Úplatky za to, aby boli ľudia chudobnejší (a gorily bohatšie). V súvislosti s privatizáciou sa často vyčíta vládam Vladimíra Mečiara tzv. veľká privatizácia. Pritom sa vôbec nehovorí, ako k nej prišlo. V prvej vlne kupónovej privatizácie, ktorú riadil v Čarnogurského vláde minister Mikloš, sa občania dostali ku kupónom, za ktoré si mohli kúpiť akcie štátnych podnikov. Neboli však solventní, aby mohli do takto "sprivatizovaných" firiem vraziť vlastné prostriedky a neboli sa schopní ani dohodnúť na riadení týchto podnikov, lebo ich bolo príliš veľa.
Dnes občania dostávajú účty za vedenie často bezcenných akcií, ale nik si už nechce spomenúť, že šlo v podstate o najväčšiu privatizačnú lúpež, aspoň tak o nej hovoria v Českej republike. Len u nás sa o prvej vlne kupónovej privatizácie mlčí, hoci sa tam rozkradli miliardové majetky. A ďalšie zmizli vďaka Miklošovi v malej privatizácii, kde sa neúmerne zadlžili banky, ktoré neskôr práve Mikloš oddlžil a popredávali sa zahraničným záujemcom za symbolickú korunu.
Po nástupe do vlády v roku 1992 a v roku 1994 zastavil Mečiar nezmyselnú kupónovú privatizáciu. Časť akcií však už bola rozpredaná. A od ľudí drobné podieliky vykupovali za facku veľké investičné spoločnosti. Tie dokázali ovládnutím smiešne malého podielu akcií riadiť celý podnik a nasmerovať ho trebárs do záhuby, len aby získali z jeho krachu čo najviac. Tam smerovali aj košické VSŽ. Je preto logické, že Mečiarova vláda sa snažila hute udržať sprivatizovaním v prospech zamestnaneckých akciových spoločností. A tie delegovali výkon svojich práv na najschopnejších menežérov.
Dnes chce niekto tvrdeniami, že Rezeš mal vraj svojím kindermenežmentom priviesť hute do krachu spochybniť celú privatizáciu v prospech zamestnaneckých akciových spoločností. Lenže nikde na svete hutné firmy nedokážu fungovať inak, ako systémom úverov, lebo platby za hotové železo prichádzajú s veľkým oneskorením. Tak to bolo aj v súvislosti s tzv. cross de fault Košíc v roku 1998. Nová vláda Dzurindu a Mikloša jednoducho hutný kombinát položila na kolená započítaním pohľadávok v obchodnom styku v hodnote jednej miliardy dolárov do tzv. dlhu hutí. A menežment firmy radšej odstúpil, aby podnik získal nové úvery.
Pritom pohľadávky v obchodnom styku sú platby za dodaný tovar, ktoré prichádzajú s oneskorením niekedy aj viac ako rok od dodávky tovaru. Tam sa aj črtá zázrak menom Eichler, ktorý mal Košice vyviesť z hutnej krízy, ktorú zachvátil celý vtedajší hutný svet. A Košice mala zachrániť jedna americká firma, ktorú tiež pôvodne na východ Slovenska pritiahol Rezeš. Lenže kým on chcel spoločný podnik na báze rovnakých podielov, Američania vďaka Dzurindovi a Miklošovi získali všetko. Aj s klenotom českého športu, s majstrovstvou Spartou Praha, ktorú nakoniec noví správcovia Košíc predali pod cenu za cenu jedného futbalistu, hoci len ihrisko malo trikrát väčšiu hodnotu.
Ale veď pamätáme sa aj na nezmyselnú privatizáciu SPP tiež pod taktovkou týchto výtečníkov, keď dnes po desiatich rokoch zahraniční vlastníci idú svoj podiel v SPP predávať. Dostali totiž na akciách čo chceli - späť svoje zisky, čo do kúpy akcií vrazili. Energetickí odborníci sa chytajú ex post za hlavy, že taká rýchla návratnosť investícií je v energetike nezvyklá, aby sa akcie splatili do desať rokov. Povedzme si pravdu, zaplatili to občania zvýšenými platbami za plyn, čo by Mečiar nikdy nedovolil.
A nakoniec, za Mečiara sa privatizoval majetok v bilančnej hodnote okolo 120 miliard korún šesť a pol roka s výnosom takmer 30 miliárd korún. Nehovoriac o tom, že sprivatizovaný cez zamestnanecké akciové spoločnosti sa tento majetok zhodnocoval udržaním zamestnanosti na Slovensku a zvýšením modernizácie technológií. Zatiaľ Dzurinda s Miklošom tromfli celú Mečiarovú šesť a pol ročnú privatizáciu predajom jedného podniku. Slovenské telekomunikácie mali hodnotu len ako jeden podnik tiež spomínaných 120 miliárd korún a Slovensko za ne získalo len 21 miliárd korún. O udržaní zamestnanosti možno pochybovať. Pritom ich sprivatizoval nemecký štátny podnik, čo bola najdebilnejšia forma privatizácie, akú si možno predstaviť. Inými slovami ju možno označiť aj za koloniálnu privatizáciu, kde Slovensko pôsobí svojim telekomunikačným trhom ako kolónia Nemecka. A čím viac ľudia na Slovensku telefonujú, tým viac tučnie nemecký štátny rozpočet.
V privatizácii asi nikto nikdy nebude spokojný, ale stačí si spomenúť, že Mečiar nahradil kupónovú privatizáciu z roku 1994 dlhopismi Fondu národného majetku, ktoré boli splatné až po voľbách v roku 1998, kedy bol pri moci už Dzurinda s MIklošom. A kým dnes ľudia musia platiť za účty, kde sa vedú ich bezcenné akcie, z dlhopisov FNM dostávali reálne peniaze vo výške štrnásť tisíc korún za dlhopis. Ba mohli si nimi zaplatiť aj lacné byty, v ktorých bývali a ktoré vďaka Mečiarovmu zákonu museli predávať len za zostatkovú hodnotu. Zatiaľ v Čechách, kde Mečiarov zákon nemali, si ľudia musia kupovať byty, v ktorých prežili celý život, za trhovú cenu. Preto v porovnávaní, kto bol doteraz v histórii Slovenska väčšia gorila, jednoznačne Mečiar prehráva. Nerobil privatizáciu v prospech jednej finančnej skupiny, ale v prospech ľudí. Zatiaľ Dzurinda s Miklošom sú podozriví, že spis Gorila hovorí o tom, aké úplatky šli len vďaka tomu, že sa im v politike podarilo odstaviť Mečiara.