Letopočet 2011 si budeme pamätať ako rok v ktorom sa ohlásil koniec postkomunistickej éry. Uzavrela sa jedna epocha, úpadok globálnej hegemónie Západu, kríza kapitalizmus a parlamentnej demokracie podkopávajú predpoklady o ktoré sa opieralo smerovanie našej spoločnosti v poslednom dvadsaťročí. Toto tvrdí politológ Pavel Barsa, vedecký pracovník Ústavu medzinárodných vzťahov. Jeho stať Sbohem postkomunismu uverejnil denník Lidové noviny, príloha Orientace v januári 2012.

Konštatuje v nej to, čo je už očividné aj v mnohých iných médiách, odbornej i laickej verejnosti: kapitalizmus a demokracia sú dve rozdielne veci a môžu jestvovať mimo seba. Kapitalizmus môže rovnako dobre ak nie lepšie jestvovať aj v nedemokratických režimoch. Na rozdiel od iných politologických statí sa nezaoberá do hĺbky ako na tento stav vplýva zánik ZSSR a jeho systému, ale vecne rozoberá krízu euroatlantickej hegemónie a krízu kapitalizmu a parlamentarizmu. Veľmi dobre využíva slová prezidenta Klausa nad rakvou jeho predchodcu, želanie, aby sa „éra spojená s menom Václava Havla neskončila“ ako výraz toho, že opak je pravdou. Je to koniec jednej epochy.
Ak po roku 1989 išlo o koniec regionálnej hegemónie a zánik ZSSR, teraz ide o koniec hegemónie Spojených štátov amerických. O. i. podľa autora v Afganistane v roku 2011 USA a NATO otvorene priznali porážku. Na Blízkom východe USA stratili kontrolu a rezignovali na riešenie izraelsko – palestínskeho konfliktu. „Obama bol zrejme posledný americký prezident od čias Cartera /39-ty prezident USA, 1977 – 1981/, ktorý vstupoval do Bieleho domu s predsavzatím vyriešiť izraelsko – palestínsky konflikt“, konštatuje P. Barsa s tým, že USA sa budú musieť uspokojiť namiesto s úlohou hlavného sprostredkovateľa s miestom v rámci koncertu iných veľmocí – regionálnych ako Turecko a Egypt či extra regionálnych ako je Rusko a EÚ. Na druhej strane treba povedať, že s českým politológom do značnej miery nemožno súhlasiť pokiaľ ide o nekritické porovnanie arabských revolúcií, „arabskej jari“ so zmenou v novembri 1989 a to práve pre ignoráciu sociálnych zmien, prudkého zdražovania potravín na čo upozorňuje skvelá analýza novembrového vydania Le Monde diplomatique. Rok 2011 priniesol aj koniec dogmy, že parlamentný systém prináša definitívne riešenie problémov demokracie na národnej ako aj európskej úrovni. Bola to podľa českého politológa najviditeľnejšia kríza vlaňajška. Konštatuje, že žijeme dobu neistých historických prelomov v ktorých staré pravdy stratili svoju samozrejmosť a nové ešte nenastúpili na ich miesto.
Zaujímavá stať LN zo 7/8.januára na ktorú upozorňujeme by si samozrejme žiadala slovenský dôvetok – trojaká kríza roku 2011, koniec celej éry postkomunizmu, koniec epochy od roku 1989 do roku 2011 má aj pre nás osobitný význam. Len predvolebná kampaň s jej Gorilou má zakryť koniec platnosti liberálnych predstáv, predstáv o všestrannej bezpečnosti a demokratickom podiele na rozhodovaní v rámci Európskej únie a Atlantickej aliancie, koniec akýchkoľvek ilúzií, že členstvo v EÚ bude pozitívne pôsobiť na maďarskú politiku a dobro susedskú politiku a skončí s maďarským hegomonistickým nacionalizmom. Zistenie českého politológa pri vecnom a kvalifikovanom rozbore, bez snahy po pamfletizme by nám napokon ukázalo, že môžeme dospieť k tým istým záverom aj na Slovensku - teda ani udržanie bývalej federácie by nás neznamenalo iné pomery. V tomto smere je akýkoľvek čechoslovakizmus len ilúziou. A naopak, samostatnosť Slovenska sa jeví opäť ako možnosť zbaviť sa toho čo je tak desivo negatívne v českej politickej realite. No a samozrejme ako vždy to hlavné: naozaj si vysvetľujeme realitu novej epochy tak ako v Čechách, sú ešte schopné média na Slovensku takto vecnej reflexie ? Vieme vnímať v čom je pre nás, pre náš stredoeurópsky priestor a pre Slovensko táto doba nová, čo boli staré pravdy, ktorých platnosť sa skončila? Je to výzva pre všetkých – musíme to vedieť pomenovať a musíme dať priestor tým, ktorí to pomenovať vedia.