Na tohtotýždňovom rokovaní Národnej rady Slovenskej republiky sme sa okram iného venovali dlho pripravovanej novele zákona o právnom postavení a platových pomeroch starostov a primátorov. Zo snahou meniť zákon a upraviť terajšiu situáciu v otázkach platových pomerov sa prekladatelia z vládnej koalície dlhodobo borili. Výsledkom ich legislatívnej iniciatívy bol nesúrodý a nekomplexný text, ktorým úplne utiekli od pôvodného zámeru, od deklarovanej snahy znižovať zadĺženosť miest a obcí.
Predkladateľom novely vyčítam, že bez znalosti vecí, bez snahy detailne sa oboznámiť s existujúcim stavom a bez akéhokoľvek záujmu o názory záujmových samosprávnych združení predložili niečo s čím sa dokonca nestotožnila ani vláda SR na svojom rokovaní ešte 19. januára. Zákon z dielne troch poslancov bol od prvopočiatku sprevádzaný viac chaosom ako jasnou predstavou riešiť problémy. Veď si spomeňme na to ako títo „odborníci na samosprávu“ chceli zrušiť strop pre odmeňovanie. Po tom čo boli z viacerých strán upozornení na nezmyselnosť svojho návrhu, začali pôvodný text upravovať, škrtať, dopisovať. Robili čokoľvek ale márne. Nepresvedčili vládu, sklamali odborníkov, zdiskreditovali myšlienky samosprávnosti a urazili ľudí. Na čo to bolo dobré? Asi iba na to aby strana s mizivým zastúpením v samospráve ukázala ako veľmi tomu nerozumie. Napriek tomu sa im podarilo získať v parlamente podporu pravicových strán k tomu, aby vďaka pozmeňovacím návrhom prijali také znenie, ktoré síce problém nerieši a systéme nevylepšuje, ale aspoň odkrýva mieru kvality ľudských zdrojov poslancov zo Slobody a Solidarity a ľahostajnosť ostatných kolegov z vládnej koalície stopnúť nezmyselné návrhy pred tým, ako môžu prijať zmeny k horšiemu.
Vydržme chvíľu a potom sa pýtajme na mestských a obecných úradoch aký blahobyt získali vďaka avizovanému šetreniu cez tento zákon. Netreba veľa. Stačí si porovnať ich zámer s realitou v rozpočtoch samospráv.