Voľby proti Vladimírovi Mečiarovi, predsedovi HZDS-ĽS, vystriedali v roku 2010 voľby proti Robertovi Ficovi, predsedovi strany Smer-SD. Aj preto sa im po ich volebnom víťazstve nepodarilo zostaviť vládu. R. Ficovi pritom nestačila ani tretinová podpora voličov. Nakoniec sa vlády ujala nevypočítateľná zmeska pravicových strán. Spoločnú mali snáď len chuť vládnuť. V záujme moci sa tu spojili čert s diablom. Porazenými preto nakoniec zostali občania, ktorí chceli, aby ďalšie smerovanie riadili zástupcovia ľavicovej alternatívy Slovenska. Vládny kabinet R. Fica svojou predchádzajúcou politikou ich skutkami presvedčil, že mu ide o blaho všetkých, nie len o vyvolenú hŕstku boháčov a ich prisluhovačov z radov zbohatlíkov. Kabinet R. Fica aj v dobách narastajúcej svetovej hospodárskej kríze zachovával status quo v oblasti sociálnej politiky a zabezpečenia dosiahnutej životnej úrovne obyvateľstva. Zrejme aj s ohľadom na mnohé predbežné volebné preferencie mnohí priaznivci strany Smer-SD nedošli k volebným urnám domnievajúc sa, že strana R. Fica suverénne zvíťazí.

Žiaľ, čo nikto z nich neočakával, do parlamentu sa nedostali Mečiarovci a tým sa vytvoril priestor na vznik pravicovej koalície. Pravica sa tejto príležitosti okamžite chytila a v záujme získania moci „zabudla“ aj na sľuby, ktoré dala svojim voličom. Vytvorila zlepenec síce z pravicových strán, ale v každej z nich dominovali aj úzko stranícke záujmy. V záujme prevzatia moci sa ešte dokázali dohodnúť na spoločnom vládnom programe, ale pri jeho presadzovaní to medzi nimi od začiatku škrípe. Najhoršie na tom všetkom je, že v dôležitých otázkach nakoniec rozhodujú prilepenci z OKS a Matovičovci, ktorí by sa s najväčšou pravdepodobnosťou do parlamentu samostatne nedostali. Diametrálne odlišný prístup v ponímaní slovenskej zahraničnej politiky sa nezakryte prejavil pri prijímaní eurovalu. Sulíkovci asi neverili, že by Iveta Radičová mohla nakoniec spojiť hlasovanie o eurovale s hlasovaním o dôvere vláde. Prípadne sa spoliehali na to, že poslanci strany Smer-SD podľahnú ich nátlakovej hre a vzhľadom na to, že presadzujú principiálnu proeurópsky orientovanú zahraničnú politiku nakoniec vyslovia dôveru vláde. Presviedčajú nás o tom aj ich prvé reakcie po páde vlády. Zrazu zabudli na predchádzajúce vyhlásenia o tom, že nie sú zviazaní vládnymi stoličkami. Namiesto demonštratívneho odchodu okamžite začali hľadať nejakú možnosť zvrátenia pre nich nevyhovujúceho stavu. Odrazu predseda SaS Richard Sulík sa odmietal dobrovoľne vzdať funkcie šéfa parlamentu a ministri za túto stranu sa akoby zobudili a za zvyšných niekoľko mesiacov by chceli zrealizovať všetko, čo si naplánovali na celé volebné obdobie. Ich jednotiacim motívom je pravdepodobne snaha, čo najdlhšie sa udržať pri moci a v nie poslednom rade aj naplňovanie sľubov, ktoré zrejme dali pred voľbami aj svojim sponzorom. Samozrejme v skrátenej dobe. Asi aj preto po počiatočných negatívnych vyhláseniach, na adresu svojich bývalých koaličných partnerov, opäť pristúpili k spoločnej podpore prijímaných vládnych zákonov. Ostáva len veriť, že pán prezident bude dôsledne využívať Národnou radou SR odsúhlasené právomoci a počas obdobia do nástupu novej vlády dohliadne na to, aby pravica nezneužila toto obdobie na prijatie antisociálnych zákonov z dielne dosluhujúcej vlády.

Vladimír Dobrovič