Nie je pravdou, že by ma človečenstvo ignorovalo. Imaginatívne sa vkladám do tvojho krvného obehu ako príšera, násilník. Áno, verbálne ma odmietaš ako genetický humus. V etických záležitostiach nechceš klásť vlastnú kreativitu do stredu všetkého svojho myslenia a konania. Z pohľadu filozofického invariantu som subjektívny idealizmus. Zameriavam sa transcendentne na seba, na moju samoľúbosť. Podstatné je, aby som to či ono mal len ja a ja. Netvrdím, že inému dajaké paralely nežičím. Ale hej, najmä vtedy, ak ruka ruku umýva.
Zbožňujem svoje vlastné stigmy, vlastnú osobu. Veď kto iný, ak nie ja mám byť pred sebou jediným spravodlivým? Pod koho egidu sa mám zaštítiť ak nie pod svoj egoizmus, moje jediné ja? Nečudo. Som samojediný, iba jeden jedinučký. Verte, že hoci na svete žije niekoľko miliárd ľudí, ja som jediný, unikátny – a svoj. Nemám nijakého pandanta, nech by ste hľadali v akýchkoľvek naračných prameňoch. Som teda jediným na svete?
Pravda, načim však povedať, že nie som bezohľadný. Ak mojej ľavej strane krvného obehu chýba dostatok krvi, rád, možno až charizmaticky, akoby samoreguláciou požičiam ľavákom krv z mojej pravej strany telesnej schránky. Ak by bol dajaký zádrhel, trochu sa zahanbím, no život musí ísť imanentne ďalej a ďalej. Musím byť predsa pánom pred sebou, ak už nie pred inými a pre iných. Veď samo nebo mi žičilo narodiť sa. Povahové črty mi vštepovalo samo okolie, chotáre. To, že aký som, sú na vine objektívne príčiny. Mnohí vravia, že už sám som báseň. Niekedy opustený a vše presviedčam seba, že egoista je dobráčisko. Na mnohé otázky odpovedám sám sebe. Sám si zaželám pred jedlom dobrú chuť, sám si pripíjam na zdravie. Sám si vinšujem dobré ráno. Nepravdou je, že by som zo srdca, z úprimnej lásky nežičil aj iným. Lenže, ktoré hrable nehrabú k sebe? Život mnohých, najmä nezamestnaných je ťažký, ale ani ja nie som potomok grófky, barónky alebo lorda. Akého koňa máš, tak uháňaš, po lúkach, po prériách... Boh sám vie, že vše si neraz aj nedôverujem, že žobrajúcemu žobrákovi pred kostolom chcem dať desiatku či dvadsiatku, ale čo ak ju potom prepije? Nie je lepšie, ak si ja za tú sumu kúpim taliansku zmrzlinu? Podporujem Európu!
Keď som tento príbeh spomínal Ferovi, vravel, že som skupáň, egoista. Spýtal som sa, či on podporuje žobrajúcich žobrákov. Vraj, prečo ho spovedám! Tvrdil, že človek by sa nemal chváliť sám pred sebou. Vyčítal mi, že len z lakomosti sa rozišiel s bývalou manželkou. Hej ona si kupovala topánočky a on nosil do domácnosti citróny a prach na pranie. Ešte šťastie, že ich dve dcéry vychovávali starí rodičia. Eh, nežičil mu tento svet šťastie.
Ja tiež, iba sa plazím, zhŕňam grošíky, aby som mal, keď budem na dôchodku. Dúfam, že sa toho šťastia dožijem. Najviac by som sa potrestal vtedy, keď by som chcel zabudnúť na svoju budúcnosť. Budúcnosť v súčasnosti?
Ako vyzerá človek odkázaný sám na seba?
Koleno pravej nohy ma pobolieva. Oj, ako by som mohol z tejto nohy ubrať bolesť a pridať ľavej? Keď veľký peceň rozrežeme, najedia sa aj dve rodiny. Útrapy bolesti by sa rozložili a možno aj zmúdreli alebo vytratili sa, prešli do iného, povedzme susedovho kolena. Prečo niekto z nositeľov Nobelovej ceny nemyslí premyslene, aby vymyslel také dačo, že ak omína jedno ucho, dal by si povel a časť bolesti by prešla do druhého ucha? Vedci rozmýšľajú ako sa dostať na Mesiac, ako objaviť novú planétu, a nie o tom, aby sme boli šťastní na Zemi. Ktosi povedal, že môj egoizmus sa rozrastá, je chytľavý. Vravím, načim sa teda účinne brániť. Ja viem ako. No, nepoviem. Prečo by som zadarmo rozdával rozumy? Učil som sa predsa na mojej škode. Len neviem, či ma po smrti bude mať kto pochovať. Napokon, mne bude moja smrť ľahostajná.