Týždenník Der Spiegel /č. 48/2011/ v rozbore situácie konštatuje, že sú dve možnosti ako dostať spoločnú európsku menu euro z terajšieho položenia a jedna možnosť je horšia ako druhá. Preto na obálku umiestnil obraz naštrbenej, praskajúcej euromince. (viď obrázok).

Vnútri čísla sú v podobe ťažkých väzenských gulí zobrazené splatné dlhy troch európskych štátov, Francúzska, Talianska a Španielska – len Taliansko musí do konca roka a v novom štvrťroku 2012 splatiť novými pôžičkami staré dlhy vo výške viac ako 110 miliárd eur – ako vyplýva z grafiky Der Spiegel (viď priložený obrázok).
Francúzsko musí v decembri splatiť viac ako 37 miliárd dlhov, v januári takmer 53 miliárd, v apríli viac ako 34 miliárd. Tieto čísla sú dôležité, pretože ukazujú ako rastú ceny dlhodobých pôžičiek – a ak ich štáty nezískajú, tak budú musieť dlhové diery upchávať pochopiteľne krátkodobými úvermi – a tie budú čoraz drahšie. Tak si teda každý na trhu vie vyrátať, že situácia sa môže dramatizovať. A „strach rastie – tak na finančných trhoch ako aj vo vládnych centrálach, dokonca seriózni bankári, ktorí navonok vyžarujú sebaistotu v súkromní priznávajú, že menová únia euro sa môže čoskoro rozpadnúť“, tvrdí Der Spiegel vo svojej analýze. Doterajšie recepty nezabrali.

Z hľadiska zahraničia, píše Der Spiegel, je situácia jednoznačná: záchranu eura má v rukách Nemecko. Lenže, aby súhlasilo muselo byť porušiť európske dohody, ktoré prikazujú, že nijaký štát nesmie ručiť za dlhy iného členského štátu – okrem toho pre najväčšiu európsku ekonomiku – nemeckú – by to bolo životu nebezpečné: musela by niesť najväčšiu ťarchu dlžôb iných a to by ju mohlo siahnuť ku dnu, maľuje Der Spiegel na stenu varovné znamenia. Okrem toho je zrejmé, že zo všetkých krízových štátov sa sťahujú takmer všetci vkladatelia – nielen banky, ale aj poisťovne, penzijné fondy ba dokonca aj štátne fondy. Investorov ženie k úteku strach pred stratami a najmä pred rozpadom eurozóny. Za bezpečnejšie riešenie považujú mnohí európski politici euro bondy – to znamená, že by špekulanti, finančné trhy sa nemohli sústrediť na jeden štát, ale museli by rátať zo všetkými, teda aj zo silnými štátmi, ťarcha by sa rozložila a okrem toho by vznikol jednej silný trh, skutočná alternatíva k americkým cenným papierom. To navrhla – na veľké rozhorčenie nemeckej kancelárky – Európska komisia. Barroso navrhol tri možné modely – plné štátne financovanie eurobondov, ohraničené financovanie a ohraničené ručenie. To by vyžadovalo zmenu európskych dohôd – EK chce zmenu preto, aby sa eurobondy zaviedli, Nemecko však presne naopak - aby sa nezaviedli.

Možnosť rozpadu eurozóny, zavedenia vlastnej meny – teda novej spoločnej meny len s niektorými štátmi, ktorých Der Spiegel nazýva „euro – renegáti“ – by prinieslo priame straty vo výške okolo 225 miliárd eur, celkové náklady celej operácie by sa pohybovali až do výšky 340 miliárd eur, náklady by teda dosahovali okolo 10 – 14 percent ročného hrubého národného dôchodku. „ Ak sa rozpadne euro, padne aj Európa“, cituje Der Spiegel Angelu Merkelovú, nemeckú kancelárku, ktorá „doteraz neochvejne obhajuje zásadu, že menová únie nie je únia na ručenie za dlhy iných a spoločná mena euro sa nesmie obraňovať tlačením nových peňazí“, tak ako to robia USA. Angelu Merkelovú zobrazuje Der Spiegel na fotografii zo stretnutia na najvyššej úrovni s francúzskym prezidentom Sarkozym a po prvý raz aj s novým talianskym predsedom vlády Montim – keby bol predsedom vlády Berlusconi, takéto trojstretnutie by nebolo možné, konštatujú nemecké médiá.