Z Bruselu prišla studená sprcha. Náš ekonomický rast v budúcom roku nebude taký, aký najnovšie predpovedá ministerstvo financií. Ivan Mikloš riadne ubral z pôvodných 4,4 percent a hovorí o 1,7 percentách. Brusel si myslí niečo iné. Vidí nás oveľa nižšie. A to pôvodne sa v auguste šéfovi finančného rezortu ešte stále snívalo o 3,4 percentom raste. Ani jeho skresanie však nedosiahlo dno, aké u nás predpokladá Brusel.
Len jedna predpoveď je nemenná. Už od leta Vladimír Mečiar tvrdí, že najoptimistickejší predpoklad je rast vo výške nula. A neustále opakuje, že nulový rast bude jediný správny predpoklad. Oproti možnému mínusu je to ešte vždy optimistická predpoveď. V prípade porovnávania s Miklošovým vizionárstvom je to však desivé, lebo minister financií zjavne vyťahuje percentá ako kúzelník z klobúka falošné zajace. Ak predseda ĽS-HZDS zdôrazňuje, že ľudia už musia prestať skákať na reklamné triky politických agentúr a prijímať konečne pravdu, tak sa jeho budíček voličom v podobe odkazu z Bruselu jediný blíži k realite. Mečiar odhadoval terajší vývoj už dávno, ako to, že ho tak zle opakovane odhaduje Mikloš?

Lenže koalícia a aj opozícia v slovenskom parlamente roztáčajú nový nepochopiteľný sen. Silou mocou chú pred voľbami ruka v ruke schváliť ústavný zákon o dlhovej brzde, aby vraj obmedzili možné míňanie vlády nad pomery. Chcú, aby ak by sa mal dlh rozpočtu dostať nad hranicu 60 percent HDP, tak musí vláda požiadať o dôveru v parlamente a prijímať škrty. Ak si vezmeme reality v Grécku, či v iných južných častiach Európy, kde dlhy prekračujú aj 140 percent HDP, tak sme v pomykove, že my vôbec nejaké obmedzenia dávame. Mečiar v tom vidí návod, aby vlády míňali viac. Až po dlhovú brzdu, ba možno až nad ňu. A varuje politickú scénu pred týmto krokom. Brusel hovorí, že náš rast bude oveľa nižší, než si vôbec dokáže Mikloš predstaviť, ktorý ho odhaduje na 1,7 percenta. Ba bruselskí experti predpovedajú, že psychologickú hranicu dlhu viac ako 50 percent HDP prekročíme už do roka a do dňa. Na čo sa potom chcú dojemne pri prijímaní ústavného zákona o dlhovej brzde chytať koaličníci s opozičníkmi za ruky? Aby sa potom chytali za nosy? Akú hru pred voľbami to chcú zahrať pred voličmi?

Chcú ukázať, že oni sú tí jediní správni politici a okrem tých, čo sú v parlamente, lepších niet? Čoho sa to bojí parlamentá opozícia, ktorej v prieskumoch neustále preferencie rastú, ak sa potrebuje takto prezentovať pred skrachovanou koalíciou? Prípadne sa musíme spýtať, neobávajú sa tak náhodou naši parlamentní politici bez ohľadu, či sú z koalície, alebo či sú z opozície, islandskej cesty? Tam vyprášili všetkých politikov z parlamentu a zvolili si úplne nových. Ak budú pokračovať v bláznivom nápade zaviesť na Slovensku dlhovú brzdu, potom si to zaslúžia aj tí naši parlamentní zástupcovia bez výnimky v akej strane derú nohavice. Zákon o dlhovej brzde pripomína riešenia z dielne Richarda Sulíka, ktoré nám dnes priniesli množstvo paradoxov. Napríklad ten, že v čase príchodu dlhotrvajúcej krízy by sme mali štedro zvyšovať platy politikom. Rovnako pri dlhovej brzde dosiahneme zjavne opačný efekt - zvýšenie slovenského zadlženia. Pritom odborníci unisono tvrdia, že ak aj bude takýto zákon prijatý, dokázať vláde zodpovednosť za zvyšovanie dlhu bude ťažké. My sme parlamentná demokracia a teda rozhodnutia prijímajú poslanci, ktorí tak robia aj v prípade rozpočtu. Ako bude môcť vláda zodpovedať za rozhodnutie poslancov?

A sme zasa pri pôvodnej otázke, na čo je nám teda cirkus okolo schvaľovania dlhovej brzdy? Okrem blížiacich sa volieb, tu nie je žiaden racionálny dôvod. Iba ak by opozičníci spolu s koaličníkmi chceli na budúcu vládu nachystať pascu, lebo tá bude mať ťažko ústavnú väčšinu, aby túto gebudzinu zrušila. Takže naschvál zakladajú novú budúcu ústavnú krízu? Ešte jednu nevyriešili. Tú v prípade odchodu Ivety Radičovej, v ktorej sa zmieta už celý nielen ústavný, ale vôbec spoločenský systém na všetkých úrovniach. Čo to vlastne Slováci s touto parlamentnou koalíciou a opozíciou dokazujú? Že Slováci si nevedia vládnuť?