Dušu nikto nikdy nevidel, nikto sa tohto vnútorného sveta človeka nedotkol. Nik ju nemaľoval. Je to akési naše nevedomo vedomé tvorivé myslenie. Duchovné procesy vznikajú v našom vedomí ako pocity, predtuchy a nápady. Je samostatnou súčasťou psychiky a transcendentou interpretácie ľudského bytia. Tento vysoko koordinovaný systém špecifického správania mapujúce vedomie a podvedomie, odzrkadľujúce kreativitu jedinca. Možno povedať v plnej nahote. Pravda, ak vieme čítať i nečitateľné.

Duša môže byť hriešna i čistá. Niekomu možno na duši odľahnúť, inému priťažiť. Uraziť možno niekoho až do hĺbky duše. Niekto môže nahliadnuť do duše druhého. Až na dno! Aj z duše sa dá čítať – vedieť, čo má na mysli. Dakomu treba hovoriť do duše, aby si niečo zapamätal. Sú i takí, ktorí sú chudobní na duši, duševne obmedzení. Aj dušu človeka možno raniť. Duša môže byť zapálená za niečo, pre niekoho. Sú i takí, ktorým hovoríme – jedno telo, jedna duša. No mať dušu namieste majú len úspešní a spokojní ľudia. Niekto môže svoju dušu aj zapredať, nečestne konať. Ak človek zomrel, môžeme povedať – vypustil dušu. Žartovne možno hovoriť, že tomu či onomu vytriasli dušu. Sú i také osobnosti, ktoré sú dušou kostola, dušou domu. Duša môže byť dobrá, šľachetná, poctivá i pľuhavá, naničhodná. Ak je sála prázdna, hovoríme, že tam nebolo ani živej duše. Familiárne milej osobe hovoríme dušinka, dušička...

Doteraz tomuto všeobecne nevysvetliteľnému fenoménu duše hovoríme invencia. Duša sa nerodí a predsa jestvuje. Nikdy nezomiera, a smrťou človeka sa stráca. Homo sapiens starne, možno sa dožije i stovky života, no duša zostáva rovnako mladá či stará. Nemení svoju podstatnú podstatu. Je stále taká, ako keď sa človek narodil. Stovky a tisícky filozofov a psychológov sa zaoberali existenciou duše, ale doteraz nikto neodhalil jej tajomstvo bytia a nebytia. Ako sa tento záhadný fenomén transformuje do nášho tela? Kde prebýva? V srdci, v mozgu? Slávny Hypokrat napísal, že bolesť je výkon. Isteže. Keby človek nemal cit, nevedel by, čo je bolesť, ktorú síce nemožno ohmatať – ako dušu, ale je, žije. Lekárka mi pri trhaní zuba múdrosti povedala, že keby ma nebolel, už by som nežil. Možno má pravdu. Na bolesť sa treba adaptovať. Aj maliar sa dni a týždne pripravoval maľovať krajinku tak, aby si rozumeli bez slov.

Duša, tento nemateriálny charakter spirituálneho významu je v nás, alebo visí nad nami? Akú dušu má chudobný, akú boháč? Akú maliar, akú sochár? Aká duša kraľuje v hrdinovi, aká u vraha? Jedinečnou pravdou je, že dušu nemožno kúpiť. Hoci pripúšťam, že dáke nadprirodzené sily, sediace tam hore ako porotcovia či sudcovia, pri narodení človeka mu pridelia nielen známu shakespearovské hviezdu na nebi, ale aj dušu. To je spis v matrike narodených a tento doklad zostáva v nebeskom archíve aj po smrti človeka. Či je doklad označený naším menom alebo len príslušným kódom, nevieme. Zrejme sa to nikdy ani nedozvieme. Hovorí sa, v istých spoločenstvách sa traduje, že duša človeka po smrti „odletí“ a prevtelí sa do iného človeka, práve narodeného jedinca. Vraj aj preto je duša nesmrteľná. Raz patrila lokajovi, potom vladárovi, igricovi, či rybárovi, bačovi alebo politikovi či dalajlámovi. Väčšina civilizovaného sveta však reinkarnácii pochopiteľne neverí.

Kedy duša odpočíva, kedy je chorá? Ani jedno, ani druhé nevieme a zrejme ani nikdy vedieť nebudeme. Duša bedlí nad nami ako ochrankyňa. Vše aj so zodvihnutým prstom. Ak nás opustili pokrvní príbuzní a priatelia, ostala nám duša na dlani. Máme sa s kým zhovárať.