Štefan Šugár oslovil publicistu, spisovateľa a moderátora Milana Blahu

Milan Blaha na obrazovke STV príjemne prekvapil mnohých televíznych divákov, a to akurát tým, ako moderoval štvrtkovú diskusnú reláciu Večer na tému. Zaujal nielen výberom kontroverzných tém, ktoré mali solídny divácky ohlas, výberom naslovovzatých odborníkov, málokedy politikov, no a v neposlednom rade alebo predovšetkým korektným vedením diskusie. Ako moderátor hosťom relácie nevnucoval svoj názor a autorom opačných názorov neskákal do reči. V našich zemepisných šírkach čosi nevídané.
Dlhoročný novinár, spisovateľ, autor štyroch kníh literatúry faktu – Štefan Kollárovits, životná filozofia šport (2005), Jadrová elektráreň Mochovce: Ako to bolo? (2006), Kňaz Elemír Jozef Mikuš alebo Qui credit, cogitat: Kto verí, premýšľa (2007), Desať dní, ktoré otriasli Slovenskom (2009) – ale predovšetkým moderátor Milan Blaha sa odrazu vytratil z obrazovky, a to ešte pred „poštátnením“ Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu. O príčinách odchodu z STV a iných vážnych problémoch súčasného novinárstva sa s Milanom Blahom pozhováral publicista Štefan Šugár.

Čo sa stalo?
- Nič mimoriadne. Bol som "odídený".

No veď, ale prečo?
- Ponajprv preto, že som uprednostňoval slobodu tvorby a nezávislosť pred slúžením. Čiže nechcel som sa podriadiť prihlúplym požiadavkám vedenia televízie, a to najmä niektorých jeho posluhovačov.

Ako to prebiehalo?
- Jednoducho. Odrazu sa vynoril kvázi dramaturg či iný činovník a prišiel s radami, čo by som mal, na čo by som nemal zabudnúť a koho by som do zostavy mal ešte dostať. Odmietal som takýto prístup, pretože témy som vyberal po zrelej úvahe a pripravoval som sa na ne veľmi dôsledne, veď do zostavy som pozýval odborníkov, osobnosti a intelektuálne špičky. Tie spomínané „dobré rady“, lebo zväčša to boli, áno, somariny, som nemohol brať do úvahy. Vzniklo napätie, prišlo niekoľko pohovorov a napokon floskula vyjadrená príznačne – že namiesto ponúknutej témy treba odvysielať tzv. povinnú jazdu, ktorú si STV nárokuje. Niekoľko povinných jázd som odvysielal, ale keď začali narúšať, čo sa aj stalo, moje vlastné tvorivé záujmy, zámery a ciele, odmietol som ich a hneď bol oheň na streche.

Dá sa tomu rozumieť aj tak, že ako skúsený novinár a moderátor neznášate, ak vám niekto zasahuje do vlastnej dramaturgie. No aj televízia má svoje dramaturgické zámery. Mocenské zásahy nadriadených a cielené povinné jazdy s dopredu vymyslenou pointou sú, napokon, bežnou praxou v každom slovenskom médiu. Takže o čo ide?
- Problém je práve v tom, že ak ma STV angažovala ako skúseného moderátora, mala ma nechať tvoriť, nasilu nezasahovať a najmä nenútiť ma poslúchať ľudí, z ktorých mnohí okolo náročnejšieho novinárstva ani len nechodili, čo sa prejavilo vari pri každom ich „odporúčaní“, ktoré prichádzalo, zaujímavé, vždy neskoro. Presnejšie, ak sa v televízii píše ku každej diskusnej téme podrobný scenár, z ktorého je jasný obsah aj zámer relácie, majú televízni činovníci dosť času a vari aj povinnosť pohovoriť si s moderátorom na odbornej úrovni, no v mojom prípade to nikdy neurobili. A čo sa týka napĺňania televíznych dramaturgických zámerov a povinných jázd, božemôj, tie predsa STV mohla a môže realizovať kdekoľvek a kedykoľvek na svojich nespočetných vlnách. Prečo práve v jedinej relácii? Takže ide o to, aby sa práve verejnoprávna televízia, lebo od súkromných to nemožno žiadať, profilovala ako inštitúcia, v ktorej je rozhodujúca sloboda tvorby, autorská nezávislosť a kvalita. Nie ako inštitúcia, ktorá tvorcom diktuje, čo majú vysielať, hovoriť a s kým.

Novinársku nezávislosť a slobodu tvorby, ako sa ukazuje, mali aj počas riaditeľovania Štefana Nižňanského pod palcom rôzni šéfinkovia. V STV je to tradícia. Otázkou ostáva, či na túto nechcenú tradíciu nadviaže aj nová televízna verchuška v novom organizačnom členení.
- Uvidíme, no nerobil by som si ilúzie. Satrapovia sú známi a nové hviezdy tiež. Televízia teda bude slobodná ponajprv iba pre režimistov s prudko neoliberálnymi a neokonzervatívnymi názormi, teda pre nadšencov tzv. novej pravice. Či v programe dostanú slobodný priestor aj ľavičiari a socialistické názory a hodnoty, to sa ukáže čoskoro. Ak nie, bude to to isté, čo tu už bolo, ibaže v tmavomodrom až čiernom.

O Slovenskej televízii sa počas Ficovej vlády tvrdilo, že je to Ficotelevízia. Ak je to pravda, ako je možné, že táto televízia počas výročia prevratu, známom ako Nežná revolúcia, adorovala tieto udalosti takým oslavným spôsobom, akoby lídrom Nežnej revolúcie bol Robert Fico a ktorú si privlastnila dnešná koalícia?
- Samozrejme, že sa počas vlády Roberta Fica hovorilo o Ficotelevízii, veď Hrehu a Nižňanského, týchto dvoch nešťastníkov, dosadili na post generálnych riaditeľov akurát smeráci. No moja skúsenosť je taká, že do pomerov a do tvorby STV Smer-SD nezasahoval, čo za Dzurindových vlád, keď do pomerov STV výdatne zasahovalo KDH, SDKÚ a predtým HZDS, bolo chlebíkom každodenným. Zmenou za Ficovej vlády bolo to, že sa na obrazovke objavili aj ľavicové a národné témy. Popri pravicových, pravdaže. No ak sa niekto opovážil odvysielať čosi ľavicové alebo národné, hneď bol boľševik, smerák a ficovec alebo slotovec a fašista. O to sa zvyšok médií postaral. Čo sa týka prezentácie nežnej revolúcie v STV, škoda slov. Bola to hrôza a výsmech. No na vine nebol Fico, ale dramaturgia STV, ktorá podľahla nadbiehaniu a mýtom. Pravdu o Novembri ´89 sme sa nedozvedeli, ale o to ani nešlo.

Aj vy patríte k autorom, ktorí príbeh nežnej revolúcie zvečnili v knihe. Možno vás STV mohla osloviť.
- To by ste od STV čakali priveľa. Najmä keď môj revolučný príbeh, ktorý sa odohráva v bohunickej atómke, opisuje desať dní po 17. novembri 1989 presne tak, ako sa odohral a ako ostal v pamäti účastníkov. O takýto príbeh STV nemohla mať záujem, lebo v knihe nešlo o apoteózu satrapov revolúcie, ale najmä o postoje a činy obyčajných ľudí. No jeden môj knižný príbeh STV predsa len spracovala – je o živote slovenského kňaza, ktorý bol päťdesiat rokov v emigrácii, z toho štyridsať v pastorácii a z toho tridsať v USA. Polhodinový dokument mal jedinú premiéru a jedinú reprízu a odvtedy už nič. Lebo taká je televízia. Čosi o jej pomeroch nahlas, a to práve v mojej relácii, povedal spisovateľ Andrej Ferko a nejako tie pomery pomenoval. Iba pripomeniem, že to bola moja predposledná relácia v STV.

Slovenska televízie je verejnoprávna a nezávislá inštitúcia, ktorej poslaním v spravodajstve a publicistike je poskytovať divákom pravdivé, objektívne a nestranné informácie, na základe ktorých, isteže, by sa mohli správne rozhodnúť vari aj o tom, komu v najbližších voľbách dať svoj hlas a prečo. Tomu by však malo zodpovedať aj postavenie redaktora a moderátora. Aké garancie nezávislosti má ale moderátor, ktorý môže svojimi otázkami odhaliť nekompetentnosť napríklad koaličného poslanca, ale, pochopiteľne, neurobí tak, lebo o televízii a jej manažmente, a teda aj o ňom rozhodujú práve jeho poslaneckí kolegovia?
- Zatiaľ STV ničím nepreukázala, že už je verejnoprávna alebo nezávislá. A garancie nemá redaktor verejnoprávnej televízie vôbec žiadne. Zatiaľ je pod drobnohľadom, či sa osvedčí, teda či je v línii. V činnosti redaktorov a moderátorov televízie teda prevláda životazáchovný pragmatizmus a karieristické chytráctvo. Všetci sú a chcú byť v línii. Samozrejme, veď kto by sa nechal vyhadzovať? Také je postavenie redaktora televízie. Žiadne otázky odhaľujúce niečiu nekompetentnosť teda nečakajte.

Čo podľa vašej mienky signalizuje vyhlásenie riaditeľky Zimkovej, že ako moderátori budú mocť v televízii pôsobiť len zamestnanci televízie. Nedávne vystúpenie ministra Krajcera v rozhlase, ktorý arogantne nakričal na redaktora, čo s ním viedol rozhovor: „Tak dosť. ... Teraz hovorím ja.“, všetkým zamestnancom televízie a rozhlasu ponúklo varovný signál, ako sa redaktori majú pri moderovaní politických diskusií správať.
- Nič horšie sa nemôže stať, ako to, že aj moderátormi publicistických relácií budú iba zamestnanci televízie. Stanú sa podriadenými a nedôveryhodnými v pravom význame slova. Čoskoro podľahnú televíznemu bacilonosičstvu a sami sa postupne stanú televíznymi bacilmi. Moderátormi publicistiky vo verejnoprávnej televízii by práve naopak, mali byť tvorcovia aj postavením slobodní a nezávislí, teda oslobodení od zamestnaneckej subordinácie, pri ktorej vždy začnú rásť ako huby po daždi premúdri šéfovia, ktorých však novinárstvo nijako zvlášť nepoznačilo, lebo v ňom buď v prvej línii nepôsobili alebo boli slabí ako čaj. A čo sa týka ministra kultúry Krajcera a jeho arogancie, nuž, čo už – okolo kultúry sám nikdy ani nechodil a ako moderátor robil v televízii politický kabaret, čo mu ostalo. Dnes robí politický kabaret vo vysokej politike a platí pre neho doslova ono staroslávne Jula Satinského, že „kto ešte nebol minister, nech sa prihlási u pána Žinčicu“. Pán Krajcer nelenil a prihlásil sa u pána Žinčicu.

V Českej republike sa zdvihla vlna odporu proti tomu, ako niektorí moderátori zneužívajú svoju funkciu pri preferovaní svojich protežantov. Vyčítajú im najmä aroganciu, s akou skáču politikom do reči, keď nehovoria to, čo by chceli počuť, alebo im nedovolia dokončiť myšlienku, zato svojich protežantov nechajú hovoriť, koľko sa im ráči. Máte výhrady tohto druhu aj voči moderátorom televízií na Slovensku?
- Treba rozlišovať spravodajské a publicistické relácie. V spravodajstve platí diktát času, v publicistike nie. Aj respondenti by teda mali vedieť, do akej relácie idú a čo sa od ich čaká. Iné je, keď svojim hosťom moderátor zbytočne skáče do reči a nenechá ich dohovoriť ani v publicistickej diskusnej relácii. Ak sa tak deje aj vtedy, keď respondent hovorí dobre, ide buď o podlý zámer a ponižujúce lokajstvo alebo o nekompetentnosť redaktora. Svedčí to o tom, že moderátor nevie a ktosi ho, navyše, ako ostriež sleduje v zákulisí a kontroluje, čo mal povedať a nepovedal, a potom kritizuje, lebo nepoložil dohodnutú otázku, ktorú má napísanú, čo je obrazom suterénu v riadení a totálnej neslobody a úplnej závislosti moderátora. Taký by mal odísť. No a forsírovať protežanta, to je úplne neprípustné. Iba dopoviem, že najväčšími kritikmi sú najmä tí najslabší, ktorí by nešli na pľac, ani keby ich ťahalo stádo volov. Načo, veď stačí, ak sa volmi stanú. Čo sa týka mojich výhrad voči moderátorom, vari iba toľko: ak moderátor povie hosťovi, že „práve to som sa chcel spýtať“ alebo „počkajte, povieme si o tom neskôr, mám to v scenári“, dáva najavo, že je mimo obrazu a mimo témy a že vie iba toľko, koľko má napísané, čo je veľmi slabá výbava na moderovanie.

Aký výsledný efekt majú takéto nehorázne postupy na predvolebné preferencie? Miloš Zeman tvrdil, že politik nemá ustupovať pred tyraniou médií a podľa toho sa aj správal: na hlúpe a tupé otázky novinárov s mliekom na brade reagoval útočnými sarkastickými reakciami a brisknými bonmotmi. Mohol si to dovoliť, pretože mal inteligenčný kvocient a vzdelanostné zázemie oveľa vyššie, ako nedokvasení novinári. Napriek tomu, že mu „pisálkovia“ nevedeli prísť na meno, prebudil sociálnu demokraciu z letargie a vyhral voľby.
- Hovorí sa, že na hrubú dieru hrubá záplata. Miloš Zeman o tom čosi vie. Aj o mliečnej dráhe niektorých rýchlo kvasených novinárov, a preto som sa mu nikdy nečudoval. Naopak. Hoci na jednej tlačovke, keď povedal rýchlokvaske, „co se tak blbě ptáš?“, pripomenul som mu, čo na podobnú otázku na forbíne odpovedal Werich Horníčkovi: „Jás se ptám moudře, ale blbýho“. Zasmial sa a poskytol mi rozhovor.

V minulosti bývala novinárčina povolaním na celý život. Teraz sme svedkami toho, že veľa mladých ľudí z novín odišlo do PR agentúr alebo za hovorcov do iných profesii. Nevidí sa vám, že títo „novinári“ pracovali v redakciách ako skrytí vplyvoví agenti budúcich zamestnávateľov?
- Čo na to povedať? My dvaja sme novinármi celý život. A či bol niekto niečí vplyvový agent, to ma netrápi. Veď, čo už... Mňa skôr pobaví, keď hovorca ministerstva alebo firmy povie, že „my pracujeme na probléme“, ako keby na probléme pracoval aj on. Každý vie ako je to a prečo sa hovorcom žartom hovorí – tlčhubovia. Povedia iba to, čo musia a čo sa im predpíše. Aj hovorcovia by však mali rešpektovať autorské právo a nemali by sa vystatovať cudzím perím: žiaden hovorca na žiadnom odbornom probléme ministerstva alebo firmy nepracoval a nebol ani súčasťou odborného tímu, takže by mal mať trochu úcty a povedať, že „tí a tí odborníci ministerstva alebo firmy pracujú na probléme“, ale to by si nepripadal dosť dôležito.

V predchádzajúcom režime sme boli svedkami toho, že televízia bola sluhom všemohúcej politickej moci, ktorá poúčala divákov, čo si majú o čom myslieť. Dnes televízia slúži inému bôžikovi, ktorý sa volá sledovanosť, čo prirodzene deformuje pohľad na výber informácii a hlavným kritériom je honba za senzáciami, ktoré vytáčajú z vysielania síce menej atraktívne, ale oveľa dôležitejšie správy. Môže sa v takomto režime robiť objektívna a profesionálna žurnalistika?
- V prostredí súkromnej sféry nie, ale vo verejnoprávnych médiách musí byť normou a jedinečnou príležitosťou práve objektívnosť a pravdivosť výpovede, čo ale možno dosiahnuť iba v prostredí, kde panuje tvorivá sloboda a autorská nezávislosť. To je jediná cesta pre verejnoprávne médiá, ako aj v sledovanosti poraziť súkromné médiá. Je to aj jediná cesta k profesionalite. Čiže verejnoprávne médiá musia tvorcom ponúknuť to, čo im zatiaľ neposkytujú: slobodu tvorby a nezávislosť. Zatiaľ sa v spomínaných médiách iba kádruje a zbrojí. A čo sa týka strašiakov okolo starého režimu, áno, vec socializmu bola citlivá téma, ale za istých podmienok nie nediskutovateľná, hoci bola politická moc všemocná. Za socializmu som o.i. pracoval v Novom slove a v Slovenskom rozhlase som viedol národohospodársku redakciu, a preto, ak poviem, že novinári mali v týchto médiách neporovnateľne viac slobody ako tí dnešní, treba sa zamyslieť akurát nad otázkou slobody v dnešných médiách. Ak sa za socializmu rátala sloboda tvorby v dekagramoch, dnes sa ráta v gramoch. Treba si prečítať Chomského a všetko bude jasné.


Zdá sa, že politici si neuvedomujú dostatočne dôsledky podpásových úderov v politickom zápase, pričom im s radosťou sekundujú aj verejnoprávne média, pretože aj tie potrebujú senzačky. Všetky strany už v politickom zápase presvedčili občanov, že si politikov z opačného tábora nevážia. A médiá sa priživujú. Namiesto toho, aby písali a vysielali aj o hodnotových otázkach jednotlivých politických prúdov a filozofií, ostávajú iba v súkolí politického boja. Dôsledkom je, že si ľudia začínajú klásť otázky aj okolo systému parlamentných volieb, ktorému akoby prestávali dôverovať, pretože voľby nevedú k pozitívnym zmenám a za chyby je zodpovedná vždy tá predchádzajúca garnitúra. Politické strany si uvedomujú, že v očiach voličov strácajú prestíž a cítia aj potrebu novej politickej kultúry, no nechcú ju dodržiavať. A voliči sa začínajú obzerať po systéme, ktorý by zabezpečil poriadok a stabilitu. Ale veď toto svojho času sľuboval Nemcom istý Adolf Hitler. Kam to u nás povedie, ak sa politici a médiá včas nespamätajú?