Keby nebolo spätných zrkadiel v autobusoch či autách, o koľko viac by bolo havárií? Mohla by žena žiť bez zrkadla? Nemyslím len na herečky, speváčky, modelky a všakovaké missky... Máme ich, chvalabohu, viac ako dosť. Nečudo, sme na Slovensku.
Beriem do rúk školskú učebnicu. Zisťujem, že najstaršie zrkadlá boli vyrobené z lešteného bronzu v období asi dvesto rokov pred Kristom, čiže v časoch keltskej civilizácie na našom území. Rimania v 2. až 4. storočí používali kovové zrkadlá postriebrené, strieborné a z obsidiánu. Sklenené zrkadlá sú známe z prvej polovice 1. storočia v Egypte. Z roku 1254 je prvá známa správa o sklenených zrkadlách, ktoré mali takmer dnešnú úroveň. Amalganové zrkadlá sa objavili v 14. storočí vo Francúzsku. Výroba zrkadlového skla liatím bola prvý raz realizovaná v roku 1688 v dielni francúzskeho sklára Lucasa de Nehina. Najvzácnejšie sú benátske zrkadlá...

Nejedno ploché, okrúhle, kužeľovité, či parabolické zrkadlo pamätá mnohé generácie. Keby tie zrkadlá mali zakomponovaný akýsi skrytý počítač, možno by nebol problém starcom, generálom vo výslužbe, emeritným učiteľom vrátiť mladé letá. Bez vrások, bez sivých vlasov. Boli by takí, ako onehdy. Iste nie o dva roky mladší ako čierne uhlie, ale predsa... Táto hladká pravidelná lesklá plocha je prakticky nenahraditeľná. Nie každý a nie vždy má možnosť nazerať do zrkadla. Najmä ráno, možno aj v časovej tiesni. V minulosti krásavice hľadeli do jagajúceho sa jazera, potoka, alebo rieky, aby sa upravili, aby sa páčili. Náš tieň ukáže proporcie telesnej schránky, ale zrkadlo zobrazuje našu tvár, oči, ústa, vlasy, nos... Prosto ukáže, akí sme, akú máme náladu a akú máme dušu. Áno, aj dušu. Veď sa hovorí: Aký zvonka, taký zdnuka. Adolf Peter Záturecký v diele Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia zapísal zaujímavú vetu: Čo na srdci, to na jazyku. I to, že mrzká tvár nenávidí zrkadlo... Známa je veta z rozprávky: Zrkadielko, zrkadielko, povedz, kto je krajší ako ja?

Zrkadlo čušalo a mlčí ďalej. Od čias Keltov. Nechce si znepriateliť Popolušku, ani Snehulienku, ba ani Missku 68. Alebo sa mýlim? Zrkadlo sa považuje za kus inventára, ktoré má v hoteloch a kaviarňach svoje evidenčné inventárne číslo. V domácnostiach slovenského vidieka má miesto v prednej izbe medzi dvoma oblokmi malými ako trnka. Zrkadlo vidno aj v kolibách našich salašov. Bača Matula – Pokuta na moju otázku, či valach alebo honelník sa môže páčiť ovciam odvetil, že zrkadlo je ako modlitebná knižka. Bez nej by bol salaš pustý. Azda len vtedy, keď zrkadla niet, zistíš jeho nenahraditeľnosť. Zdá sa, že ľudia sa chcú vidieť. Nie je pravdou, že by o seba nemali záujem. Nečudo, že každý by sa rád poznal vizuálne aspoň tak ako pozná svojho suseda alebo susedku. Tých vídaš denne, ale seba iba vtedy, keď sa pozrieš do zrkadla zrkadľujúceho. Slávny hudobný virtuóz Niccolo Paganini povedal, že deti, blázni a filozofi vravia pravdu. Preto deti bijú, bláznov zatvárajú a filozofov nechápu. Dodávam: Tí ďalší zrkadlá vše rozbíjajú... Čo teší cechmajstrov. Spev má ľahkosť vetra. Zrkadlo silu meča. Zrejme preto sa spevuľa či bojovník radi pozerajú do zrkadla. Jedným okom, či dvoma?