Úplne náhodou som si na televíznej obrazovke pozrel dokumentárny 75-minútový film Nesvatbov. Bolo to na stanici ČT 2 a išlo o český film režisérky Eriky Hnikovej. Dej filmu sa zaoberal problémom, ktorý pociťujú v mnohých krajinách Európy i celého sveta. Teda tým, že na dedinách žije veľký počet tzv. starých dievok a mládencov, ktorí majú malú možnosť nájsť si doma, resp. na blízkom okolí vhodného životného partnera. Mnohí mladí muži nakoniec rezignujú a pokiaľ im žijú rodičia, predovšetkým matky, tak sa uspokoja s danou situáciou...

Film by sa teda mohol nakrúcať hocikde. V Normandii, severných Čechách , južnom Poľsku, atď. Autori filmu sa rozhodli pre východný Zemplín. Teda pre prostredie, pre mnohých Čechov už takmer exotické, vzdialené iba niekoľko kilometrov od Ukrajiny. Starosta jednej zemplínskej dediny sa rozhodol zorganizovať spoločenský, výstižnejšie povedané zoznamovací večierok pre tých, ktorí by podľa miestnych zvykov i „tikania“ biologických hodín už mali byť „pod čepcom“, alebo v „chomute“. Vo filme nič nebolo hrané, všetok dej bol autentický, teda bez vymyslených scén a dialógov. Kvalite filmu nemožno nič vyčítať, veď nie náhodou dostal v tomto roku cenu na festivale Berlinale v SRN. Každého obyvateľa Slovenska by však muselo prekvapiť prekladanie všetkých dialógov do češtiny a to formou titulkov! Skutočne nepochopiteľné. Vedeli by sme pochopiť, keby sa na obrazovke objavili preklady v prípadoch, kedy jednotlivé osoby rozprávali medzi sebou zemplínskym dialektom. Nikdy sa však nestalo, aby ešte počas spoločnej republiky sa v nejakom vysielaní, resp. premietaní na Slovensku objavili filmy so slovenskými titulkami v situáciach, kedy herci rozprávali severomoravským, alebo juhočeským nárečím. Nikdy to nikto u nás nepotreboval. V tomto dokumentárnom filme sa však prekladalo každé slovo. Konkrétne aj pozdrav dobrý deň! Pritom prevažná časť konverzácie i monológov bola v spisovnej slovenčine.

Čo k tomu dodať? Napriek vynikajúcim vzťahom medzi Českou republikou a SR, bez ohľadu na to, aká koalícia je pri moci, sa obe krajiny od seba neustále vzdiaľujú. Napriek tomu, že obe sú členmi EÚ i Vyšegrádskej štvorky, a že český a slovenský jazyk sú veľmi blízke. Práve tu je ten problém. V spoločnej republike to ešte fungovalo i keď sa stalo aj to, že na pražskom letisku si slovenčinu zmýlili s poľštinou a „hnali“ našincov na pasovú kontrolu. Dnešné české deti, česť výnimkám, už náš jazyk ani nepoznajú a pletú si ho nielen poľštinou , ale i s ruštinou a ukrajinčinou, prípadne s niektorým slovanským jazykom z Balkánskeho polostrova. Čiastočne sa tomu ani nemožno čudovať. Jednotlivé české televízne stanice takmer vôbec nevysielajú slovenské filmy, o detských programoch už vôbec ani nehovoríme a na vystúpenie Slovenského národného divadla, alebo niektorej z našich iných scén, je zvedavá určitá skupina intelektuálov, ktorá nostalgicky spomína, napríklad, na tradičné slovenské divadelné pondelky. Bolo to však už dávno, kedy každý pondelok mohli aj v Čechách sledovať veľmi kvalitné slovenské televízne inscenácie ale predovšetkým prenosy a záznamy divadelných predstavení zo SND, alebo z niektorého iného slovenského divadla. Áno, v Čechách sú obľúbené niektoré naše hudobné skupiny ako Elán a No Name, či speváci Miro Žbirka a Richard Muller, niektorí herci.

I keď mnohí z nás majú výhrady voči takým televíznym programom ako Česko Slovensko má talent a ďalšej, ktorá hľadá spoločnú spevácku „super star“, iba vďaka im sa z televízorov v Česku ozýva pravidelne aj slovenčina. Okrem toho stačí spomenúť i to, že v krajine našich západných susedov je iba jedna predajňa kníh, ktorá sa orientuje predovšetkým na predaj slovenskej literatúry. Žalostne málo. Dnes sa preto samozrejme čudujeme titulkom v českých filmoch zo slovenského prostredia a možno už o niekoľko rokov budeme považovať za samozrejmosť, že na spoločných podujatiach, na ktorých sa bude používať čeština i slovenčina, sa bude simultánne prekladať do češtiny.