Z malých a veľkých športovísk k novinárskemu peru – Jozef Kuchár

Úspešný športovec, tréner, ale predovšetkým novinár, publicista a spisovateľ Mgr. JOZEF KŠIŇAN sa už dávno zapísal na popredné miesto do kroniky slovenskej športovej žurnalistiky. Patrí k jej najvýraznejším osobnostiam. Jeho výnimočný talent prejavujúci sa vo viacerých športových odvetviach sa celkom zákonite pretavil do kvalitnej novinárskej práce v mnohých článkoch, správach, komentároch i rozhovoroch s vynikajúcimi športovcami a funkcionármi svetového i európskeho formátu. Jednoducho povedané – bol a stále je vynikajúcim publicistom a spisovateľom.

 

Športová verejnosť ho pozná ako popredného športovca, ktorý veľké úspechy dosiahol v stolnom tenise a vo futbale nielen ako hráč, ale aj tréner. Patrí do kategórie mužov, ktorí vzhľadom na svoju dlhoročnú aktivitu a činorodosť sú stále obklopení rôznymi povinnosťami a predsavzatiami. Celá jeho bohatá a pestrá tvorivá činnosť sa neustále pretavuje do úcty k hodnote slova. Slova, ktoré pomáha povzbudzovať a zveľaďovať krásu, nadšenie a úspechy športovcov a ich zápolení. Už na začiatku svojej novinárskej kariéry si uvedomil, že slovo je mocná zbraň a preto odmieta slovo, ktoré nivočí, rúca, znevažuje a ubližuje. V rokoch minulých aj dnes často zdôrazňuje: „Kolegovia, neubližujte si, aby ste sa po čase nemuseli ospravedlňovať. So slovom treba v každej situácii narábať opatrne.“

 

Mal som vzácnu príležitosť spolupracovať s ním v redakcii NOVÝ DEŇ aj v časopise Svet športu. Pravidelne sa stretávame na podujatiach Únie slovenských novinárov a na rôznych tlačových besedách. Z jeho tváre vždy v dňoch sviatočných aj bežných vyžaruje túžba čo najviac dokázať, byť pri tom, keď ide o úspechy ale aj starosti i problémy ľudí, ktorí svoj život zasvätili športu. Aj v týchto dňoch spolupracuje na vydaní knihy Bratislavský futbal.

 

Dožil sa veku, keď takmer všetci jeho rovesníci oddychujú, nechcú alebo nemôžu dennodenne zápasiť s problémami a témami, ktoré aktívna novinárska a spisovateľská práca prinášajú. Stále pôsobí sviežim dojmom, vždy má poruke nejakú novinku z politiky či športu.

 

Už o niekoľko dní, presne 3. januára 2016, členovia Klubu športových redaktorov Únie slovenských novinárov sú pripravení zorganizovať oslavu a pripomenúť mu, že prekročil prah 89 rokov. Chceme, aby bola veselá. Veď ju absolvuje muž stále mladý. Môžbyť aj preto mi prichodí spolu s ním prelistovať jednotlivé etapy obsažnej športovej kroniky jeho plnohodnotného života a práce, pripomínajúce dávnejšie i nedávne roky.

 

 „Považujem za svoje životné šťastie, - konštatuje s vážnym výrazom v tvári, že od malička som žil a vyrastal v Petržalke (iba narodiť som sa musel v Bratislave, lebo tam bola pôrodnica). Rodičia bývali takmer na kraji veľkej lúky, ktorá ostala po zrušení prvej dostihovej dráhy v Uhorsku. Na lúke sa bohato športovalo, na ešte nezbúraných obrovských tribúnach sa bojovalo podľa vzoru zväčša ešte nemých filmov. Toto všetko spolovice obklopené futbalovými ihriskami PTE, PMTK, I. ČsŠK Bratislava, ŠK Patronka, neskôr Sparta, Makkabea SC a Ligeti SC, ako aj trochu vzdialenejšími ihriskami v Ovsišti a Starom háji, a obohatené tenisovými dvorcami naozaj silno lákali na improvizované športové zápasy, predovšetkým vo futbale. Na ľavom brehu Dunaja sa vtedy o šport starali organizácie ako Sokol, Orol, RTJ, YMCA, saleziáni, základné i stredné školy a, samozrejme, aj športové kluby. Mňa kamaráti zlákali na futbalové ihrisko, na basketbalový dvorec – ten v zime pokryl prírodný ľad pre hokej – alebo do hračkárne so šiestimi ping-pongovými stolmi. Veľmi mi imponoval poriadok a disciplína, ale aj systém vzostupu a zaraďovania do súťažných družstiev. Nemožno sa čudovať, že v takomto prostredí o. i. vyrastali svetoví stolní tenisti ako Ferenc Sido, František Tokár, Adolf Božuta, hokejový reprezentant Štefanovič, česko-slovenský rekordér v hode diskom Alojz Kormúth, alebo rad futbalistov Križan, Zvolenský, Matlák, Cimra a ďalší. Mne sa podarilo v herni YMCA vybojovať titul dorasteneckého majstra Bratislavy v stolnom tenise...“

 

Je všeobecne známe, že mimoriadne talentovaní ľudia to majú na začiatku cesty životom pomerne ťažké. Všetko, čo by chceli napríklad v športe robiť sa nedá úspešne zvládnuť. Ty si sa stal vzácnou výnimkou. Úspešne si si počínal vo viacerých športových odvetviach.

„Najviac som dosiahol v stolnom tenise a futbale, ale užíval som si aj atletické disciplíny, hru pod basketbalovými košmi, vlastne som postupne prešiel takmer všetkými športmi s výnimkou tých ekonomicky nákladných, pretože som na to peniaze jednoducho nemal. Navyše z bezpečnostných dôvodov (pred  hroziacim bombardovaním Bratislavy) rodičia evakuovali do Veľkých Uheriec. Na krok boli Baťovany (dnes Partizánske), mesto s bohatým  športovým životom. Ako prievidzský gymnazista som sa stal stolnotenisovým ligovým hráčom, partnerom štvornásobného majstra Slovenska Janka Kollárika. Za ligovými bodmi som precestoval značnú časť Slovenska, za súpermi do Bratislavy, akými boli ŠK Bratislava, ŠK Ružinov, PTE, Dynamit Nobel. Po oslobodení ma potešil rýchly návrat do Bratislavy a prestup do ŠK Železničiari, v drese ktorého som najmä zásluhou Maxa Marinka, Adolfa Žáka, Petra Krchňáka, brata Milana a dievčat Ráztockej a Štecklovej preberal zlatú medailu klubového majstra Slovenska 1946. Okrem toho som v Prahe, Moste, či v Bratislave i v Piešťanoch štartoval na majstrovstvách Česko-Slovenska, ako aj na celej sérii turnajov po celej republike.“

 

Z toho, čo doteraz odznelo jednoznačne vyplýva, že športový osud bol k Tebe pomerne žičlivý. Mal si na výber. Nakoniec zvíťazil futbal. Považuješ to za správne?

 „Zdalo by sa, že som si vybral stolný tenis. Hovorí sa, že človek mieni a niekto ďalší to zmení, zmenil sa aj môj športový osud. Na stredoškolských futbalových majstrovstvách sa družstvo môjho gymnázia z Grösslingovej  ulice prebojovalo do finále, hoci len technicky vyspelý a konštruktívny Ladislav Krnáč, neskôr výborný basketbalista a tréner,  a ja sme športovali v organizovaných kluboch (ja za ŠK Ružinov). Vyhrali sme 2:1 a oba góly ako center som strelil ja. Vtedy sa na takéto majstrovstvá chodili pozerať viacerí tréneri riadnych klubov. Zhodou okolností sa tomuto finále prizeral dorastenecký tréner ŠK Bratislava Karol Bučko. Asi som mu padol do oka, lebo hneď po zápase ma pozval na tréning svojich chlapcov na Tehelné pole. A hneď mi zveril post stredného útočníka medzi takými neskoršími prvoligovými hráčmi ako Hrnčiar, Brehovský a Emil Arpáš. V bratislavskej skupine sme valcovali súperov dvojcifernými víťazstvami ako napr. Račanov 17:0, Svätojurčanov 19:0, rodný ŠK Ružinov 12:0 a pod., na čom som sa bohato podieľať gólmi aj ja. Cez ŠK Malacky, TŠS Trnava a ZTK Zvolen sme sa prebojovali do finále majstrovstiev Slovenska proti prešovskej Slávii s povestnými Pavlovičovcami, Ciulisovcami, Maťom Steinerom. V Prešove sme remizovali 1:1, keď náš kapitán Bobík premárnil pokutový kop. V odvete na Tehelnom v príťažlivom predzápase I. ligy už pred desaťtisíc divákmi sme vyhrali 5:1, k čomu som prispel dvoma gólmi.“

 

Šport prináša rôzne chvíle, emócie aj situácie, ktoré ťažko predvídať, aj tie, na ktoré sa nedá zabudnúť. V Tvojom prípade je ich určite veľa. Na prvé miesto pravdepodobne patria tie, čo mierou vrchovatou ovplyvnili nielen športový, ale najmä profesionálny život.

„Je ich nesmierne veľa, mnoho veselých, ale aj dosť nepríjemných až smutných. Rád spomínam len na tie, ktoré prinášali radosť a potešenie. V našej kabíne bolo po zápase často veselo. Po jednom zápase ma ktosi odrazu vyzval: “Ty si predsa maturant, napíš o našom úspechu do nejakých novín...“ Zapáčila sa mi taká dôvera. Čosi som o tom úspechu napísal, zaniesol do vtedajšieho športového týždenníka Športový týždeň a dosť drzo som pridal aj fotku čerstvého majstra. Na jednom z nasledujúcich tréningov po finále so Sláviou Prešov ma ktosi odrazu vyzval: “Ty si maturant...“.  Čo nasledovalo potom? To bolo vtedy typické. Až na troch si hráčov rozobrali popredné slovenské kluby, všade sa osvedčili. Emil Arpáš a Karol Brehovský sa do belasého dresu neskôr dokonca vrátili ako plnohodnotní ligoví hráči. My traja sme vegetovali v B-mužstve. Draho nakupovaní hráči, najmä repatrianti z Maďarska a posily z českých klubov (Forejt, Pokorný, Kaiml) museli dostávať prednosť. Medzi nimi aj mladučký Ladislav Kubala, ktorý nám raz aj pomohol v semifinálovom zápase vo Zvolene (3:1). Na rozhodovaní tých troch sa výrazne podieľal príkaz rodičov, že istejšie je štúdium na vysokej škole ako rizikové oddanie sa špičkovému futbalu.“

 

Z talentovaného všestranného športovca sa pomerne rýchlo stal úspešný redaktor. Futbal, stolný tenis, hokej, atletika sa postupne dostávali na druhé, ale stále dôležité miesto. Novinárske pero sa definitívne a natrvalo ocitlo v ruke tvorivého muža. Postupne zúročil svoj talent prejavujúci sa v každodennej, vysoko profesionálnej robote.

„Mňa veľmi trápila aj postupná rozlúčka s vrcholným stolným tenisom, lenže najviac ma prekvapila nečakaná ponuka z celkom inej oblasti. Šéfredaktor Športového týždňa ma pozval na spravodajskú spoluprácu. No prv, ako som sa mohol takto prezentovať, týždenník zanikol. Ako na zavolanie prišla ponuka z Pravdy. Moja odpoveď súvisela aj so želaním rodičov: „Predovšetkým sa teraz chyť poriadneho zamestnania.“ V konkurenčnom denníku oproti Času a Práci sa to splnilo v podobe doživotného športového redaktora. I keď sa postupne menili posty – na štvrťstoročie v Smene a posledné štvrťstoročie v tlačovej agentúre ČSTK, premenovanej neskôr na TASR, v ktorých som pôsobil aj ako vedúci športovej redakcie.“   

 

Žiada sa mi dodať, že aj po oneskorenom odchode do dôchodku si naďalej spolupracoval s TASR a od roku 1993 pravidelne prispievaš do mesačníka Futbal-magazín a do časopisu Svet športu. Povolanie redaktora, ktorý je predovšetkým publicistom, komentátorom, spravodajcom a zároveň aj spisovateľom, si vyžaduje nesmierne veľa času, mnoho elánu a vytrvalosti. Začínal ako 20 ročný. Uplynulo teda už vyše 60 rokov života, ktoré si obetoval, presnejšie venoval, telovýchove a rôznym športovým odvetviam. Žiadne z nich si nezanedbával. Lenže futbal bol a stále je na prvom mieste.

„V čase, keď som bližšie k životnej deväťdesiatke ako osemdesiatke, môžem sa analogicky stotožniť s titulom knihy o slávnom anglickom kanonierovi Tommy Lawtonovi: Futbal je môj život. Áno, futbal bol aj môj život. Alebo presnejšie: celý tvorivý život som prežil ako športový redaktor. Usiloval som sa získať čo najvyššiu odbornosť. Popri zamestnaní som absolvoval Fakultu telesnej výchovy a športu (ako profesionálny športový redaktor som sa vzdal štúdia na Vysokej škole obchodnej, dnes ekonomickej univerzite, hoci som už mal po prvej štátnici). Tým, že som sa na FTVŠ špecializoval na futbal, získal som diplom trénera najvyššej I. triedy. Vyše desať rokov som bol členom slovenskej trénerskej rady. Po skončení aktívnej futbalovej činnosti som sa ako tréner ujal žiakov v bratislavskom maloklube Dynamo Energia. A predsa sme sa stali na roky zdatným súperom žiakov veľkoklubov Slovana, ČH a Interu. Jedenásťkrát sa moji zverenci zúčastnili na neoficiálnych žiackych majstrovstvách ČSSR vo východočeskom  Přelouči (raz boli druhí, raz tretí). Zimnú prestávku žiaci museli absolvovať povinne ako hokejisti na Zimnom štadióne v Bratislave, kde šéfoval M. Polóni, v tom čase známy žiacky tréner, ktorý vychoval sériu výborných hokejistov, neskorších opôr ligového Slovana  i čs. reprezentácie. Moji futbalisti sa vyznamenávali aj ako hokejisti, dokonca dvakrát  vyradili slovanistov z bojov o titul majstra Slovenska, a raz, v roku 1964 v Žiline ten titul aj získali! O nejaký rok neskôr som pristúpil na ponuku Slovana, aby som na dva roky prevzal jeho mladších žiakov.  Mohol som takto dať príležitosť viacerým veľkým talentom po prvý raz okúsiť náročný tréning i účasť v súťaži napr. i Petrovi Šťastnému alebo Leopoldovi Warzechovi ktorý o pár rokov neskôr reprezentoval Poľsko na zimných olympijských hrách 1972 v Japonsku. Jedenásť rokov pri žiakoch, nech boli akokoľvek radostné, bolo dosť, a pokúsil som sa so svojimi odchovancami, vybojovať I. dorasteneckú ligu. A hneď na prvý raz sa to podarilo v roku 1969. V najvyššej slovenskej dorasteneckej súťaži v lige sa Rapid dopracoval k dvom skvelým výsledkom: dho bol tretí v roku 1974, a skončil na 2. mieste v roku 1975 za Interom, ktorý sa potom stal majstrom ČSSR.

 

Ak dnes v príjemnej atmosfére hovoríme o Tvojej životnej púti, ktorú mnohí športovci, rôzni funkcionári i kolegovia od pera veľmi dobre poznajú, nemôžeme nespomenúť výraznú črtu Tvojej osobnosti. Charakterizuje ju vysoká profesionalita, boj o veci potrebné, užitočné a spravodlivé, ale aj  jednoznačne objektívne postoje k celkovému dianiu na širokom športovom poli v minulosti aj dnes. Aký je všeobecný recept na zvládnutie aj tých najnáročnejších výziev,  úloh, no zároveň aj ľudskej závisti či neprajnosti.

„Vďaka športovej aktivite som získaval cenné odborné poznatky, ako aj rešpekt vtedajších vynikajúcich trénerov a čelných funkcionárov. Ešte v redakcii Pravda ma šéf rubriky Karol Weiss poveril spravodajským zabezpečením o. i. napr. početných zápasov hokejistov ŠK Bratislava s kanadskými a americkými profesionálmi na preplnenom bratislavskom ZŠ. Na mnohých povojnových vystúpeniach Viedenskej ľadovej revue na tomto štadióne som vykonával v dnešnom zmysle slova post moderátora. Dostal som na starosť celú takmer dennú telefonickú spoluprácu s trénerom Ferdinandom Daučíkom počas nezabudnuteľného zájazdu belasých v Mexiku a USA v roku 1948. Z toho vyplynula aj ponuka na moju debutantskú publicistickú brožúrku o tomto zájazde v rámci časopisu Úspech a zdravie. Teší ma podiel na všetkých publikáciách k jubileám belasého klubu s vyvrcholením spolupráce s kolegom Igorom Mrázom k jeho 80. a 90. výročiu. Rovnako aj účasť v kolektíve autorov pri tvorbe vôbec prvej slovenskej encyklopédie futbalu (vyšla v dvoch vydaniach a vypredali ju v slovenskom jazyku aj v českých kníhkupectvách). Po polstoročí sme spolu s kolegom Štefanom Mašlonkom napísali aktuálnu Zlatú knihu futbalu na Slovensku vydanú v roku 1988. Vybrali ma do štvorice českých a slovenských autorov dvoch dielov o histórii česko-slovenského futbalu Svet deväťdesiatich minút (1986 a 1991), ktoré sa dožili aj druhého vydania v českom a slovenskom jazyku. To isté postihlo aj dve cenné publikácie o prvenstve čs. futbalistov na ME 1976 v Juhoslávii a o zisku bronzových medailí na ME 1980 v Taliansku. Pravda, nechýbal môj obsažný príspevok ani v dejinách slovenského futbalu 1898-2009. Na osobitnú žiadosť hráčov zo slávnych päťdesiatych rokov bratislavskej Červenej hviezdy som napísal publicistickú knihu Na nich sa nezabúda o desaťročí tejto skvelej futbalovej generácii. Nemôžem nespomenúť ani pozornosť českých vydavateľov, ktorí mi ponúkli naplniť vyše stovkou hesiel o slovenských športovcoch v chýrnej Ottovej encyklopédii (2006) a všetkými heslami o vynikajúcich slovenských futbalistoch v knihe Se lvíčkem na hrudi (2012).“

 

Športoví redaktori mali v minulosti aj dnes mnohé výhody, najmä cestovanie po svete. Aj Ty si mal možnosť zúčastniť sa na mnohých svetových a európskych podujatiach. Písal si o olympijských hrách, o majstrovstvách sveta vo futbale, v lyžovaní aj v ďalších športoch. Aký moment považuješ za vrchol svojej novinárskej kariéry?

„Nad všetko účasť na olympijských hrách. Zúčastnil som sa na troch letných (Mexico City, Montreal a Moskva) a na dvoch zimných (Lake Placid a Lillehammer), čo bolo na vtedajšie časy pre mňa úctyhodné. Na túto úroveň dávam aj účasť na Majstrovstvách sveta 1970 vo futbale v Mexiku, kde sme mali kvalitatívne najsilnejší hráčsky káder v celej histórii česko-slovenského futbalu, ale nahlodaný morálne nevhodnými manierami. Tak isto si cením účasť na Majstrovstvách sveta v klasických lyžiarskych disciplínach v Zakopanom, na Holmenkollene a v roku 1970 na Štrbskom plese, kde som s pánmi Mašlonkom a Mrázom obhospodaroval tlačové stredisko a zabezpečoval rôzne služby.“

 

V rámci obsažnej spisovateľskej tvorby si napísal mnoho vzácnych a hodnotných kníh. Niektoré z nich, obsahovo príťažlivých, odborníci hodnotia ako literatúru faktu. Čomu predovšetkým vďačíš za úspechy v tejto oblasti?

„Futbal nebol jedinou oblasťou mojej publicistickej činnosti. Spolu so šéfredaktorom Vydavateľstva Šport  Milanom Kováčikom sme dali dokopy prvú slovenskú olympijskú publikáciu v roku 1957. Napísal som Kroniku tenisového klubu Slovana Bratislava  (2008) a redigoval ozaj prekvapujúcu obsažnú publikáciu k 85. výročiu futbalu v ďalekej východoslovenskej obci Budkovce. Nebudem sa podrobne zmieňovať o desiatkach bulletinov k ligovým zápasom Slovana Bratislava a takmer všetkých programových brožúrok, ktoré som napísal ako šéf tlačových služieb pri všetkých medzištátnych zápasoch Česko-Slovenska  a medzinárodných klubových pohároch Slovana na štadióne na Tehelnom poli počas mojej dvadsaťročnej činnosti vo funkcii podpredsedu Klubu slovenských športových redaktorov (v rokoch 1972-1992). Že som to zvládol, vďačím môjmu úplnému takmer 55-ročnému oddaniu sa svojej záľube a povolaniu – športu. Poctivo som sa vždy držal hesla: Pohyb je soľou života. Rád som si privstal, aby som si ešte pred bežeckými a zjazdárskymi pretekmi na lyžiach prebehol pripravené trate pre lepšie poznanie ich rozhodujúcich bodov. Dlhé roky som vstával skoro ráno a takmer denne, aby som sa s priateľmi ešte pred nástupom do redakcie stretol na tenisových dvorcoch Slovana. Za nádhernými dojmami z krás slovenských hôr som prešiel takmer celé Tatry, Malú Fatru, Pieniny, Slanské vrchy a potuloval po Slovenskom raji. Ako tréner som pri rozcvičkách bežal na čele kolektívu a predcvičoval trebárs aj saltá pri využívaní telocviční v zimnej príprave.“

 

Tvoju dlhoročnú úspešnú novinársku aj športovú činnosť ocenili mnohí kompetentní rôznymi vyznamenaniami aj čestnými uznaniami. Ktoré si najviac vážiš?

„Každého poteší, keď si jeho prácu všimnú nielen najbližší, ale aj významné osobnosti. Vysoko si vážim všetky ocenenia. Tešia ma tie z oblasti futbalu, stolného tenisu, lyžovania, boxu, kolkov a aj Zlatý odznak MOV, ktoré mi odovzdal jeho bývalý prezident Juan Antonio Samaranch. Najbližšie k môjmu profesionálnemu povolaniu má Cena Miroslava Procházku za publikačnú činnosť, ale aj Cena Fair Play MUDr. Ivana Chodáka. Prevzal som vyznamenania všetkých troch stupňov za Zásluhy o rozvoj telesnej výchovy a športu i čestné diplomy vrcholných orgánov futbalu, stolného tenisu a lyžovania. Napokon, chcem sa pochváliť aj s uznaniami rôznych domácich inštitúcií, ako je Cena primátora Bratislavy, Cena Samuela Zocha Bratislavského samosprávneho kraja a Osobnosť Dúbravky, kde žijem.“

 

Stále hovoríme o minulosti. A čo dnešok? Aký je Tvoj pohľad na terajšiu situáciu v telesnej výchove a na pomery vo výkonnostnom a vrcholovom športe na Slovensku?

„Nedá sa to porovnávať. Sú to dve veľmi rozdielne veci. Mladá generácia stráca záujem o pravidelné športovanie. Podmienky nie sú priaznivé a učitelia telesnej výchovy, ktorí v rokoch minulých boli hlavnými nositeľmi prípravy mladých športovcov, už nepôsobia v školách ako piliere športovej činnosti. Veľmi ma mrzí, že kompetentní, skôr nekompetentní, zrušili vynikajúci systém výchovy športovcov od školských športových stredísk po športové triedy, tréningové strediská mládeže a strediská vrcholového športu. Bývalá Československá republika bola doslova vzorom pre mnohé krajiny. Naše skúsenosti a systém preberali aj v zahraničí. Dnešná situácia je úplne opačná. Čo fungovalo na vysokej úrovni, štátne a telovýchovné orgány zrušili. Už vyše 25 rokov sa mnohí k telesnej výchove a športu stavajú doslova chrbtom. Chýbajú športoviská, ale najmä nenáročné štadióny. Málo je tých, čo si uvedomujú, že šport je najlepšou prevenciou pred chorobami, a prispieva k dobrej výchove. Som presvedčený, že aktívny šport dáva každému v živote krajší, kvalitnejší a širší rozmer. Očakávam, že zmenu k lepšiemu prinesie dlho pripravovaný a nedávno v parlamente prijatý Zákon o športe.“

 

Veľký podiel na pretrvávajúcich problémoch má aj terajšia slovenská športová žurnalistika. Jej úroveň pred mnohými rokmi a dnes je veľmi rozdielna. V čom sú hlavné príčiny tejto neradostnej situácie?

Zmenili sa životné podmienky, zvýšila sa konkurencia. To by malo byť povzbudením. Kedysi politika nebola príliš príťažlivá, navyše veľkej časti obyvateľstva sa azda ani nepáčila. Čitatelia nachádzali úľavu v inej oblasti, napr. v športe. Doslova vtrhli do hľadísk futbalových a hokejových štadiónov, hál a vedeli sa nadchnúť výkonmi športovcov, radovať z výsledkov a víťazstiev svojich miláčikov, mužstiev a hráčov. Boli na nich zvedaví už na tréningoch. Môžem len potvrdiť, že na tréningoch bolo toľko fanúšikov, že ich počtu by sa dnes potešili funkcionári najvyšších súťaží. Tento záujem sa prenášal aj do médií. Pamätám si na obľúbený bonmot: denná tlač sa začínala čítať od poslednej strany. Zapĺňali ju športové správy, komentáre, reportáže. To by samo o sebe azda nestačilo, keby ich úroveň nedvíhali a nezabezpečovali odborníci, vzdelaní novinári, bývalí aktívni športovci, naplnení poznatkami z tréningového procesu, zážitkami zo zápasov a skúsenosťami. Prvoradou témou novinárskej činnosti nebola prezentácia podvodov, výstrelkov, pikošiek, ale pohotové spravodajstvo, odborný komentár, príťažlivá reportáž. Azda najdôležitejšie k tomu všetkému: vlastný názor. Čitatelia neľutovali peniaze za dvoje-troje novín, aby si porovnali svoj názor s názorom obľúbeného a známeho redaktora v nich. Poviem to otvorene: akoby v redakciách vládol pokyn písať o futbale alebo hokeji všetko, prípadne o nejakom svetovom výkone v inom športe, ale všetko ostatné natlačiť prinajlepšom do rubriky „stručne“.

 

Čas našej debaty sa míňal až príliš rýchlo. Vyplynulo z nej, že seriózna novinárska a publicistická tvorba s potrebnou dávkou etiky podložená verifikovanými faktami dnes veľmi chýba. Azda aj preto, že neprináša ani veľkú slávu, ani veľké peniaze. Žiaľ, dominuje v nej tá druhá, zlovestná, neseriózna, plná lží, výmyslov a senzácií. Vrcholový šport sa stal výnosným biznisom. Mierou vrchovatou k tomu prispievajú aj rôzne stávkové kancelárie ovládané zahraničnými firmami, ale aj majiteľmi niektorých masovo-komunikačných prostriedkov. Na priaznivcov športu sa každý deň valia tisíce slov, nepresných informácií a dezinformácií. Výmysly, úmyselné či neúmyselné omyly dominujú. Napriek tomu bohatí majitelia klubov si z toho veľké starosti nerobia. Mnohých takáto situácia veľmi trápi. Patrí k nim aj Jozef Kšiňan. Nepozná čas pokoja, ničnerobenia.

„Je dobre, keď môžem byť užitočný, keď mám príležitosť – bez ohľadu na môj vek – robiť veci potrebné a pomáhať k propagácii kvalitného a hodnotného športu.“

Tvorivé zamyslenie Jozefa Kšiňana. Novinársky zápisník má vždy v pohotovosti.

Tvorivé zamyslenie Jozefa Kšiňana. Novinársky zápisník má vždy v pohotovosti.

Jozef Kšiňan na ZOH v Lillehammer (Nórsko) v roku 1994

Jozef Kšiňan na ZOH v Lillehammer (Nórsko) v roku 1994

Kolektív futbalistov Dynama Energia v roku 1967. Zľava tréner J. Kšiňan, Tóth, Žovinka, Kollárik, Kohút, Hronský, Čižmárik, Markovič, Dithalm, Lovecký, Fučík, Kubovčák, Szabó.

Kolektív futbalistov Dynama Energia v roku 1967. Zľava tréner J. Kšiňan, Tóth, Žovinka, Kollárik, Kohút, Hronský, Čižmárik, Markovič, Dithalm, Lovecký, Fučík, Kubovčák, Szabó.

Dorastenecký majster Slovenska ŠK Bratislava v roku 1946 na snímke zľava: tréner K. Bučko, Brehovský, Zagar, Sloboda, J. Kšiňan, Arpáš, Stojan, Bobík, Hrnčiar, vedúci družstva riad. Klincko, Švehla, Kollár, Bavlšík.

Dorastenecký majster Slovenska ŠK Bratislava v roku 1946 na snímke zľava: tréner K. Bučko, Brehovský, Zagar, Sloboda, J. Kšiňan, Arpáš, Stojan, Bobík, Hrnčiar, vedúci družstva riad. Klincko, Švehla, Kollár, Bavlšík.

Jozef Kšiňan počas rozhovoru s bývalým futbalistom ŠK Slovan Bratislava a FC Barcelona Ladislavom Kubalom, pri príležitosti osláv Slovana Bratislava v roku 1979.

Jozef Kšiňan počas rozhovoru s bývalým futbalistom ŠK Slovan Bratislava a FC Barcelona Ladislavom Kubalom, pri príležitosti osláv Slovana Bratislava v roku 1979.