Kövér trieska voloviny, hranica nebola posunutá * Rakúsko-Uhorsko ako žalár národov sa rozpadlo dávno pred Trianonom * Zadubené hlavy nechápu nič od roku 1848 * Uhorsko aj Maďarsko boli porazené štáty

* László Kövér ako predseda maďarského parlamentu mal nehorázne výroky v českej tlači, keď hovoril, že Maďarsko mohlo na prehradenie Gabčikova za vašej vlády v roku 1992 reagovať aj vojenskou silou, lebo ste posunuli hranice. V. Mečiar: Gabčíkovo – Nagymaros bolo budované na základe slovensko – maďarskej zmluvy, ktorá bola nezrušiteľná. Po roku 1990 dokonca v istom období maďarská vláda urgovala, aby sme postupovali rýchlejšie a začali stavať stupeň Nagymaros. V súvislosti s vnútropolitickým bojom v Maďarsku došlo k vývoju, keď povedali, že toto je monument komunizmu a socializmu. Maďarsko preto žiadalo zrušiť stupeň Nagymaros, ale zrazu aj stupeň Gabčíkovo a maďarská strana naraz prestala plniť záväzky. Hrozilo, že po najbližšej povodni bude celé dielo zničené. Do toho vstúpili zástanci ekológie, ktorí uverejňovali rôzne hrôzostrašné teórie, do ktorých sa zapojil aj federálny minister životného prostredia Vavroušek. Vyhlásili celú stavbu Gabčíkovo za vec betónovej lobby bez ohľadu na to, že by mali seriózne ekologické a technické štúdie. Maďarská strana prestala tesne pred dokončením pracovať. Zatiaľ slovenská strana riešila prívodný kanál na svojom území a neposunula štátne hranice s Maďarskom. Hranice na Dunaji idú buď po plavebnej čiare a ak je tá zmenená, tak sa nemení hranica. Vtedy hranica prechádza stredom ramena Dunaja. S maďarskou stranou sme sa dohodli aj na navýšení objemu prietoku vody starým ramenom. Takže to staré rameno je živé, existuje ako štátna hranica. K žiadnemu posunu nedošlo. Pán Kövér ak chce niečo hovoriť z titulu svojej funkcie, tak by mal aj voľačo vedieť a nie trieskať voloviny.

* Ako sa na to pozeráte v kontexte slovensko – maďarských vzťahov a našou výhrou na súdnom dvore v Haagu? Bol možný konflikt pri začatí výstavby?
V. Mečiar: Pri začiatku výstavby som mal stretnutie so štátnym tajomníkom ministerstva obrany, kde sme sa dohodli, že žiadne silové riešenia nebudú. Štátny tajomník ma navštívil z poverenia predsedu vlády Maďarskej republiky. Dohodli sme sa, že budeme rokovať, ako celú vec urovnať. Maďarsko bubnovalo na vládu v Prahe a bubnovalo všade inde. Rozhodnutie dokončenia stupňa Gabčíkovo bolo mojím osobným rozhodnutím. Teraz sa k tomu môžem priznať. Keď sme dielo dokončili, tak došlo k ďalšiemu rokovaniu s vtedajším zmocnencom vlády pánom Mádlom vo Vysokých Tatrách, kde sme sa dohodli, že pôjdeme pred medzinárodný súd do Haagu. Pán Mádl mal jediný argument – ekologická núdza, čo právne neexistuje. Pri súkromnom rozhovore povedal, že pozícia Maďarska v tomto spore je neudržateľná. Výsledky preukázali, že vodné dielo je ekologické dobro. Krajina, lužné lesy, celá fauna aj flóra – všetko je na tom lepšie. Doprava – lepšie. Preukázalo sa tiež, že Maďarsko či chce, alebo nechce, bude musieť vodné dielo dokončiť, lebo je tam kamenisté dno a cez Dunaj nemôžu vinou Maďarska plávať lode s väčším ponorom. Bola aj dohoda, ktorá bola pred podpisom, že Maďarsko začne stavať Nagymaros trošku vyššie, lebo nepostavili stupeň Nagymaros a rakúskej firme zaplatili škody tak, akoby stupeň postavili. Čiže Maďarsko bude druhýkrát platiť. Skôr či neskôr ho dunajská komisia dotlačí vzdutím hladiny riešiť túto otázku.

* Takže ani nebolo možné použiť silu?
V. Mečiar: Pokiaľ ide o použitie sily, alebo hrozba silou a terajšie odôvodňovanie, že to bola chyba, ak proti Slovensku nebola použitá sila, tak nebola preto, lebo aj na našej strane bola sila a schopnosť vzdorovať tejto sile. Dnes vidím pozíciu Slovenska, kde je zbabelosť vlády SR, neschopnosť zabezpečiť a garantovať obranu. Tieto záujmy nevedia brániť ani diplomaticky, ani politicky, ani udržiavaním vnútorného poriadku a bezpečnosti tak, ako by vláda robiť mala. Nezabúdajme, že po roku 1992 slovenské ozbrojené sily boli rozmiestnené pozdĺž južnej hranice. A čo urobila Dzurindova vláda po nástupe? Presídľovala tieto útvary na severnú hranicu. Tieto dizlokačné zmeny doplnili uzatváraním útvarov. V mnohom sa tak poškodili obranné záujmy Slovenska. Treba hovoriť o darebáctve a politickej zodpovednosti. Dokedy sú občania ochotní toto znášať?

* László Kövér hovoril aj o tom, že sú súvislým národom a cíti sa byť doma aj za hranicami Maďarska v Rumunsku, či na Slovensku. Je možné niečo také tvrdiť, že sme získali územia Trianonom, čo on síce chápe, ale vraj Kövér je tu doma?
V. Mečiar: Rakúsko-Uhorsko ako žalár národov sa rozpadlo dávno pred Trianonom. Rozhodnutie Čechov a Slovákov byť v spoločnom štáte sa datuje do roku 1914. To znamená štyri roky predtým bolo povedané, že s Uhorskom nie. Za druhé, Uhorsko bolo spoločným štátnym útvarom mnohých národov. To neznamená, že tieto národy nemali svoju identitu, územie, na ktorom žili a že nemali vlastnú kultúru. Toto nevedeli Maďari pochopiť v roku 1848. Zadubené hlavy to nevedia pochopiť dodnes. Prišiel rok 1918 – vznik Česko-Slovenska. Slovensko privítalo vznik štátu a začala okupácia našich území. Bola vyhnaná vojenskou česko – slovenskou silou. Potom prišla republika rád a ďalšia vlna bojov.

* Takže Trianon bol len pokračovaním týchto dejov.
V. Mečiar: Trianonom aj Maďarsko získalo právo na sebaurčenie, ktoré dovtedy nemalo. Keď sa hovorilo o česko – slovenskej hranici, prezident Tomáš G. Masaryk ponúkol, že celý Žitný ostrov postúpi Maďarsku za vytvorenie koridoru do Slovinska. Vtedy maďarská politika povedala nie. V Trianone, keď tento návrh odznel, bola prítomná delegácia občanov Česko-Slovenska maďarskej národnosti zo Žitného ostrova. A táto požiadala, že nechcú byť súčasťou Maďarska, ale chcú zostať v Česko-Slovensku. Takže sami rozhodli, že chcú byť radšej menšinou v Česko-Slovensku ako patriť k Maďarsku. Dnes to chcú spochybňovať? Bolo to prvé rozhodnutie maďarskej menšiny, ktorá sa postavila kladne k česko-slovenskému štátu.

* Začiatkom 2. svetovej vojny začala sa aj okupácia južného Slovenska Maďarskom...
V. Mečiar: A na to vtedy maďarská menšina doplatila. Táto okupácia bola totiž doprevádzaná dvomi prvkami. Prvým bolo vyháňanie Slovákov z tohto územia a to pôvodných obyvateľov. A ich nahradzovanie prisťahovalcami z Maďarska. Opakujem, vyhadzovanie Slovákov a obsadzovanie prisťahovalcami z Maďarska. Samozrejme, že všetky územné rozhodnutia boli negované po 2. svetovej vojne a to rozhodnutiami konferencií v Postupimi a v Jalte. Tam bolo povedané, že na tieto zmluvy sa nebude brať ohľad a štáty obnovujú svoje hranice pôvodné aké boli.

* Takže nejde len o Trianon?
V. Mečiar: Samozrejme, že nejde len o rozhodnutia v Trianone, či o parížske mierové zmluvy, ale aj o rozhodnutia po 2. svetovej vojne. Je to teda medzinárodne opreté širšie, nielen o Trianon, ktorí Maďari stále spomínajú. Treba brať do úvahy aj výsledky 2. svetovej vojny. Či Uhorsko, alebo Maďarsko – boli to porazené štáty. Veď šlo o porazenie fašistických štátov v 2. svetovej vojne. To nemožno negovať. Za vraždenie Slovákov a židov na tomto území zodpovedala maďarská vláda. V Košiciach surovo zabili povešaním na uliciach vyše 500 ľudí úplne nezmyselne pred koncom vojny. To sú ich zločiny. Na južnom Slovensku vysídľovaním zničili desaťtisíce ľudí. Sú to ich vojnové zločiny na tomto území. Po vojne preto s novým usporiadaním a účinnosťou Benešových dekrétov prišla otázka vysťahovania príslušníkov menšinových národností. Zasa v rámci dobrých vzťahov sa vyriešilo to, že medzi Slovenskom a Maďarskom došlo k dohode o repatriácii. Teda Slováci žijúci v Maďarsku sa vrátia na Slovensko a Maďari žijúci tu sa vrátia do Maďarska. Vrátilo sa asi 90 tisíc ľudí prevážne tých, ktorí sa prisťahovali v období okupácie na južné Slovensko. Žiadnych dvesto tisíc. To je historická lož.

* Ale tá lož sa opakuje.
V. Mečiar: Ale je to lož. Šlo v skutočnosti o 90 tisíc ľudí. V súvislosti s povojnovým pohonom na „nyillássiovcov“, čo boli maďarskí fašisti, tak sa riešil niektorých za ich chyby nie do väzenia, ale do Českej republiky, Morava, Český les a Šumava. Po niekoľkých rokoch sa vrátili naspäť do svojich domov, v ktorých ak boli slovenskí repatrianti, museli ich uvoľniť. V roku 1955 došlo nariadením národnej rady k vysporiadaniu týchto majetkových nárokov. Všetci občania, ktorí v časoch maďarskej okupácie žili na juhu, museli povinne prevziať občianstvo maďarského štátu. Po roku 1945 sa mohli slobodne rozhodnúť, či chcú byť občanmi maďarského štátu, alebo republiky Česko – Slovenskej. Ak tam bolo nejaké obdobie váhania, do roku 1948 sa všetci občania Maďarskej republiky, ktorí tu žili, rozhodli pre občianstvo česko – slovenské. To bolo druhé masové rozhodnutie tejto menšiny patriacej pod zvrchovanosť a suverenitu Česko – slovenskej republiky.

* Boli aj ďalšie takéto rozhodnutia?
V. Mečiar: Áno. Tretie bolo v podstate po roku 1990, keď sa otvorili hranice a zrazu bolo možné slobodné sťahovanie a pohyb ľudí. Zostali tu. U nás rozvíjajú svoje ekonomické aktivity a spoločenské väzby. Samozrejme, že pri tomto hodnotení nestrácam zo zreteľa fakt, že sem posiela maďarská vláda peniaze, posiela sem svojich ľudí, buduje tu inštitúciu, ktorá by postupne mala vytvárať povedomie v jej prospech. Pritom nestavia na štátnej príslušnosti, na čom bola postavená slovensko – maďarská zmluva z roku 1995 a na čom sú postavené dnes všetky medzinárodné dokumenty. Stavia na inom.

* László Kövér spomínal aj vami uzavretú zmluvu z roku 1995, ktorá zaručuje dodnes dobré vzťahy s Maďarskom.
V. Mečiar: Spomína, ale vyjadrenia László Kövéra smerujú proti tejto zmluve, ktorú som podpísal s pánom premiérom Gyulom Hornom o uznaní hraníc. Kövéra mrzí, že slovensko – maďarské hranice boli touto zmluvou uznané. Predtým boli garantované niekoľkými medzinárodnými mierovými konferenciami. Teraz chcú anulovať celý svetový vývoj a László Kövér chce, aby sa prispôsobil maďarskému nacionalizmu? László Kövér však nehovorí pravdu ani o maďarskom fašizme. Nehovorí pravdu o maďarskom nacionalizme.

* Prečo Slovensko tak čudne reaguje na tento vývoj?
V. Mečiar: Ktorý iný štát v minulom storočí päťkrát okupoval územie iného štátu a viedol s ním vojnu? Maďari tú boli už päťkrát. Nezabudli sme totiž ani na to, že aj v roku 1968 okupovali južné Slovensko ich okupačnými vojskami. Nezabudli sme na okupácie juhu Slovenska, a ani na Malú vojnu, a ani na ťažké boje, keď sa ich vojská vyháňali z tohto územia naspäť do Maďarska. Doteraz to stálo strašné množstvá životov ľudí. Ak slovenská historická pamäť núti človeka vnímať tieto dejiny, tak núti vnímať aj ich perspektívu. V maďarskej politike sa opakujú reminiscencie, ktoré to krviprelievanie a konflikty vyvolali. Preto sa nesmú diviť, že Slovensko bolo a bude proti. Je otázka času, kedy bude aj proti vláde SR, ktorá sa tvári, že robí, a tvári sa, že rieši. Pritom ani nerobí, ani nerieši. To, čo robí vláda SR, nie je dobré. Predstavte si susedov, kde jeden sused chodí druhému hovoriť čo bude variť, z čoho to má variť, do čoho to má servírovať a ako to má jesť. To sú zásady dobrého susedského spolužitia? To sa nerobí. My chceme žiť s Maďarmi ako dobrí susedia. Preto, že majú ekonomické a sociálne ťažkosti, vrhli sa na vlnu nacionalizmu, lebo tým najrýchlejšie národ a ľud v Maďarsku niečim nabudia. Zasievajú nenávisť a zlo do celej Európy. Do strednej Európy určite. Preto aj ich konanie mnohí vyhodnocujú ako možné riziko budúcich konfliktov.