Počet Američanov, ktorí žijú pod hranicou chudoby, sa vlani dostal na rekordnú úroveň 46,2 milióna. Vyplýva to z najnovších štatistík, ktoré zverejnila federálna vláda. Vo svojej správe ako dôvody nárastu chudoby v Spojených štátoch uvádza neschopnosť krajiny dostať sa z ekonomickej krízy a tiež vysokú nezamestnanosť. Americký prezident dokonca uvažuje nad miliardárovým návrhom na zavedenie milionárskej dani. Tejto medializovanej informácii sa zrejme u nás potešili najmä bývalí učitelia Marxizmu-leninizmu. Nahráva totiž nimi prezentovanej teórii o zahnívajúcom kapitalizme. Pre všetkých by to však mal byť varovný prst upozorňujúci na víziu ťažkej budúcnosti v lone novodobého kapitalizmu. Síce sme od Ameriky vzdialení na tisíce kilometrov, ale v skutočnosti od novembrového prevratu sme čím ďalej tým viac prepojení. A to, nie len ideologicky, ale aj hospodársky. Ekonomická prepojenosť z pohľadu vysokej technickej úrovne dosahovanej Spojenými štátmi by nemusela byť na škodu. Problémom je však, že vytvorená produkcia nie len v USA, ale aj u nás sa dostáva do vlastníctva čoraz menšej skupiny osôb. Tá nedokáže spotrebovať celú produkciu pre svoje potreby. Dochádza preto k nadprodukcii, ktorá vedie následne k zastavovaniu výroby a k zvyšovaniu nezamestnanosti. Žiaľ súčasní predstavitelia vládnej koalície na Slovensku akoby túto skutočnosť nepostrehli a našu budúcnosť stále orientujú predovšetkým na amerikanizáciu ďalšieho vývoja u nás. Pritom im neprekáža, ani skutočnosť, že ukazovateľ miery chudoby v USA rastie už tretí rok po sebe. V roku 2009 evidovali úrady 15,1 percenta chudobných Američanov, čo bolo v absolútnych číslach 43,6 milióna ľudí. Počet Američanov žijúcich pod hranicou chudoby bol v roku 2010 najvyšší za posledných 52 rokov, pričom percentuálna miera chudoby bola najhoršia od roku 1993.

Síce nemám k dispozícii štatistiku miery chudoby na Slovensku, ale na základe mne dostupných poznatkov, vrátane informácií získaných z „nezávislých médií“ takzvaným „čítaním medzi riadkami,“ sa domnievam, že v tomto smere sme už Spojené štáty dobehli a možno aj predbehli. Konkrétnym prejavom je neustále zvyšovanie rozdielu medzi ľuďmi. Na jednej strane bohatí aj počas krízy ešte viac bohatnú a tí menej solventní padajú až na hranicu chudoby. Žiaľ celosvetové bohatstvo si prisvojuje čoraz menšia skupina a počet chudobných rastie priam geometrickým radom. Som presvedčený, že mnohí tí, čo z novembrových tribún volali po nezamestnanosti svoje vyhlásenia už dávno oľutovali. Určite to oľutovali najmä tí, čo takzvaný „pozitívny účinok“ nezamestnanosti, bez možnosti nájsť si zodpovedajúcu prácu, zažili na vlastnej koži. Donedávna som patril medzi tých, ktorí im odkazovali, že „to je ono.“ S ohľadom na to, že čoraz viac našich občanov je na hranici biedy a politika súčasnej vládnej garnitúry je na hony vzdialená od ochrany ich záujmov už si túto ironickú poznámku radšej odpustím. Každý sa učí na vlastných chybách. Donekonečna však len ťažko predpokladať, že pravicové strany si naďalej vystačia predvolebnými sľubmi a ohlupovaním občanov. Jednostranné riešenie problémov na úkor občanov sa im nakoniec nemusí vyplatiť. Potvrdzujú to aj priebežné volebné preferencie politických strán. V najbližších parlamentných voľbách pravici asi nepomôže ani jej najsilnejší pomocník, „slovenské nezávislé médiá.“ Zmena orientácie sympatii našich voličov na Roberta Fica a stranu Smer-SD je konkrétnym výsledkom súčasnej protiľudovej politiky pravicovej vlády Ivety Radičovej, ktorá všetku ťarchu prehlbujúcej sa hospodárskej krízy rieši na úkor slovenských občanov. Vladimír Dobrovič