V týchto dňoch sa znovu dominujúcou témou na slovenskej politickej scéne stala problematika života a práce Národnej rady Slovenskej republiky. Nekonečná voľba generálneho prokurátora jednoznačne potvrdila, že poslanci vládnej koalície nedokážu kvalifikovane a dôsledne rozhodovať o dôležitých otázkach v procesoch riadenia štátu. Nepresvedčivá práca poslaneckého zboru, koaličná arogancia, hlboká neznalosť problematiky a malý záujem o veci verejné, sa žiaľ stali už samozrejmosťou.
O tom, že naším zákonodarcom chýba potrebná dávka pracovnej disciplíny a profesionálny pohľad na rôzne problémy, ktoré trápia väčšinu občanov, nemusíme nikoho osobitne presviedčať. Na jednej strane koaliční poslanci neustále pripomínajú, že je bezpodmienečne nutné schvaľovať celý rad zákonov, ktoré sú nevyhnutné pre skvalitnenie riadenia štátu a pre zlepšenie života občanov. Na druhej strane sme v parlamente svedkami toho, že spôsob akým poslanci – takmer akoby z prinútenia a proti svojej vôli – vykonávajú svoje základné povinnosti, je na míle vzdialený od všade proklamovaných a omieľaných predsavzatí a predvolebných sľubov. Žalostným výsledkom doterajšej práce nášho parlamentu je skutočnosť, že stratil dôveru väčšiny občanov. Azda v žiadnej vyspelej krajine s parlamentným systémom sa tak nehazarduje a neimprovizuje aj pri tých najzávažnejších a pre fungovanie štátu dôležitých rozhodnutiach ako v našej republike. Chronickou chorobou sa stáva, že Národná rada Slovenskej republiky sa nedrží tradičnej hierarchie a priorít dôležitosti. Absentuje správna hodnotová orientácia. Nepodstatné dostáva prednosť pred podstatným a nedôležité pred dôležitým. Úzke stranícke a individuálne záujmy začali v tomto období výrazne dominovať nad celospoločenskými. Žiaľ, zmena k lepšiemu je takmer v nedohľadne. K biednej úrovni celkovej práce a pôsobenia parlamentu mierou vrchovatou prispieva aj jeho vedenie. Predseda Richard Sulík sa doteraz nedokázal zbaviť učňovských týždňov a mesiacov vo svojej funkcii. Jednoznačne to potvrdil pri voľbe generálneho prokurátora. Vedenie schôdze jednoducho nezvládol. Bolo žalostné, že aj svoje vlastné návrhy musel opakovane opravovať a opozíciu takmer prinútil, aby požiadala podpredsedu NR SR, aby prevzal vedenie parlamentu. Pán Sulík svoju neprofesionálnosť dokumentoval aj tým, že sa zamotával do vlastných návrhov. Rokovanie NR SR, ktoré sa uskutočnilo 17. júna 2011 sa do poslaneckej kroniky zapíše čiernymi písmenami. Ostáva len dúfať, že sa priebeh takejto schôdze nebude v budúcnosti príliš často opakovať.