Tak ako nikto z nás, ani ja som nemal radosť z neistôt, ktoré v uplynulých dňoch otriasli slovenským zdravotníctvom. Riešiť problémy vyvolané dlhodobým nedostatočným zabezpečením nášho zdravotníctva sa rozhodlo Lekárske odborové združenie vedené Marianom Kollárom. Lekári sa rozhodli siahnuť po radikálnom riešení v podobe hromadných výpovedí pre neakceptovanie ich požiadaviek. Vyzývali na dodržiavanie Zákonníka práce, dofinancovanie systému, lepšie mzdové ohodnotenie a zastavenie transformácie štátnych nemocníc na akciové spoločnosti. V októbri sa podaním výpovedí do akcie zapojilo 2439 spomedzi asi 7000 lekárov, ktorí pracujú v slovenských nemocniciach. Vláda na ich požiadavky reagovala vytvorením memoranda, ktoré podľa ministra zdravotníctva Ivana Uhliarika zohľadňovalo možnosti štátu. Odbory ho však odmietli a pripravili vlastné memorandum. Ich návrh pre zmenu odmietla vláda. Tak ako v rozprávke, po zdĺhavých rokovaniach, ako aj obviňovaniach lekárov zo strany ministra zdravotníctva, nakoniec dobro zvíťazilo nad zlom. Žiaľ, pozitívnu úlohu v tomto procese nezohrali, ani médiá. Na Slovensku je to už ráz tak, médiá kopú nie za občana, ale za svojich chlebodarcov. Namiesto podpory lekárov útočili na ich „neodôvodnene vysoké platové požiadavky.“ Vyjadreniami typu „čo by mnohí dali za vládou navrhované 300 eurové zvýšenie platu“ a podobnými konštatovaniami odvádzali občana od hlavného problému. Lekárov pritom vykresľovali so psou hlavou. Chvíľami to pripomínalo mediálnu honbu na predsedu lekárskych odborov. Stalo sa u nás už pravidlom, že v prípade zvyšovania cien nám väčšinou postačí argumentácia, že nemôžeme chcieť iné ceny ako sú vo svete. Joj, ale ak sa niekto chce aspoň priblížiť k platom v okolitom svete bežným, už sa z neho robí vyvrheľ a nepriateľ „nášho“ kapitalistického zriadenia, vedeného zoskupením pravicových strán. Lekári riskovali veľa. Poškodenie dobrého mena, svoju reputáciu aj dôveryhodnosť. A to všetko preto, lebo naša vláda asi nie je schopná posúdiť závažnosť ich práce. Nedokáže oceniť spoločenský prínos chirurgov, anestéziológov, či ďalších lekárov, ktorí denne zabezpečujú našu zdravotnú starostlivosť, stoja pri rozhodovaní o živote a smrti. Aj preto sa zrejme z počiatku tak macošsky postavila k oprávneným požiadavkám lekárov. Nadišiel však už čas na prehodnotenie priorít pri odmeňovaní a najmä na „zrovnoprávnenie“ platových podmienok s tvorbou cien aj na Slovensku. Zdá sa, že lekári svoj boj nateraz vyhrali, poprajme im, aby nakoniec vyhrali aj celú vojnu o lepšie zdravotníctvo. Držme im v tom palce.