Stupňovanie napätia v podstatnom mene euroval na slovenskej politickej scéne má zjavne len jeden zámer - prekryť všetky domáce problémy. Vo vládnej koalícii už zrejme banujú za týmito časmi, lebo sme sa zaviazali, že do 14. októbra o všetkom rozhodneme. Už sa nespomínajú výhrady Richarda Sulíka, že vláda nestihla termín predloženia eurovalu do NR SR tak, aby sa dalo o ňom rokovať do 14. októbra. Veď pôvodne chcel o ňom rokovať oveľa neskôr. A zrazu je všetko inak. Jednoducho aj šéf SaS je zjavne rozhodnutý hlasovať za a ide len o rituálne tance, keď tvrdí niečo iné v médiách.

Keby sme mali času až do konca roka, to by boli zlaté časy pre vládu Ivety Radičovej. Ale už sa končia. Onedlho si budú musieť nájsť nové spory, ktorými by mohli ľudí zabávať. A ktoré by im ľudia uverili, že myslia vážne. Čo to bude, môžeme len hádať. Možno Sulík vyjde s ďalšou témou, ktorá bude nezmyselná, ale on sa jej nebude chcieť vzdať. Musia niečo nájsť, lebo keby boli hlavnými témami ťaživé problémy ľudí, bola by Radičová vláda odpísaná už nie na odstúpenie, ale skôr rovno na defenestráciu.
Veď ak ide o život, ide o všetko. A lekári v nemocniciach otvorene hovoria, že nemôžu vykonávať dôležité operácie. Nesmú prijímať nových pacientov. Jednoducho im takéto výkony nepreplatí štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa. Dokonca pôrodnice nesmú prijímať rodičky, ak už prekročili kvótu prijatých budúcich mamičiek, za ktoré im poisťovňa zaplatí. Čiže musia rodičky hľadať náhradné pôrodnice mimo miesta svojho bydliska, ktoré ešte majú voľnú kapacitu.

Je to systém postavený absolútne na hlavu a je jasné, kto je zaň zodpovedný. Vláda musí prijímať rozhodnutia, ktoré pomáhajú občanom a nie sledovať s pobavením stav, keď sa ľuďom zdravotná starostlivosť vzďaľuje do pozície, že nárok majú len na neodkladnú. A potom sa ukáže, že operácia rakovinového nádoru je vec odložiteľná, nie je akútna, lebo vraj bezprostredne neohrozuje život. Žiaľ, vládna rakovina nás požiera neustále ďalej. Prechod nemocníc na akciové spoločnosti absolútne likviduje dostupnú starostlivosť, lebo zdravotné poisťovne neplatia rovnako za rovnaké výkony každému zariadeniu na Slovensku. A tak je hospodárenie v zdravotníctve podľa tureckého metra, komu, ako a kedy. Čiže poisťovne rozhodujú, ktoré nemocnice budú existovať a s tým sa súhlasiť nedá, ak napríklad pri anestézii sa neplatí nič, lebo je to súčasť liečebnej starostlivosti, ale anestézia u detí je nutnosťou pri každom úkone. Trebárs aj pri diagnostike, lebo dojča nebude čakať nehybne, kým sa skončí vyšetrenie. Lenže prechodom na akciové spoločnosti budú musieť nemocnice hospodáriť v pluse. Dnes sa môžu zadlžovať. Lekári teda nič neriskujú, ak štrajkujú a dávajú výpovede. O svoje živobytie by v akciových spoločnostiach pri takomto hospodárení prišli tak či tak. Ak minister zdravotníctva dnes odmieta zastaviť transformáciu nemocníc, nahráva takémuto budúcemu scenáru. Preto lekári bojujú svoj boj nie za seba. Vzali na seba bremeno odporu. O ňom hovorí opakovane Vladimír Mečiar ako o jedinom prostriedku, ktorý dokáže zmeny v našom štáte. Spoliehanie sa na spory v podobe trebárs eurovalu, nevyriešia naše skutočné problémy.