Ku koncu roka si celý svet pripomenul 190. výročie narodenia veľkého ruského spisovateľa F. M. Dostojevského. Priam sa nám ponúka znova si prečítať všetky jeho diela. Prečítať si však Dostojevského, to vôbec nie jednoduchá záležitosť. To nie je len tak zobrať si knihu, zahĺbiť sa do jej príbehu ktorý vám autor ponúkol a potom knihu zasa odložiť. Dostojevského romány a poviedky, to je jedinečná zbierka filozofického a psychologického prenikania do ľudskej duše. Ak dokážete spolu s autorom pozorne sledovať nejakú jeho literarnú postavu, stáva sa, že by ste sa s ňou veľmi radi stretli aj v skutočnosti. Radi by ste jej vyslovili svoj obdiv, prípadne jej vynadali alebo ju dokonca i prefackali za jej neskutočnú naivitu a hlúposť. A to sa už celé desiatky rokov vraciame k jeho príbehom a uvažovaniu, ktoré nám autor cez tieto postavy ponúka. Pribúdaním veku v nich objavujeme stále niečo nového, čo ste ako mladý človek nepostrehli, hoci už dávno prekročili hranice krajiny v ktorej vznikli, i hranice času. Tento Rus vás dokáže vtiahnuť do rozhovorov a debát na také témy, ktoré vzrušovali aj vzdelancov dávnych čias, keď sa prechádzali iba v tunikách a sandáloch, po horúcom piesku okolo Getsemantského jazera. Ani si to neuvedomíte, no zrazu zistíte, že všetko to, čo sa povedalo alebo stalo pred stovkami rokov, je náramne aktuálne aj v dnešných časoch. Zoberme si napr. jeho " Veľkého inkvizítora". Je to síce vymyslený príbeh z vymyslenej krajiny, no čitateľa po jeho prečítaní, už nenechá na pokoji. Hovorí o tom, že Kristus Pán zostúpil na túto nešťastnú krajinu a začal znova učiť ľudí, ako majú žiť, uzdravoval ich, liečil, pripomínal im desatoro... snažil sa zaviesť v krajine Božiu spravodlivosť. Vrchnosť si však takéto učenie nepriala, nevyhovovalo to jej predstavám o zavedenom spôsobe života. Kristus Pán musel, ak nechcel byť znova ukrižovaný, vrátiť sa na nebesia a nepliesť sa do života ľudí. Pri trocha fantázie, by som si vedel celkom dobre predstaviť, ako by sa zachovala naša vrchnosť, ak by skutočne zostúpil tento Boží syn z nebies, zasadol si v parlamente alebo na vláde, kde sa riešia predovšetkým záujmy tých najbohatších a začal by školiť našich politikov, ako by mala vyzerať Božia spravodlivosť tu na zemi a vysvetlovať im zásady kresťanskej socialné politiky. Máme síce takmer v každej vláde, dve silné politické strany honosiace sa názvom-kresťanské, no viem si predstaviť, ako by ich to poburovalo, ak by im Kristus Pán začal pripomínať, čím všetkým sa previnili voči svojmu národu, čím všetkým zhrešili pri rozdelovaní národného bohatstva. Podľa tohoto učenia by však museli v prvom rade stiahnuť od korýt samých seba a samozrejme aj všetkých svojich nominantov, vysedávajúcich v tých najlukratívnejších funkciách, v ktorých by to klapalo aj bez ich odbornej zdatnosti. Túto svoju spôsobilosť, by museli preukazovať predovšetkým tam, kde to neklape, kde sa prepúšťa...kde treba ľudí skutočne na takéto funkcie,odborne a nie iba politický pripravených. Myslím si, že po takomto preškoľovaní, by bol Kristus Pán obvinený z veľmi podozrivých názorov na usporiadanie spoločnosti a veľmi rýchlo by nasledovala žiadosť o jeho odvolanie. Odvolať by ho mohol síce iba samotný Stvoriteľ sveta a ľudí, no naší kresťanskí demokrati veria tomu, že sú aj na nebesiach dobre zapísaní. Netrúfam si odhadnúť koľko našich politikov, nielen tých kresťanských, by si želalo zostúpenie Krista Pána na zem, aby tu dohliadal na Božiu spravodlivosť a spravodlivé rozdeľovanie pozemského bohatstva.
Mám doma kompletného Dostojevského a vraciam sa k nemu podľa nálady a času na čítanie. Nedávno mi padol pohľad na jeho román "Besy". Spôsobili to udalosti v Afrike a bol som zvedavý aj na jeho názor na násilie, ktoré sa ešte i teraz odohráva napr v Líbii, Egypte. Dočítal som sa, že o veľkosti násilia rozhoduje množstvo Besov v nás. Ani civilizácia, vzdelanosť a skúsenosť nedokážu v človeku vyhubiť týchto Besov, ktoré menia človeka na zver. Zoberme si príklad Kaddáfiho. Bol to pravde podobne krutý človek, plný Besov. Zvrhli ho a mali by sme sa radovať a oslavovať jeho pád. Keď som však videl, ako ho celého zakrvaveného mlátili a vláčili po uliciach jeho rodného mesta, nemám z toho dobrý pocit. Aj Dostojevskij by bol určite zhrozený z toho keby videl, ako jeden Bes, víťazí nad iným Besom. Prečo musí všetko končiť vždy krvavo a vraždením, kladie si otázku vo svojej knihe, no tiež nedokázal na ňu odpovedať, hoci sa dostal vari najhlbšie do vnútra ľudskej duše. Nedokázal ani vysvetliť, ako ďaleko je od lásky k nenávisti, ktoré sa tomuto plukovníkovi dostávalo počas života plným priehrštím.
L. N. Tolstoj, pri úmrtí Dostojevského, ktoré si pripomenieme zasa vo februári napísal - Nikdy som toho človeka nevidel, nikdy som sa s ním nestretol a nemal som s ním nič do činenia, keď však zomrel, až vtedy som zistil, ako veľmi mi bol blízkym a nenahraditeľným.