Prieskum v štyroch štátoch vyšehrádskej skupiny o vnímaní historických osobností a udalostí v krajinách V4 vyšiel v čase predvolebnej kampane na Slovensku. Preto ho ani inak nemožno chápať, ako príspevok, ktorý má v očiach verejnosti zrejme očierniť aktívnych politikov u nás. Očierňovanie Vladimíra Mečiara má v tomto duchu jasný podtext a vytvára zdanie, že ide o možnú objednávku, ak napriek širokej medializácii sa v prieskume neobjavujú základné otázky, na akej reprezentatívnej vzorke sa prieskum urobil.

Dvadsať rokov je dosť dlhá doba, aby bolo možné porovnávať jednotlivé výsledky vládnutí všetkých zúčastnených strán na Slovensku. A z historického pohľadu nemožno uprieť ĽS-HZDS cenné fakty, keď v troch Mečiarových vládach sa riešili dôležité otázky dejinného významu pre Slovensko. V čase prvého zastávania postu premiéra sa Mečiar venoval riešeniam prechodu od socialisticky plánovanej spoločnosti k spoločnosti demokratického typu za hojnej účasti dopadov federálnych rozhodnutí na Slovensko. V tomto čase bol zakladateľ organizácie, ktorá terajší prieskum prevádzala na Slovensku, Ivan Mikloš zástancom kupónovej formy privatizácie a malej privatizácie, ktorá stála našu spoločnosť mnohomiliardové straty. Druhá Mečiarova vláda riešila ďalšiu vážnu krízu po Miklošovej vláde, ktorá sa prejavovala obrovskou nezamestnanosťou, či totálnym rozvratom poľnohospodárstva. Slovensko ako štát s najvyšším podielom obyvateľstva v rámci EÚ žijúcim na vidieku sa tak stalo miestom pre ťažké prežitie občanov. Do tejto situácie prišli ešte ďalšie problémy súvisiace s výstavbou a vznikom samostatnej Slovenskej republiky. Vtedy bola Mečiarova vláda v parlamente dokonca v menšine a predsa sa podarilo stabilizovať naše hospodárstvo, nastaviť sociálne a zdravotné systémy k spokojnosti občanov.

V roku 1994 šlo HZDS opäť do volieb z opozičného postavenia. A tretia Mečiarova vláda riešila ďalšie ťažké krízové obdobie, ktoré bolo do roku 1998 charakterizované prudkým hospodárskym rozvojom. Po tomto období zostali u nás veľké investičné akcie spojené s výstavbou diaľníc, či sprevádzkovaním modernej atómovej elektrárne v Mochovciach, z ktorých tento štát ťaží už dlhšie obdobie. Preto hodnotenie Mečiara vo všetkých troch zložitých krízových situáciách vyznieva z historického pohľadu vysoko pozitívne. Naopak, Miklošov podieľ na zastavení výstavby diaľníc po voľbách v roku 1998, či na bezbrehom vypredávaní strategického monopolného majetku štátu, je neodškriepiteľný. Len predajom jedného podniku Slovenských telekomunikácií bola prekonaná šesť ročná privatizácia za Mečiarových vlád, keď sa podniky dostávali do rúk najmä zamestnaneckých spoločností. A tie garantovali ako technologický rozvoj, tak aj zamestnanosť na našom území. Jediné, čo sa za Mečiara nezvládlo, bola mediálna oblasť, ktorú ovládli skupiny zakladané aj terajšími aktívnymi politikmi akým je aj Mikloš. Brať preto do úvahy výsledky prieskumu organizáciou založenou terajším vládnym predstaviteľom ako za bernú mincu pri hodnotení Mečiarovej práce je nanajvýš neseriózne a doslova smiešne. Nik takéto výsledky nemôže brať vážne.