Keď mi Slovenský Rozhľad (č. 5 v roku 2011), zverejnil môj názor na Šolochova a znovu vydanie jeho literarného diela "Tichý Don" v Charkove, ktoré sa v tom čase pripravovalo, nemyslel som si, že sa ešte k tejto téme vrátim. Ubehlo však niekoľko mesiacov od vtedy, čo sa táto literarná udalosť iba rozbiehala a "Tichý Don" je už na svete. Ako informuje Ruská tlač, prvé výtlačky, vlastne značná časť tiráže, už putovala ako novoročný darček do škôl, liaciam, gymnáziám, internátom,vysokým školám... v Charkove a v Charkovskej oblasti. Rád by som iba pripomenul, že toto viac ako 1 000 stranové dielo je už obnovené, vydané bez akejkoľvek cenzúry. Tvorcom diela sa podarilo získať a vsunúť do tejto knihy celkom nové, doteraz neznáme pasáže a vety tak, ako ich napísal Šolochov. Jeho dielo, vlastne epopej o Donských kozákoch, v rokoch 1922-1928, bolo už vydané za Stalina, Chruščova i Brežneva, no vždy bolo podrobené kritike a cenzúre. Bolo vydávané v takej podobe, ako sa v nej písalo o Stalinovi. Nebolo predsa možné písať kritický o tomto vodcovi národa počas jeho života, nebolo možné spomínať jeho zásluhy za Chruščova a Šolochov nemal srdečné vzťahy ani s Brežnevom. Podľa týchto politických zoskupení sa redigoval aj text "Tichého Donu". Až teraz bolo toto dielo odovzdané národom Ukrainy a Ruska v takej podobe, ako ho chcel autor mať. V každom prípade to je literárny úspech dvoch veľkých národov, ktorých nespájajú iba spoločné hranice a plyn, ale už aj literatúra. Tvorcovia tohoto spoločného diela, akoby chceli pripomenúť obdobie, keď tieto dva národy žili pod jednou strechou. Treba mať na pamäti, ako povedal pri slávnosti jeden rečník, že tomu tak nebolo iba za čias ZSSR, ale už kedysi dávno, keď tu bola Kijevská Rus.

...O Šolochovi a jeho knihe sa toho už popísalo veľa. Veľmi veľa dokonca i o tom, že je plagiátor a že "Tichý Don" napísal niekto iný. Od roku 1928 sa už prihlásilo 48 kandidátov a autorov na túto knihu a aj u nás sú popierači Šolochových literarných kvalit. Vďaka týmto popieračom sa už Šolochov vyparil z knižníc a skončil v Zberných surovinách. Ešte tak v antikvariátoch by ste ho mohli zohnať. Predsa však o podobnú literatúru je záujem, ľudia sa už presýtili autorov, ktorých nám vo veľkom začali priam vnucovať nové poriadky. Začínajú sa zaujímať napr aj o udalosti zašlých čias z pred novembra 1989. Začína ich zaujímať, čo si myslia o tomto období, o politikoch tých čias, nielen Havel, Bútora,Šimečka,Snopko,Gál...ale povedzme aj taký Lubomír Štrougal, ktorý bol dlhé roky vo vysokej pred novembrovej politike. Tento už 87-ročný dôchodca, nabral odvahu a napísal už druhý diel pamätí na toto obdobie a na ľudí, ktorí v tom čase robili vysokú politiku. Nielen napísal, ale už aj vydal v týchto dňoch ďalšiu knihu. Nekrstil ju šampanským, ako to majú vo zvyku naše celebrity, ale urobil celkom slušnú gramiádu v Luxorke na Václavskom námestí. Dokonca zobral aj mikrofón a zaujal zúčastnených názormi na obrovské zadlžovanie sa krajiny, od čias kupónovej privatizácie. Pravde podobne táto téma bude vysvetlená v ďalšej knihe, pretože v Čechách i na Slovensku sa naší politici takémuto vysvetľovaniu vyhýbajú.

...Šolochov a Štrougal majú čosi spoločné. Majú svojich čitateľov, napriek tomu, že mnohí ľudia, ak narazia na ich meno, začnú sa mračiť a začnú aj nadávať. Ak ich však ľudia neprestanú kupovať a čítať, je to dôkazom toho, že iných ľudí dokážu osloviť a zaujať. Dokonca až do takej miery, že začnú nielen kupovať, ale aj kradnúť ich knihy. Ako napísali české "Halo noviny", kradlo sa dokonca aj na spomínanej gramiáde. Lubomír Štrougal mal na stole pripravených asi päť kníh pre svojích známych už aj s podpisom, no tie mu zmizli. Zlodej, ktorý o tom nevedel, že kniha už má aj podpis autora, postavil sa do radu a dal si ju autorovi podpísať. Pán Štrougal knihu otvoril, zbadal svoj podpis a už okamžite vedel koho má pred sebou. Iba sa usmial a knihu zlodejovi vrátil. Ktorý spisovateľ sa dnes môže pochváliť, že už aj zlodeji túžia po jeho knihách?