O tom, ako mladé košické basketbalistky prekonali železnú oponu aj všetky súperky 

Košice sa do vedomia európskeho mládežníckeho basketbalu zapísali veľkými písmenami už v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia. Stalo sa tak zásluhou gymnazistiek z Kováčskej 28, ktoré trikrát úspešne reprezentovali nielen svoje mesto, ale celé Slovensko na tradičných majstrovstvách Európy stredných škôl v holandskom Den Heldere. Dva roky za sebou (1977, 1978) sa domov vrátili so striebornými medailami, pretože v oboch prípadoch vo finále podľahli o jediný bod rovesníčkam z Gymnázia Nad Stolnou Praha. Práve pred štyridsiatimi rokmi, keď sa uskutočnil jubilejný 25. ročník tohto podujatia, však už vo finále nenašli premožiteľky a domov sa vrátili síce vo všetkej skromnosti, ale s patričným rešpektom i so symbolickým vavrínovým vencom pre celkové víťazky. 

Cesta za „zlatom“ mladých košických basketbalistiek nebola taká jednoduchá, ako sa pri pohľade na dosiahnuté výsledky môže zdať. V skupine síce zdolali dievčatá z francúzskeho Lýcea Heniel Martin Quentin 31 : 22, domáce Holanďanky z Neuvedieb 46 : 16, anglické gymnazistky z Nottinghamu až výrazne presvedčivo 49 : 9, ale prehrali s Dánkami z Kildegrádu 21 : 29. V skupine preto skončili na druhom mieste, v semifinále sa stretli s už tradičnými súperkami z Prahy, ktoré vyhrali druhú skupinu. 

TRETIE FINÁLE 

O dramatickom zápolení svedčí, že sekundu pred koncom stretnutia bol stav nerozhodný 37 : 37. Vtedy však Brziaková premenila trestný hod, a tak sa košické gymnazistky po tretíkrát za sebou ocitli vo finále. V súboji o zlato sa opäť stretli s dánskymi rovesníčkami, ktorým podľahli v skupine, ale v rozhodujúcom dueli im prehru – ako sa hovorí – vrátili aj s vysokými úrokmi. Gymnázium Kováčska 28 Košice vyhralo nad dievčatami z Kildegrádu presvedčivo 81 : 43, samotná Zora Brziaková dala 40 bodov (!), pričom semifinálové a finálové zápasy sa hrali 2 krát 20 minút. V skupinách boli stretnutia o pár minút kratšie. Brziaková, vtedy už juniorská reprezentantka Československa, dala v šiestich súbojoch spolu až 125 bodov. Okrem nej sa o tento veľký úspech zaslúžili Škripecká, Lojdová, Smolenová, Niščáková, Hojdová, Karchová, Dobošová, Senderáková, Tholtová a, samozrejme, ich tréner Gustáv Bauernébl, známa osobnosť v slovenskom basketbale. Veď ešte desať rokov po tomto úspechu bol prezidentom veľmi úspešného klubu ženského basketbalu Cassovia Košice... 

ZLATÉ SPOMIENKY

Zora Brziaková už vtedy v Holandsku napriek svojmu veku patrila medzi skúsené hráčky. Od svojich pätnástich rokov hrávala za Lokomotívu Košice dve ligy: dorasteneckú i ženskú. Pri získaní trofeje v Den Helderi mala už síce osemnásť, ale bola to zároveň jej tretia účasť na tomto šampionáte. Za sebou už mala aj niekoľko odohraných stretnutí v mládežníckych reprezentačných výberoch ČSSR. 

Na naše veľké a milé prekvapenie túto svetobežníčku sme pred niekoľkými dňami stretli v rodných Košiciach. Nielen toto mesto, ale celé Slovensko i vtedajšiu republiku od Čiernej nad Tisou až po Aš preslávila ďaleko od svojej domoviny, ale na Holandsko si spomenula, i keď odvtedy uplynuli štyri desaťročia. Nečudo, že jej spomienky sú už dosť vyblednuté, ale na spolužiačky a zároveň spoluhráčky Z majstrovského tímu si ešte pamätá. 

„K basketbalu ma priviedli rodičia, obaja ho aktívne hrávali, ja som sa pod košmi po prvýkrát objavila ako dvanásťročná, načrela do svojich spomienok stále sympatická a príťažlivá pani Zora. „Nemôžem nespomenúť tých, ktorí ma učili basketbalovú abecedu – boli to Mirka Erdösová, Jaroslav Škapinec, Gabriel Danko, Ladislav Šosták,“ nezabúda na obetavých trénerov. Veď aj tí majú svoj podiel na tom, že ich zverenkyňa sa neskôr dostala až do výberov Európy – a takýmto ocenením sa môžu popýšiť skutočne iba najlepšie z najlepších. Veď o jej obrovskom talente a nadpriemerných schopnostiach svedčí aj to, že iba osemnásťročná v roku 1982 vyhrala anketu o najlepšiu basketbalistku Slovenska! 

Samozrejme, jej kvality nemohli zostať nepovšimnuté a po štyroch ročníkoch hrania v najvyššej súťaži za materskú Lokomotívu Košice sa ju podarilo získať Sparte Praha, vtedy najlepšiemu čs. ženskému basketbalovému tímu. Nie, nebol to taký prestup, na aké sme si zvykli v súčasnosti. Aj vrcholový basketbal bol vtedy najmä vysokoškolský šport, a tak devätnásťročná Brziaková sa rozhodla študovať to, čo bolo pre športovcov najbližšie – na Fakulte telesnej výchovy a športu Karlovej univerzity. 

PRAŽSKÉ KOŠE 

K Vltave už prišla nielen s titulom najlepšej slovenskej basketbalistky v roku 1982, ale aj so zlatou medailou z majstrovstiev Európy junioriek v roku 1983 a zároveň s cenou pre najlepšiu strelkyňu šampionátu. V Prahe tých rôznych cenných kovov a ocenení pribudlo naozaj veľa. V Sparte odohrala sedem súťažných ročníkov, počas ktorých jej dvakrát pomohla k získaniu majstrovského titulu (1986, 1987), raz k druhému miestu (1984) a trikrát k bronzu (1985, 1988, 1989). Dvakrát sa radovala zo získania cenných kovov z majstrovstiev Európy žien, keď družstvo Česko-Slovenska v roku 1989 v bulharskej Varne skončilo druhé a o dva roky neskôr v izraelskom Tel Avive tretie. Mrzieť ju však dodnes musí zisk tzv. zemiakovej medaily za štvrté miesto na svetovom šampionáte 1990 v Kuala Lumpure v Malajzii. Splnil sa však jej sen, ktorý sníva azda každý športovec – zápoliť na olympijských hrách. Stalo sa tak v roku 1988 v juhokórejskej metropole Soul, kde čs. basketbalistky obsadili ôsme miesto. 

PROFILOVÉ ŠTATISTIKY 

Štatistika je dôležitá súčasť športu a najmä v kolektívnych odvetviach zohráva významnú úlohu. Historické tabuľky, údaje o počte odohraných stretnutí a strelených gólov, resp. zaznamenaných bodov –  to všetko je zrkadlom celej kariéry športovca. Platí to aj v súvislosti so Zorou Brziakovou, jednou z najlepších Československých a, samozrejme, slovenských basketbalistiek v rokoch 1979 – 1996. V čs. reprezentačnom drese žien odohrala 251 oficiálnych medzištátnych stretnutí, z toho na olympijských hrách, majstrovstvách sveta a Európy 95, v ktorých dala 365 bodov. Hrala na piatich európskych šampionátoch, nastúpila na nich v 28 zápasoch a zaznamenala 154 bodov. Za sebou má aj účasť v dvoch ročníkoch Pohára európskych majstrov a v štyroch Pohára víťazov národných pohárov - Ronchettiovej pohár. K jej dvojnásobnej nominácii do Výberu Európy v roku 1985 je zbytočný každý komentár, veď takáto pocta sa ujde skutočne iba mizivému počtu športovcov. 

V najvyššej čs. súťaži odohrala jedenásť ročníkov, z toho štyri za Lokomotívu Košice a s ňou získala prvú seniorskú medailu za tretie miesto v ligovom ročníku 1981/1982. Počas svojho účinkovania v I. lige zaznamenala 2 936 bodov, čo v historických tabuľkách túto 186 centimetrov vysokú hráčku zaradilo na dvadsiatu šiestu priečku ako ôsmu Slovenku v celkovom poradí. 

PALUBOVKY V CUDZINE

Zora Brziaková sa s najúspešnejším čs. tímom –  Spartou Praha –  rozlúčila v roku 1991 a zamierila do francúzskeho Reisingu Strasbourg, z neho do ďalšieho prvoligového klubu Vilance France Lunac. Ako tridsaťjedenročná sa v roku 1995 vrátila na Slovensko a s hráčskou kariérou definitívne skončila v rodnom meste v tíme DM Košice. Veľká škoda, že z neznámych príčin sa nedostala do nominácie na OH 1992 v Barcelone, na ktorej sa naposledy predstavili českí a slovenskí športovci pod jednou zástavou. Tam by sa jej skúsenosti a najmä kvality rozhodne zišli... 

Táto vynikajúca športovkyňa, na veľké prekvapenie, po dvoch rokoch štúdia telesnej výchovy odišla z Karlovej univerzity na Vysokú školu poľnohospodársku. Na nej úspešne aj promovala, stala sa inžinierkou fytopatológie a po skončení aktívnej činnosti v tomto odbore aj pracovala. Vyzná sa teda nielen v hodoch do deravých košov, ale aj v chorobách rastlín, ovocia či zeleniny. 

Životné osudy spôsobili, že táto doslova svetová basketbalová hviezda strávila niekoľko rokov v Kanade, kde sa venovala štúdiu východnej medicíny a rôznym alternatívnym spôsobom liečby. Tieto znalosti teraz využíva v rodných Košiciach, do ktorých sa vrátila po dlhých rokoch, aby sa postarala o chorých rodičov... 

Možno práve tento príspevok vyvolá snahu bývalých gymnazistiek z Kováčskej ulice v Košiciach a zároveň stredoškolských majsteriek Európy v basketbale stretnúť sa po štyroch desaťročiach. Určite by si mali čo povedať a pospomínať na časy, keď sa dostali za železnú oponu a tam nielen doslova vyvaľovali oči nad zaplnenými výkladmi obchodov, ale najmä ukázali, že basketbal na vtedy ešte neznámom Slovensku mal takú vysokú úroveň, že ich súperky to museli vziať na vedomie s úctou a so sklonenými hlavami a pre zmenu ony vyvaľovali oči nad ich výkonmi.