Koncom februára a začiatkom marca si svet celkom iste spomenie na mladé židovské dievčatko, ktoré zahynulo tesne pred koncom vojny, v koncentračnom tábore v Bergen - Belsen. Ešte pred tým sa však s celou svojou rodinou, ukrývala 761 dní, vo veľmi tesných priestoroch firemného skladu, v ktorom našli bezpečie aj ďalší židia. Samozrejme až do tých čias, než prišlo na úrady udanie a nevyzdvihlo si ich gestapo. Do Nemecka boli odtransportovaní posledným vlakom, ktorý ešte vyviezol z Nizozemska Židov. Anna, spolu so staršou sestrou sa ocitli v tábore, v ktorom sa im už nedostávali ani tie najzákladnejšie prostriedky potrebné na prežitie. Vypukol týfus a bez potravin a liekov, neprežili. Je to však iba jeden z mnohých smutných príbehov o tragickom konci detí, v koncentračných táboroch. Svet by sa o ňom možno ani nedozvedel, ak by tu nebolo svedectvo v podobe denníčka, ktorý si Anna písala od svojich trinástich narodenín. Je to veľmi úprimná výpoveď, o udalostiach v Amsterdame, kam táto židovská rodina utiekla pred fašizmom v Nemecku. Ten si ich však našiel aj v tejto krajine. Začalo to ako všade inde, keď židia nemohli mať svoje obchody, nesmeli chodiť do kina, v noci vychádzať na ulicu, voziť sa hromadnou dopravou, vlastniť auto, museli byť označený žltou hviezdou... začali ich deportovať. Od júla 1942, ako píše Anna, keď už boli ohrození na životoch, začali sme sa ukrývať v sklade za špecialne ukrytou knižnicou.

Muselo to byť veľmi ťažké obdobie v živote Anny Frankovej. Napokon o tom aj píše vo svojom denníčku, z ktorého sa neskôr stala kniha na 324 stránkach a bola preložená do 60 jazykov. Počas tohoto dlhého obdobia sa z nej stala slečna, zamilovala sa, škriepila sa so svojou matkou, vybudovala si nádherný vzťah so svojim otcom... tak ako všetci ostatní, ťažko znášala ponorkovú chorobu. Možno ešte horšie ako ostatní, pretože v tom čase už fyzický i duševne dozrievala. Preto je dnes táto kniha o krutom osude židovských detí počas druhej svetovej vojny oveľa častejšie čítaná a vyhľadávaná ako zložité štúdia mnohých historikov. O tejto knihe, o Anne Frankovej sa popísalo už takmer všetko, urobili to skutoční majstri pera, jej príbeh bol už aj nafilmovaný... takže by som iba opakoval to, čo bolo dávno predo mnou povedané a napísane. Mám však pred sebou jeden dopis preložený z Ruštiny, v ktorom opisuje svoj život v hlbokom vybetónovanom bunkri, do ktorého nikdy nepreniklo denné svetlo, iná dievčina ,v približne rovnakom veku ako Anna Franková. Aj ona si píše denník a takmer denno denne vypisuje listy svojej prvej láske. Dlho som rozmýšľal čí spomeniem v tomto zamyslení aj jej príbeh, pretože táto dievčina sa volala Helga a jej rodičmi boli Magda a Jozef Goebbelsovci. Aj ňu, aj keď z iných dôvodov, ako tomu bolo v prípade Anny, do tohoto podzemného úkrytu v rozbombardovanom Berlíne, uvrhol fašizmus a kvôli fanatizmu svojej matky prišla aj so svojimi súrodencami o život.

Helga Goebbelsová, nám zanechala písomné svedectvo o tom, ako to vyzeralo v bunkri ku koncu vojny. Popísali to už maršáli, ministri, tajomníci i sekretárky,dokonca i samotný Goobbels, no svedectvo tohoto dievčaťa je oveľa uprimnejšie ako všetky ostatné. Spomína, ako obyvatelia bunkra očakávali zázrak, ako dúfali v zázrak, keď sa dozvedeli, že zomrel americký prezident, ako ochabli, keď sa dozvedeli o tragickom konci Mussoliniho a jeho milenky. To najsmutnejšie, skôr než zomrela rukou svojej matky, napísala svojmu chlapcovi: -Tak veľmi by som chcela niekde odísť. Predstavujem si, že spolu plávame do Ameriky, sedíme na palube a pozeráme sa na oceán. Je všade okolo, je svetlý a mäkký, my sa však iba húpeme, no nehýbeme sa z miesta. Ty však hovoríš, že sa to tak iba zdá, že v skutočnosti plávame do cieľa. A ja sa spytujem- aký je to cieľ? Ty však mlčíš a nedávaš mi odpoveď. Neunikla svojmu osudu Helga Goobelssová, tak ako mu neunikla ani Anna Frankova. Fašizmus, táto krvilačná obluda, bol ich osudom a stiahol ich so sebou, aj keď stáli každá na inej strane barikády. Dnes nám ich pripomínajú už iba tieto písomnosti. A varujú pred tým, aby sa svet znova nezbláznil.