Každú chvíľu sme svedkami nejakej štatistiky, ktorá nám oznamuje, ako sme na tom zle v porovnaní s ostatnými štátmi sveta. V zárobkoch trháme v porovnaní s ostatnými okolitými krajinami, s ktorými sme boli donedávna v jednom ost-bloku rebríček odspodu. Ľudia si tieto fakty často nepripúšťajú v súvislosti s vlastným rozhodnutím vo voľbách a hádžu politikov do jedného koša. Je to však skutočne tak?
Ak hovoria v médiách dookola lži o divokej privatizácii v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, nepovedia, že najhoršie časy Slovensko zažilo za čias ministrovania na ministerstve pre privatizáciu Ivana Mikloša a jeho pomocníka v pozícii štátneho úradníka riadiaceho malú privatizáciu Ľudovíta Kaníka. Vtedy sa stratili majetky za miliardy a dodnes sa niektorí za tieto rozhodnutia v ich neprospech, keď aj dražbu vyhrali, ale majetok nedostali, súdia so štátom. V kurze boli tzv. holandské dražby, čo bolo označenie na podvodné draženie majetku a do toho všetkého Mikloš presadzoval tzv. kupónovú privatizáciu, za ktorou stál vtedajší český minister Václav Klaus.
V kupónovej privatizácii sa majetok mnohých štátnych podnikov roztopil v množstve malých vlastníkov a vyhrávali finančné skupiny zo zahraničia, ktoré skupovali od ľudí bez investícii ich kupóny. Podniky ovládli, vytunelovali a malým akcionárom, ktorí knižky s kupónmi nepredali, nezostalo nič. Lenže synonymom pre toto obdobie sa nestali mená Mikloš a Kaník, ale vďaka neustále obmieľaným lžiam v médiách Vladimír Mečiar, ktorý vstúpil do svojej tretej vlády v roku 1994 s cieľom zastaviť podobný cyklus rozpredania štátneho majetku aj v energetickej oblasti. Preto nahradil už Miklošom rozbehnuté predkolo ďalšej kupónovej privatizácie dlhopismi Fondu národného majetku.

Ľudia získali za tisíc korún zo štátneho majetku v peniazoch vďaka Mečiarovým dlhopisom takmer štrnásť tisíc korún, keďže v kupónovej privatizácii by väčšina nezískala, ako už aj predtým v prvej kupónovej privatizácii za Mikloša, zjavne nič. Po roku 1994 vláda Vladimíra Mečiara preferovala predaj štátnych podnikov v prospech zamestnaneckých akciových spoločností. Ak tie investovali prostriedky do rozvoja podniku, nemuseli časť splátky voči štátu platiť. Išlo však o podniky, z ktorých ani jeden nemal prívlastok strategický, či monopolný, alebo energetický. Významný podnik boli v tejto skupine košické VSŽ. Lenže aj tu sa predávalo zamestnaneckým akciovým spoločnostiam len preto, lebo v prvom kole za Mikloša boli predávané v kupónovej privatizácii aj akcie košických železiarov. A tie sa tak rozdrobili, že hrozilo ovládnutie železiarní opäť finančnými skupinami, ktoré by mohli podnik rozpredať ako sa to stalo mnohým iným firmám a o prácu by prišlo možno všetkých dvadsať tisíc zamestnancov.
Nakoniec, Mikloš stál za výpredajom strategického monopolného energetického priemyslu v období ôsmich rokov Dzurindových dvoch vlád, za ktoré štát zinkasoval smiešnych 350 miliárd korún, teda čosi okolo 12 miliárd eur, ak porovnáme skutočnú hodnotu týchto podnikov. Tá bola odhadovaná odborníkmi až na viac ako 30 miliárd eur. Pritom ide o majetok, s ktorým sa žiaden iný nedá porovnať. Čiže divoké privatizačné roky neboli tie deväťdesiate a už zďaleka nie tie, ktoré sú spojené s vládami Vladimíra Mečiara, ktoré ľuďom reálne pomáhali.
Zároveň okrem dlhopisov, za ktoré získavali ľudia reálne peniaze, Mečiar presadil predaj bytov ľuďom, ktorí v nich majú trvalé bydlisko, za zostatkovú a nie za trhovú hodnotu. Niečo podobné v Čechách nepresadili a tak tam ľudia často musia platiť trhové ceny bytov, v ktorých prakticky prežili celý život. Na Slovensku sa ľudia k bytom dostali za prijateľné ceny, lebo rozdiel za zostatkovú a trhovú hodnotu je doslova priepastný. V každom prípade sa však za tri vlády Vladimíra Mečiara najviac pracovalo na vytváraní nových pracovných miest. A aj dnes v časoch krízy predseda ĽS-HZDS rozdáva rady zadarmo, ako sa správať tak, aby z nej Slovensko vyšlo posilnené a nie oslabené.