* Kedysi mala politika veľké témy, akou bolo založenie štátu, prípadne integrácia mladej krajiny do spoločenstva štátov v Európe a do transatlantických štruktúrach. Aká je dnešná téma pre Slovensko, ktorá dokáže zjednocovať politické a tvorivé sily národa?
V. Mečiar: Začleňovanie je jedna vec a druhá je, aký priestor si tam vytvoríme, ako sa v týchto štruktúrach správame? Ak sa teraz rozhoduje na hranici medzi európskym super štátom, alebo rozpadom, tak si treba zadefinovať miesto Slovenska a potom ho realizovať.

* A na domácej scéne?
V. Mečiar: Vo vnútornej politike je základom veľká sociálna téma pre existenciu ekonomiky a zmysel tohto štátu. Slovensko nevie dať prácu 600 tisíc ľuďom v produktívnom veku, pričom tých produktívnych má dva a pol milióna. Slovensko vyháňa ľudí zo svojho územia a núti ich k ekonomickej a sociálnej migrácii. A to predovšetkým mladých ľudí. Preto musí dať odpoveď na zmysel života, na existenciu, na priestor a uplatnenie, ktoré budú ľudia mať. Ak toto neurobí, tak potom o čom je tento štát? To je obrovská téma, ktorú Slovensko nemá. To má dopady aj na sociálnu sféru, na demografiu. Slovenská politika zasa ide naprávať demografiu tým, že ide regulovať dôchodcov. To je opäť postavené na hlavu. Ak má populácia rásť, tak dôchodcovia to už neurobia. Musí sa regulovať na opačnom konci populačnej línie. A to sa nerobí, ani o tom Slovensko neuvažuje. Ďalej sú tu ekonomické témy, keď Bystrica, Košice, Prešovský kraj sú obrovsky poddimenzované regióny. A sú chudobnejšie každým dňom. Dostávame sa tak do situácie, že slovenská ekonomika musí byť viac diverzifikovaná. V prípade akejkoľvek krízy musia vždy nastúpiť odvetvia, ktoré začínajú byť ťahúnmi ekonomiky. Preto musí byť vždy viacero založených vecí, že ak jedno odvetvie ide do krízy, tak tie ostatné preberajú funkcie a ťahajú intenzívnejšie. Slovenskí ekonómovia v týchto merítkach ani neuvažujú. Peniaze na území štátu musia pracovať. To znamená, že každá koruna, ktorá obieha, musí vykonať istú prácu, musí vykonať obehom aj nejakú pridanú hodnotu. Naše režimy však nemáme takto zužitkované, ani zokruhované. Tu je chaos, v ktorom sa darí akurát tým, ktorí sa správajú korupčne. A potom je tu veľká výzva po očiste verejného života. Je to zápas s korupciou, lebo korupcia potom mení ľudí nie na rovných pred zákonom, ale na nerovných podľa toho, koľko majú vo vrecku. A to je proti ideálom rokov 1989/1990 a aj proti sľubom v Ústave SR z roku 1992.

* Ale najdôležitejšia je teda tá sociálna otázka?
V. Mečiar: Najdôležitejšia otázka pre Slovensko v súčasnosti je sociálny program SR. Ak sme povedali, že každý sa bude živiť zo svojej práce, tak každému treba dať príležitosť prácu mať, udržať si ju, ak ju stratí, znovu ju získať. A pomoc od sociálnej solidarity od všetkých na prechodné obdobie.

* Je to taká téma, ktorá dokáže takto zjednotiť tieto sily? Nie je to téma, ktorá ľudí v skutočnosti len oslabuje, ale nedokáže ich vyburcovať?
V. Mečiar: Táto téma má pokračovanie v druhej téme. Ak nedáme ľuďom prácu, zvyšujú sa náklady na sociálne fondy, lebo potom platíme ľudí v nezamestnanosti tak, aby prežili. Títo ľudia netvoria produktívnu prácu, čiže neprichádza hrubý domáci produkt, ktorý by mal byť a z neho aj dane, odvody. Čiže nie je rast. Lenže rastú výdavky a klesajú dotácie do rôznych vyrovnávacích fondov, čo sa prejavuje zvyšovaním cien, inflačnými tendenciami. Vzniká tak kruh, z ktorého zdanlivo niet východiska. Ak hovorím, že treba riešiť tento program ako prioritný tak to preto, lebo je základom riešenia všetkých ďalších problémov. Ak si niekto myslí, že vyhodí mimo trhu práce a možnosti pracovať niekoľko sto tisíc ľudí, dopad to má oveľa horší. Treba to násobiť indexom tri na jedno pracovné miesto, takže dopad to má na 1,8 milióna obyvateľov SR. Takto zmýšľajúci nevie, čo ničí. Ničí aj sociálny systém, ale aj rodiny, či populačné tendencie. Zo Slovenska vyháňa mladú generáciu, čo je trestuhodné, nestačí to len politicky odsúdiť.

* V zdravotníctve sme svedkami dramatických zmien, keď lekári začínajú vyberať peniaze za bežné úkony, čím zjavne porušujú zákony, ale nie sú ochotní inak vykonávať zdravotnícke výkony. Kedy sa takéto konanie zastaví?
V. Mečiar: Môžem odsúdiť konanie lekárov, alebo môžem ísť hlbšie aj za cenu toho, že ma ľudia nepochopia, v čom je deformácia systému. Zdravotníctvo bolo financované štátom, nikdy však nebolo bezplatné. Vždy bolo platené z daní a z príjmov štátu. Potom dochádzalo k zmenám v systéme odvodových povinností a v systéme sociálnej solidarity. Vznikali najprv od štátu všeobecná, spoločná a potom súkromné zdravotné poisťovne. Ich úlohy boli definované tak, že budú zhromažďovať prostriedky, že budú dohliadať na to, aby občan dostal kvalifikovanú a plnohodnotnú lekársku pomoc. A aby za túto pomoc bolo včas zaplatené. Riadiaci systém štátu sa však oslabil, čím sa zmenili aj funkcie poisťovní. Poisťovne začali neplatiť za lekárske výkony a prestali garantovať občanom, že dostanú to, čo potrebujú. Nevykonávajú však ani náležitú kontrolu. Ale stali sa miestom centrálnej distribúcie peňazí. Dnes nemocnica dostane istú sumu peňazí na istý počet pacientov pridelenú prídelom. Lenže ak je chorých ľudí viac a nemocnica poskytne pomoc, za to, čo je viac, nedostane zaplatené.