Na Slovensku ide vývoj politického systému osobitou cestou. Strany na ľavej časti politického spektra sa postupne kumulujú do superstrany Smer a pravicovo orientované strany sa atomizujú. Pravicový volič má pomerne veľký výber, ľavicový volič má výber veľmi skromný, pretože je postavený pred otázku či je nádej, že okrem Smeru sa do parlamentu dostane aj niektorá z tých ľavicovo orientovaných strán, ktoré sa v preferenciách pohybujú dlhodobo pod piatimi percentami.

Volič preferujúci národnú orientáciu má radikálnu SNS, Belousovovej novú stranu, radikálnu SMK a hybrid Most-Híd. Národný pilier majú vo svojom programe síce aj ostatné relevantné politické (ľavicové aj pravicové) strany, ale prax ukázala, že nie u všetkých je to myslené skutočne dôsledne. Je tu aj ponuka Igora Matoviča pre naivných politikov (a voličov) , ktorí nevidia súvislosti súčasnej globálnej politiky a manévrovacie možnosti Slovenska v jej rámci.
Už tento letmý pohľad na politickú scénu ukazuje, že možností na rozhodovanie nie je veľa. Keď k tomu priradíme mená lídrov, podľa ktorých sa mnohí voliči doteraz rozhodovali, situáciu nezlepšíme. Znova to zvádza voliť „menšie zlo“, alebo nevoliť vôbec, lebo „nie je z čoho vyberať“. Navrhujem inú možnosť. Treba zmeniť uhol pohľadu. Keď analyzujeme doterajšie skúsenosti s tým, aké boli predvolebné sľuby a aká bola povolebná realita a keď začneme uvažovať globálne, pretože žijeme v globálnom svete, či sa nám to páči alebo nie, škála možností sa vyjasní. V podstate nám ostanú síce len dve, ale sú rozhodujúce pre našu budúcnosť.

Prvá otázka, na ktorú si musíme odpovedať je náš vzťah k Európskej únii a spoločnej mene. Zabudnime na to či sme osobne podporovali integráciu. Vezieme sa na lodi, ktorá už je na šírom mori. Treba robiť všetko pre to, aby sme aj našimi silami prispeli k bezpečnej plavbe. Druhá možnosť, ktorú nám ponúkajú strany SaS a SNS je prestúpiť do záchranného člna a vydať sa na samostatnú plavbu krížom cez rozbúrený oceán. Odpovedzte si kde sa chcete zaradiť a máte vyriešenú jednu z podstatných predvolebných možností. Druhá voľba je medzi pravicovým a ľavicovým riešením problémov. Ľavicové vlády sú sociálnejšie (pozor nepodľahnite demagogickým tvrdeniam, že sociálny = socialistický v tom zmysle ako sme to poznali v predchádzajúcom režime), presadzujú väčšiu mieru solidarity, nesnažia sa získavať financie z chudobnej vrstvy spoločnosti. Nemyslia si, že všetko vyrieši neviditeľná ruka trhu, nemyslia si, že zdravie je tovarom, na ktorom treba zarábať, nemyslia si, že štát je zlý vlastník. Vo vyspelých západných štátoch je napríklad 80 – 90 percent zdravotníctva v rukách štátu. Nakoniec Mikloš svoje obľúbené tvrdenie, že štát je zlý vlastník, poprel pri privatizácii Slovenských telekomunikácií, ktoré predal štátnemu podniku Deutschetelekom. Aj pre takéto prípady sa treba dívať na to čo politici robia a nie len počúvať čo hovoria. Pravicovú vládu máme v čerstvej pamäti. Zdaňovanie bohatých neprichádza do úvahy, financie sa riešia na úkor väčšiny obyvateľstva napríklad zvyšovaním DPH a následným rastom cien, znevýhodňovaním živnostníkov a pod. Problémom pravicovej vlády na Slovensku je aj jej rozdrobenosť. Pravicové strany tvoriace koalíciu sú preferenčne pomerne vyrovnané a každá z nich presadzuje svoje parciálne témy, ktoré nie vždy sú témami väčšiny spoločnosti. Nedá mi, aby som sa v tejto súvislosti nevyjadril k často používanému výroku, že „vyšším zdaňovaním bohatých ich trestáme za šikovnosť a úspešnosť a preto je to nespravodlivé“. Odhliadnuc od toho, že v súčasnosti aj v takej liberálnej krajine ako sú USA (a nie len tam) silnejú hlasy za väčšiu solidárnosť bohatých s chudobnými a to aj zo strany bohatých, sú tu ešte aj ďalšie argumenty. Zisky bohatých sa netvoria vo vzduchoprázdne. Ich firmy znehodnocujú životné prostredie, ktoré sa dotýka nás všetkých, využívajú nerastné a surovinové zdroje štátu, teda nás všetkých, vo firmách robia stovky ľudí za najnižšie platy v eurozóne, ťažké kamióny ničia naše cesty a znepríjemňujú život v mnohých obciach atď. Nehovoriac už o tom, že ich výrobky kupujú bežní občania a pokiaľ títo nebudú solventní nezvýši sa spotreba a neporastú ani zisky majiteľov firiem a obchodníkov. Takže späť k voľbám. Tento raz sa rozhodujeme medzi zotrvaním v Euroúnii alebo k ceste mimo nej (SaS a SNS) a rozhodujeme sa či chceme dať kormidlo štátu do rúk pravicovo – liberálnym politikom (SDKÚ-DS, KDH, Most-Híd) alebo ľavicovo orientovaným (SMER-SD, ĽS-HZDS). Samozrejme, že podľa výsledkov volieb je možná aj veľká koalícia Smeru s niektorou pravicovou stranou, lenže otvorenou otázkou v tom prípade ostáva či nájdu okrem postoja k EÚ spoločnú reč pri ceste, ktorou sa bude ekonomika Slovenska uberať. Hlasy odovzdané ostatným stranám považujem za stratené. Situácia v svetovej ekonomike je príliš vážna na to, aby sme sa naivne domnievali, že obyčajní (alebo iní) ľudia či marketingoví politici prispejú k vytvoreniu stabilnej vlády.