Vraj sme pri delení spoločnej koruny s Čechmi mali na začiatku roku 1993 šťastie. Takto sa komentuje súčasná kríza s eurom a s možnosťami, ako sa bude ďalej vyvíjať tento európsky projekt. ĽS-HZDS bola vždy proeurópsky orientovaná, čo dokazovala činmi, nie nič nehovoriacimi slovami. A pri delení spoločnej koruny sme šťastie nemali. Jednoducho voliči dali dostatok hlasov na to, aby mohla vzniknúť vláda Vladimíra Mečiara a táto vláda dosiahla za krátko po delení koruny stav, že slovenská koruna bola dokonca silnejšia, ako koruna česká.

Dnes je opäť spor o to, akú politickú reprezentáciu vybrať. Uvažuje sa rôznym spôsobom. Prednosť v médiách dostávajú rôzne úchylky, ktoré by chceli vládnuť, hoci sami musia pochybovať, či s hulvátstvom sa dá uspieť dlhšie obdobie. Akurát na stranu zakladateľov štátu sa zabúda. Naschvál. Ak by ľudia vďaka médiám zistili, aký má strana program, percentá by museli stúpať. Ľudia však dnes nie sú pravdivo informovaní o všetkých ponukách, aké existujú na slovenskom politickom trhu. Prečo to média robia, ja viac ako jasné. Neprajú si to ich majitelia. Ako vieme, Mečiar šliapol na krky mnohých finančných skupín, keď sa rozhodol zastaviť kupónovú privatizáciu v roku 1994. Dnes sa o kupónovej privatizácii ako o zahodenej šanci, ako o prepade ekonomiky, ako o najväčšej zlodejine v politike po roku 1989, hovorí len v Českej republike. Na Slovensku o tejto pravde médiá cudne mlčia. Ani nemôžu dať slovo tým, ktorí budovali tento štát v časoch totálnej krízy. Veď si uvedomme, že sme vyvážali tovary len na východné trhy, a to vo viac ako 90 percentách našej produkcie. Dnes vyvážame viac ako 80 percent na západné trhy a preto sme závislí od rozhodnutí v Nemecku a Francúzsku. Hrať sa dnes ex post na národniarov, ktorí si buchnú do stola, je už nenáležité, lebo trhy sú nastavené jasne. A predsa pri rozpade východných trhov dokázali Mečiarove vlády preorientovať náš export, vytvárať nové pracovné miesta a udržať sociálne systémy. Je to obzvlášť aktuálne v čase, keď už aj Lekárske odborové združenie prišlo na to, že dohody s Radičovou vládou stoja na zajačom chvoste. Nie toho, kto by ich naplnil. A nedokáže to ani súčasná parlamentná opozícia, ktorá dnes spieva rovnako, ako radičovci, či dzurindovci, čiže miklošovci. Prečo vôbec tieto politické zoskupenia chcú moc, ak nedokážu nájsť východiská zo súčasného stavu? Na túto otázku by si mali odpovedať voliči sami.