Na čo nemal odvahu v priebehu svojho „panovania“ v rezorte spravodlivosti Lipšic, to zrealizovala Žitňanská. Aj tak by sa dali hodnotiť politické čistky, ktoré nedávno rozbehla v slovenskej justícii úradujúca ministerka spravodlivosti. Že ide o účelovosť a politiku, a nie o ňou deklarované výhrady k práci odvolaných predsedov krajských a okresných súdov, o tom svedčia dôvody, uvedené v ich odvolacích dekrétoch. Vymyslené veľmi zle, tendenčne, skresľujúco, dá sa povedať, že aj dehonestujúco a urážlivo. Doručované jednotlivým „vinníkom“ nedôstojne, prostredníctvom dvadsiateho, tridsiateho tretieho či osemdesiateho štvrtého úradníckeho poskoka ministerstva. Teda, štábna kultúra ako na divokom západe.
Medzi súčasnému režimu nepohodlných právnikov patrí aj bývalý predseda Krajského súdu v Prešove JUDr. Igor Burger. Onedlho 59 ročný rodák zo Spišskej Belej, naslovovzatý právny „mazák“, má za sebou bohatú odbornú kariéru. Vďaka svojim znalostiam a skúsenostiam bol 21. júna 1989 menovaný za sudcu Najvyššieho súdu Československej republiky, o tri roky neskôr, na základe rozhodnutia Národného zhromaždenia ČSFR (18. 2. 1992) mu vtedajší prezident Václav Havel oficiálne vyjadril dôveru menovaním do funkcie sudcu nového Najvyššieho súdu Českej a Slovenskej federatívnej republiky (3. marca 1992). Tam pracoval až do rozpadu spoločného štátu.

Ťažké roky štartu
V rámci transformácie štátnej a verejnej správy Slovenskej republiky dostal tento odborník na justíciu úlohu organizačne, personálne a materiálne vybudovať nový Krajský súd v Prešove, ktorý, ako to bolo už pri štarte jasné, mal byť najväčším a pracovne najvyťaženejším z vtedy pripravovaných krajských súdov v štáte. Ťažkej úlohe, ktorú si vzal na svoje plecia dobrovoľne, venoval niekoľko rokov života popri plnení riadnych sudcovských povinností, vzdelávania a sústavného cestovania. Nebol spokojný so stavom a smerovaním slovenskej justície v závere 90-tych rokov minulého storočia, s jej vážnosťou a dôstojnosťou. Vzorom mu bola všestranná kvalita súdov rôznych stupňov vo vyspelých európskych krajinách, ich úroveň sa mu stala cieľom, ktorý chcel dosiahnuť pri kreovaní „svojho“ krajského súdu. Pre túto inštitúciu spravodlivosti nakoniec získal priestory renesančného meštianskeho paláca priamo v centre mesta a postupne zháňal finančné prostriedky na rekonštrukciu po dlhé roky všestranne zanedbávaného komplexu. Aj napriek ťažkým pracovným podmienkam (sudcovia a zamestnanci súdu sa museli v dôsledku postupných stavebných rekonštrukčných prác niekoľkokrát sťahovať aj so všetkými spismi a papiermi, po dlhé roky vlastne pracovali v provizóriu) patril však krajský súd v Prešove permanentne medzi najlepšie v republike nielen kvalitou, ale aj množstvom vykonanej práce a postupne sa „odbúravali“ aj staré, dlhé roky nevybavené právne prípady. Až v máji 2010 konečne nastala chvíľa definitívy a slávnostného otvorenia zrekonštruovaných priestorov súdu. Prešov dostal vďaka Burgerovmu úsiliu do daru nádhernú historickú pamiatku a je potrebné objektívne pripomenúť, že aj napriek minimálnej podpore mestskej a krajskej samosprávy. Vlastne sa mu z ich strany za takýto cenný darček ani nepoďakovali. Taký je obraz dnešného Slovenska. Osud je však vrtkavý a bezmála na deň presne od chvíle slávnostného uvedenia komplexu nového krajského súdu do riadneho užívania, dočkal sa „otec“ tohto diela konečne odmeny aspoň od „vlastných“, v podobe odvolacieho dekrétu z dielne ministerky Žitňanskej.

Príprava „prevratu“ bola známa
Igor Burger: - Nebolo to pre mňa nič prekvapujúce, príprava akcií takéhoto rozsahu nemôže zostať utajená. V čase, keď som dostal odvolací dekrét, bol som už vlastne jednou nohou na Najvyššom súde SR.

Takže vás odvolanie zastihlo pripraveného. Nerozmýšľali ste nad tým, že ministerku predbehnete a odídete skôr, z vlastného rozhodnutia?
- Po prvé, chlapi z boja neutekajú, po druhé, výsledky práce nášho súdu boli výborné, na tom sme sa zhodli všetci na porade s predsedami okresných súdov 18. maca. Mali sme výsledky ostatných súdov, teda mohli sme porovnávať. A veru nemali sme sa za čo hanbiť, skôr naopak. Po tretie, tento súd sa stal kusom môjho života aj vďaka výborným spolupracovníkom, akoby mojim dieťaťom. Nuž povedzte, ktorý otec opustí svoje dieťa iba tak, z ničoho nič?

Ministerkine „argumenty“
Spomínali ste výsledky práce krajského i okresných súdov za vlaňajší rok, s ktorými ste spokojný. Ale ministerka Žitňanská argumentuje množstvom prieťahov v práci súdov a to že sú hlavné dôvody na odvolávanie „vinníkov“. Aký je teda reálny stav vašej práce?
- V prvom rade je potrebné objektívne priznať, že v „poprevratovom“ období, pokračujúcom osamostatnením Slovenska, bola skutočne činnosť nášho súdnictva nízko produktívna a reštančné prípady, teda zanedbané s dlhými prieťahmi, sa množili doslova geometrickým spôsobom. Radikálny poriadok v tomto smere začal robiť až Harabin a vtedy sa ukončovanie prípadov konečne pohlo poriadne vpred. Zanedbaných vecí na súdoch boli haldy, súdy v Prešovskom kraji neboli výnimkou. Ale venujme sa súčasnému stavu a pozrieme sa na to od hora až dole. Môžeme začať napríklad právoplatnými nálezmi Ústavného súdu SR za rok 2009 a prvý polrok 2010, čerstvejšie údaje zatiaľ nemám. Takže, za spomínané obdobie jedného a pol roku ústavný súd potvrdil 253 vecí, v ktorých bolo porušené právo prerokovania veci bez zbytočných prieťahov. To je číslo za všetky súdy v Slovenskej republike. Krajský súd v Prešove mal z tých 253 vecí iba jednu! Opakujem, jednu! Keď sme však zabŕdli do našej marcovej porady, vtedy sme hodnotili výsledky práce okresných súdov v pôsobnosti nášho krajského súdu, teda justíciu v Prešovskom kraji ako celok nielen za rok 2010, ale už aj za prvé dva mesiace roka 2011. Vo vybavovaní vecí trestnej agendy sme dosiahli stav, že celkom sme vybavili o 280 vecí viac, ako bol nápad počas roka 2010. U osôb v tejto agende sme dokonca vybavili o 408 viac, ako ich počas roka pribudlo. Podobná situácia je aj v jednotlivých civilných agendách. Napríklad, vo vzťahu k rodine sme vybavili o 2447 vecí viac ako bol nápad v priebehu roka, v agende D bolo vybavených o 338 vecí viac ako nápad a tak ďalej. Myslím, že je zbytočné, aby sme čitateľov zaťažovali množstvom jasných čísiel. Je jasné, že z reštančných vecí postupne odbúravame každý rok toľko, koľko personálne stačíme a naše súdy sa postupne dostávajú do ažurity. Takže argumenty pani ministerky Žitňanskej sú v mojom prípade vlastne vymysleným klamstvom na ohlupovanie verejnosti.

Z čoho vás vlastne ministerka vo svojom odvolacom „písme“ obviňuje?
- Zacitujem vám aspoň jednu vetu: „Výkon riadenia a správy krajského súdu nie je v súlade so zákonom a preto som sa rozhodla vyvodiť dôsledky...“ A po tejto vete nasledujú odborne absolútne scestné pripomienky k činnosti krajského súdu, ktoré sú vo svojej podstate hanbou odbornej úrovne justície. Poviem to zjednodušenie, keby sme pracovali v súlade s jej pripomienkami, tak sústavne porušujeme Ústavu SR. Taká je vlastne úroveň jej „odbornosti“. Preto ma ani jej odvolací list veľmi netrápi, mrzelo by ma to, keby ma odvolal skutočný odborník, ale takýto justičný amatér? Toto je hlúpa a odborne primitívna politická fraška!

Kde je pes zakopaný?
Je teda jasné, že tak ako bývalému ministrovi spravodlivosti Lipšicovi, ležíte aj ministerke Žitňanskej jednoducho v žalúdku. Viete aspoň prečo?
- Budú to pravdepodobne rovnaké dôvody, ako pred časom u Lipšica. Teda, dovolil som si kritizovať niektoré jeho nekompetentné kroky, doslova ohrozujúce existenciu a demokratickú funkciu justície v našom štáte. Dnes je to rovnaké. Okrem toho mám „hrubý kádrový defekt“, som bývalým spolužiakom terajšieho predsedu Najvyššieho súdu SR Štefana Harabina a život to priniesol tak, že sme dlhé roky odborne spolupracovali a spolupracujeme. Štefan Harabin je skutočným odborníkom na právo a justíciu a dovolím si povedať, že odborne nemá na Slovensku konkurenciu. Takže som vinný aj z toho, že spolupracujem s Harabinom, človekom, krajne nepohodlným Lipšicovi a jeho politickým priateľom. Nuž ale, môže človek v konečnom dôsledku za to, koho má za spolužiaka?

Niečo na tom bude, Lipšic vám počas svojho ministrovania dokonca zobral všetky peniaze na rekonštrukciu súdu, rozpracovaná stavba sa musela zakonzervovať a škody boli nedozierne. Až do nástupu Ficovej koalície, ktorá naopak, pochopila potrebu urýchleného dobudovania prešovského krajského súdu. Ale Lipšic nenašiel odvahu, aby vás z tejto funkcie odvolal, aj keď sa voči prešovskému súdu choval dostatočne arogantne, dokonca ho plánoval aj zrušiť, len aby sa vás zbavil. Aj v tomto postoji sa v podstate odzrkadľovala jeho doslovná nenávisť voči svojmu kritikovi Harabinovi, pre ktorého bol právnickým nedoukom. Avšak to, čo sa deje v súdnictve teraz, to nemá s demokraciou nič spoločné a skôr to pripomína rok 1948 v krajne pravicovom vydaní. Nie sme síce politológovia, ale kde podľa vás, ako skúseného právnika, končí hranica demokracie a začína politický teror? V podstate je jedno, či je to teror ľavý alebo pravý...
- Viete, dejiny sa svojim spôsobom opakujú, ciele každej tvrdo a bezohľadne vládnucej garnitúry definoval už v 18. storočí preslávený francúzsky politik a veľký konšpirátor Joseph Fouché: Skrytým realizovaním koncentrovať moc do jedných rúk pod rúškom „demokratických krokov“ a vylepšovania demokracie. To isté sa deje teraz na Slovensku. Je na nás, všetkých občanoch republiky, aby sme tento vývoj zastavili, aby nevyústil do absolútne bezohľadného politického teroru totalitnej pravice. V našom štáte už dochádza k porušovaniu základných princípov ústavy, realita je taká, že je potrebné prehodnocovať a riešiť celý rad vyslovene zlých zákonov, ktoré boli takto zostavené a prijaté s určitým zámerom. Je jednoznačne jasné, že ministerka Žitňanská sa vydala na nebezpečnú cestu spolitizovania súdnictva. A je jasné aj to, že útok na nezávislosť súdnictva a snahy o politické ovládnutie tohto rezortu sú v podstate útokom na podstatu, teda základné princípy demokracie v našom štáte!