... a je horšie
Nie vždy, keď sa potvrdia v praxi staré pravdy, je dôvod na oslavu. Napríklad: „Hovorí sa, že nikdy nebolo tak zle aby nemohlo byť horšie“. O pravdivosti tohto tvrdenia nás presvedčili posledné správy z ministerstva zdravotníctva. Nemocnice môžu vyberať poplatky od výmyslu sveta – dokonca aj za posteľné prádlo, alebo slušný záchod. Keď bývalý minister zdravotníctva Rudolf Zajac zaviedol legendárne „zajacove dvadsaťkorunáčky“ za návštevu v ambulancii a 50 korunový poplatok za deň strávený v nemocnici reptali sme, hovorili sme aké je to zlé a Ficova vláda medzi svojimi prvými rozhodnutiami poplatky zrušila. Bolo to naozaj zlé, najmä pre dôchodcov a nízkopríjmové skupiny obyvateľstva. Malo to však aspoň systém a človek vedel čo ho kde čaká. Ale to čo sa na nás valí teraz je horšie. Stúpajú náklady na liečenie a rušením nemocníc a ambulancií v malých mestách a obciach sa stáva pre niektorých ľudí lekárska starostlivosť prakticky nedostupná. Z ústavy, ktorá zaručuje zdravotnú starostlivosť sa stáva zdrap papiera. Zachráni to však sociálnu poisťovňu. Ak dôchodcovia nebudú mať na liečenie a cestovanie za lekárom, ak ich „šľak trafí“ z takejto situácie, bude sa vyplácať menej dôchodkov a sociálna poisťovňa sa dostane do plusových čísiel. Dobre si to tí páni liberáli v súčasnej vláde vymysleli.

Činiteľ
„Sme strana bez škandálov. To, čo sa na nás vyťahuje sú pseudoškandály typu liberálny dom, rybárske lístky, môj obed s veľvyslancami, moja večera v Salzburgu, pri ktorých štátu nevznikla žiadna škoda“ povedal predseda NRSR Richard Sulík. Nuž škoda, podotýkam hmotná, zatiaľ nevznikla, lebo nápad s financovaním liberálneho domu novinári odkryli hneď na začiatku. Spomínanými kauzami vznikla však morálna škoda, lebo ich prispením sa politická kultúra posunula do hlbšieho suterénu, než bola doteraz. Veľvyslanci si urobili názor o spoločenskom správaní nášho ústavného činiteľa, voliči si urobili tiež svoj názor o arogancii činiteľa - politika, ktorý nič nepochopil. Teraz k tomu Sulík pridal svojské vysvetľovanie práva, podľa ktorého rozhodnutie ústavného súdu, ústavný činiteľ nemusí dodržiavať. V prvej glose som bol rozčarovaný z toho, že sa stará pravda potvrdila. A teraz som rozčarovaný z toho že porekadlo našich predkov o tom, že „komu dá pán Boh úrad tomu dá aj rozum“ sa nepotvrdilo.