Je deň pohrebu, a aj keby sme sa všelijako pokúšali trudnomyseľnosť tých slov zamieňať a zmierňovať, sú stokrát horšie ako pád lavíny. Z tej občas ktosi unikne, kohosi nájdu, vyhrabú, vytrhnú z mrazivého objatia smrti, oživia.... Svoj vlastný pohreb však nikto ešte neprežil. Krutá definitíva. Niet takých záchranárov, čo by ju zmenili. Je deň pohrebu.
Zavalila nás lavína žiaľu, náhle nás strhla do strmín bolesti, do roklín smútku a dlho potrvá, kým sa z nej dostaneme, kým sa vyškriabeme k oživujúcemu nádychu novej viery a k lúču nádeje, že smrť nie je taká silná ako život. Na záchranárov nečakajme. Pomôcť si musíme všetci navzájom, čo sme sa tu zišli, aby sme aspoň zmiernili dopad tohto nešťastia, tejto katastrofy, čo nás tak nečakane postihla.
Nejatrime už ranu a nezisťujme ako bolí. Je zaznačená do súkromných anamnéz a nám teraz i v ďalších dňoch treba poctivo zvažovať a zisťovať, čo nám po Pavlovi Bleyovi zostalo, čo nám odkázal ako človek a zanechal ako tvorca.

Rozhlasový mohykán Pavol Hudík si pred desiatimi rokmi v umelecko-publicistickom pásme Momenty monumentalizmu takto povzdychol nad osudom umelcov: „Jeden má popularitu i niekoľko monografií. Druhý iba pominuteľnú slávu bez syntetického diela výtvarného kritika, ktoré by ho zvečnilo, hoci by si monografiu rozhodne zaslúžil. A tretí zas na svetskú slávu i popularitu jednoducho kašle.“
Tým posledným konštatovaním mieril na Pavla Bleya. Popredný slovenský grafik, ilustrátor, maliar, sochár i umelecký fotograf zanechal popri pôsobivej komornej tvorbe pečať svojej kreatívnej osobnosti v bezmála dvesto monumentálnych dielach v celom bývalom Československu. Nájdeme ich od Prahy po Vyšné Nemecké a Čiernu nad Tisou. Od Skalitého na Orave po Komárno na Žitnom ostrove. Lenže – ako pripomína Pavol Hudík – okrem stručného hesla v slovníku slovenských výtvarných umelcov, nie je o ňom nikde ani najmenšia zmienka, nijaký rozhovor v novinách, nijaké rozsiahlejšie štúdie či odborné kritiky.
Skvelý rozhlasový publicista zabudol dodať, že Pavel Bley nemal počas života ani jednu autorskú výstavu, ktorá by ho v syntetizujúcej dramaturgii predstavila ako suverénneho autora a výnimočného profesionála a rovnako ohodnotila jeho prínosné dielo. To nás napomína, že kamsi do nenávratna vyprevádzame ďalšieho n e d o c e n e n é h o. Koľký je to už na Slovensku?! Ťažko sa utešíme aforizmom, že aj nesmrteľní majú svoje náhrobky...

Toto je prvý veľký nesplnený Bleyov sen. Aj keď v posledných rokoch na inventúre svojej umeleckej produkcie dosť intenzívne pracoval, v nikde nepublikovanom testamente, ktorý sa začína oslovením: Moji najdrahší – maminka, otec, Marika, Jojko, Rudko, Jarko, Igorko, Ctiborko, Milanko, švagriné, netere, synovci a všetci z rodiny – popri dátumoch tých, čo ho k smrti predbehli, len smutne konštatuje, že im zanecháva ani nie päťpercentnú súvahu, biedny fragment toho, čo svojou umeleckou činnosťou vytvoril.
Len raz v útlom komornom výbere sa predstavil rok po svojej sedemdesiat päťke v Salle Terene bratislavského Prezidentského paláca. Mnohí autori sa na ten priestor dosť trasú. Pochopiteľne. I nepochopiteľne, lebo je na výstavy celkom nevhodný. Po vernisáži, kde obyčajne účinkuje aj hlava štátu, inštalované artefakty akoby stratili svoje poslanie. Klamal by som, keby som tvrdil, že Palkovi na tej prezentácii nezáležalo. Určite áno. Veď práve preto mu príprava aj neveľkej kolekcie trvala tak dlho. Až sa takmer zabudlo, že je k jeho jubileu.