Cenové pohyby v prípade potravín budú zrejme ešte stúpať. Dôvodov je viac. Okrem vonkajších, akými sú kríza, či počasie, sú to aj vnútorné. Spotreba občanov u nás nepotiahne ekonomický rast, lebo sa zužuje len na nákup nevyhnutných tovarov pre život, ktorými sú práve potraviny. A tak súčasná vláda hľadá zdroje inde, najmä v zvyšovaní spotrebných daní. Prípadne v ďalšom rozpredávaní štátneho majetku, čo je v skutočnosti žitie na dlh, lebo ide o jednorázové príjmy, ktoré nezaložia žiaden ďalší rozvoj, ale skončia v spotrebe.
Vláda tvrdí, že vraj už nie je čas na veľké investičné projekty pre Slovensko. Keď pred časom odborníci z ĽS-HZDS hovorili o možnosti zamestnania v poľnohospodárstve, zostalo po ich predpovediach veľké ticho. Nakoniec na nich nadviazal minister Zsolt Simon a tvrdil, že by to šlo.

Obrovský prepad v obchodnej bilancii pri dovoze potravín, ktorý dosahuje už takmer miliardu eur ročne v náš neprospech, hovorí, že je možné vytvorením pracovných miest na vidieku pomôcť celému štátu. Od čias, kedy sa Vladimír Mečiar snažil podporou vidieka pomáhať Slovensku, sa takéto vyjadrenie neobjavilo.
Od slov je však naozaj nutné prejsť k činom. Prvý rok vlády bol však skôr snahou o demontáž všetkých dobrých krokov, aké pripravil predchádzajúci kabinet. Najmä sa to prejavilo na vidieku. Ak je Slovensko najviac vidieckou krajinou v rámci EÚ, potom všetky škrty v tejto oblasti posúvajú SR do väčšej vnútornej krízy.
Mečiar hovorí o potrebe, aby každé euro v našom systéme bolo zokruhované a teda obehom vytváralo pridanú hodnotu v ekonomike. Ak sa teda pomôže vidieku, zníži sa záporné saldo obchodnej bilancie, na čo po roku prišiel už aj Simon. Pomôže sa však aj sociálnemu systému, lebo o to menej sa bude platiť v tejto oblasti.

Predseda ĽS-HZDS zdôrazňuje, že je nutné, aby Slovensko malo nový silný sociálny program. Ten musí stáť na tvorbe pracovných miest. Ak sú dnes výsledky hospodárenia ovplyvnené rastom v Nemecku, tak očakávaný pokles v tejto krajine v plnej miere zasiahne aj nás. A to už bude oveľa ťažšie prejsť, ako sa nám prechádza dnes, kedy sa sociálny status občanov znižuje doslova každým dňom najmä pre nerovnomerné postavenie jednotlivých regiónov. Jednoducho nebudeme mať už nič v rezerve na to, aby ľudia mohli prežiť ďalší možný očakávaný pokles životnej úrovne pre otrasy na medzinárodných trhoch. Sme zraniteľní z pohľadu týchto pohybov viac, než sa to oficiálne priznáva. A ak vláda s tým, čo má, disponuje ľahkovážne, bez zakladania nového rozvoja najmä v regiónoch, potom sa nám každý otras vráti ako nepríjemný bumerang, ktorý bude neustále viac a viac devastovať našu spoločnosť.