ale najmä spoločenstvo ľudí a hodnôt, možností dobra“. Za prínos pre Slovensko získal profesor Chovanec roku 2008 Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.

Jubilujúceho prof. Dr.h.c., JUDr. Jaroslava Chovanca, CSc., oslovil publicista Milan Blaha. Je tu však aj dôvod navyše: blíži sa 17. júl, kedy si opäť pripomenieme Deklaráciu NR SR o zvrchovanosti Slovenska z roku 1992. Jej zverejnením sa otvorila cesta k slovenskej štátnosti, a teda aj cesta k vzniku modernej Ústavy SR, ktorá by nielen deklarovala, ale aj garantovala činnosť takrečeno srdcovky prof. Chovanca – ústavného súdu. Že išlo o cestu dlhú a kľukatú, o tom prof. Jaroslav Chovanec čosi vie: kráčal po nej.

• Pán profesor, aj v kmeťovskom veku prednášate vysokoškolákom a píšete svoje odborné publikácie. Najnovšie je to Politológia, terminologický a výkladový slovník, ktorá vznikla v spolupráci s Viliamom Hotárom. Za knihu Ústava SR – základný zákon štátu ste roku 2003 získali čestné uznanie Vedec roka. Tak sa teda venujme oblasti, v ktorej pôsobíte po celý život – ústavnému právu a ústave. Začnime vari ústavným zákonom č. 143 Zb. z 27. októbra 1968 o československej federácii, ktorý v šiestej hlave zakotvoval inštitúciu ústavného súdnictva – ústavný súd. No k jeho činnosti bolo ďaleko. Jednoducho – totalita. Režim ústavný súd nepotreboval. Vy, pán profesor, ste však našli odvahu a pustili ste na tenký ľad verejnej diskusie o nevyhnutnosti inštitucionalizácie ústavného súdu. O čo išlo?
- Nuž, k tej odvahe vari treba povedať, že som ju, a nie sám, nadobúdal postupne, lebo najmä po normalizácii v roku 1970 sa v tejto veci naozaj nedalo urobiť nič. Ústavný súd bola tabuizovaná téma celých 22 rokov. Oteplenie neprinieslo ani košické medzinárodné vedecké sympózium v roku 1979, kde som kritizoval fakt, že sa federálny a národné ústavné súdy od samého začiatku, teda od prijatia ústavného zákona č. 143/1968 Zb., okamžite stali neživotnými a obsolentnými inštitúciami, hoci ústavnou cestou k ich zrušeniu neprišlo.

• Možno si ľahko predstaviť ten rozruch...
- Pravdu povediac, rozruch nenastal na sympóziu, ale krátko po ňom. Presnejšie potom, čo bol môj príspevok publikovaný v zborníku. Do problému sa zaangažoval sám minister spravodlivosti Király, no nie po odbornej, ale po politickej stránke. Žiadal pokarhať autora aj riaditeľa Ústavu štátu a práva SAV.

• Takže vás pokarhali...?
- Nielen to, musel som, ak som chcel pôsobiť na vysokej škole a v SAV, napísať iný článok, v ktorom som svoju kritiku zmiernil. Napísal som, že v tejto etape výstavby socialistickej federácie sa inštitucionalizácia ústavných súdov zatiaľ nejaví ako potreba.

• Niektorí dvadsaťpäťroční novinári a analytici, ktorý nás, seniorov, dnes učia a poúčajú, ako sme mali žiť, by mohli povedať, že ste mali mať väčšiu odvahu zabojovať.
- Česi na to majú také pekné úslovie – ať se mládí vydovádí... Ono košické vystúpenie sa však so mnou nieslo roky. Keď som mal mať na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe prvú habilitáciu, zasiahol mestský tajomník strany s poznámkou, že súkromných docentov SAV nepotrebuje. Taká to bola doba.

• No potom prišiel osemdesiaty deviaty a s ním sloboda, a onedlho – po zverejnení Deklarácie SNR o zvrchovanosti Slovenska 17. júla 1992 – aj naplnenie práva národa na sebaurčenie. Teda aj dôvod na vytvorenie novej ústavy. Boli ste pri tom. Takpovediac vtedy, predtým aj potom.
- Áno, na prácach okolo ústavy som sa zúčastňoval aj skôr. Ako viete, tesne pred revolúciou, 31. októbra 1989 prišiel na Slovensko, na rokovanie 16. schôdze SNR, mladý federálny minister Marián Čalfa a hľadal podporu svojho projektu tzv. trojjedinej ústavy, ktorá likvidovala aj to málo, čo Slovensko malo – národnú republiku a predpokladanú národnú ústavu. Čalfa od poslancov žiadal, aby uznesením SNR zrušili článok 142 ods. 2 ústavného zákona 143/1968 Zb. o československej federácii. Vtedy sme spolu s kolegami Holländerom a Mozolíkom pôsobili ako právni experti Ústavnoprávneho výboru SNR a v rámci pripomienok sme poslancom odporučili, aby za Čalfov návrh nehlasovali.

• Pamätníci vedia. Najmä baťko Mináč, ale aj Vasil Bejda a Ján Majer rozvinuli veľmi tvrdú diskusiu namierenú proti schváleniu uznesenia o tzv. trojjedinej ústave.
- Padali tvrdé argumenty, prečo Čalfonv návrh neprijať. Mináč namietal porušenie suverenity národa a národných republík, ale najmä silnú centralizáciu, ako vravel, oveľa silnejšiu ako v unitárnom štáte, s čím sa nemožno zmieriť. No po nich vystúpil predseda SNR Viliam Šalgovič a väčšina poslancov Čalfov návrh uznesením prijala.

• Ako ste to už boli povedali – taká bola doba? Ešte aj v posledný októbrový deň roku 1989? Ja iba pripomeniem, že tú vašu „svätú“ trojicu expertov okamžite vykázali zo zasadania a na druhý deň nevpustili do budovy SNR. Schytali ste to aj v zamestnaní. No to už sa písal november...
- A po 17. novembri sme medzi prvými právnymi aktmi iniciovali zrušenie toho nešťastného uznesenia SNR, čo sa aj stalo. Bola to satisfakcia.

• A satisfakciou bolo pre vás iste aj to, že ste pracovali na novej slovenskej ústave v oboch odborných komisiách. Prvú viedol profesor Plank a druhú akademik Čič.
- Isteže, bola to satisfakcia, ale aj uznanie. No za rozhodujúce považujem, že do Ústavy SR bola prevzatá Listina základných ľudských práv, ale aj to, že už FZ ČSFR prijalo ústavný zákon č. 91/1991 Zb. o Ústavnom súde ČSFR. Ústavný súd sa stal imanentnou súčasťou Ústavy SR nie len na papieri, ale aj v praxi.

• Pán profesor, Vincent Šabík sa o vás pregnantne vyjadril – že sa celý svoj plodný život venujete slovenskej otázke. Povedzte, kde ste hľadali a stále hľadáte inšpiráciu?
- Najmä v období štúrovcov a špeciálne u Štúra samotného. Tvrdím, že Štúr je stále nedocenený. Isteže, jeho vrcholným dielom je spisovná slovenčina, ale nesmieme zabúdať ani na jeho spisovú tvorbu a najmä na to, čo dokázal ako revolucionár. Viete, zorganizovať v meruôsmom 20-tisícovú armádu a postaviť sa takrečeno za tú našu slovenčinu, za národnú identitu a za samobytnosť Slovákov, a bojovať proti presile Maďarov, to si žiada génia. A Ľudovít Štúr géniom bol, nech už mu kritici vyčítajú tu prílišný príklon k filozofovi Herderovi, ktorý bol Slovanom aj malým slovanským národom vyslovene naklonený, a tam zasa k Heglovi, ktorý bol v tomto smere úplným opakom. Faktom ostáva, že sa Štúr na štúdiách v Halle stretol s myšlienkami, ktoré menili Európu a svet, a ktoré stáli aj pri zrode moderného slovenského národa, a to aj s posunmi, ktoré dnes niekto Štúrovi vyčíta. No plané výčitky sú málo – Štúra treba študovať.