Prekonajú minuloročný rekord?

Mimoriadne hodnotným príspevkom do bohatého programu osláv 25. výročia vzniku jednotnej telovýchovnej socialistickej organizácie – Československého zväzu telesnej výchovy bude aj XXII. ročník Večerného behu víťazstva v uliciach mesta Prešov. Toto významné podujatie sa stalo už neodmysliteľnou súčasťou osláv slávnych májových dní v sídle okresu. Dobrá organizácia, nevšedný záujem divákov a výborné výkony pretekárov na náročnej trati charakterizovali toto podujatie v predchádzajúcich rokoch. Zrodilo sa zásluhou skupiny nadšencov kráľovnej športu, ktorí sa pričinili o to, že Prešov bol vôbec prvým mestom v republike, kde sa vo večerných hodinách uskutočnilo veľké atletické podujatie.

Večerný beh víťazstva vo svojej doterajšej histórii prilákal na štart mnohých popredných pretekárov z celej ČSSR. Osobitnú príťažlivosť vždy mali zápolenia v kategóriách žiactva a dorastu. Napríklad na I. ročníku sa zúčastnilo 728 pretekárov, z toho v mládežníckych kategóriách štartovalo 696 do Prešova prichádzali významní atléti, medzi ktorými nechýbal ani viacnásobný československý reprezentant Jozef Plachý. Medzi najúspešnejších pretekárov sa zaradil Tejbus zo Slávie Bratislava, víťaz prvých piatich ročníkov. Do listiny víťazov sa postupne zapísali Molnár zo Slávie Bratislava, Zháňal z TJ Sparta Dubnica, dvakrát Javorka z TJ Sp. Piešťany, Košík z Otrokovíc, Sucháň, člen Dukly B. Bystrica, Čižmár z RH Praha, Prešovčan Fedorčák, Lazor z VSŽ Košice, Franko, člen Lokomotívy Kysak a v minulom ročníku 1. miesto obsadil Schmidt z Dukly Banská Bystrica.

V kategórii žien k najúspešnejším patria Lajčiaková zo ZSNP Žiar nad Hronom, ktorá zvíťazila štyrikrát za sebou a Kurdelová zo Slávie Bratislava, trojnásobná víťazka. Dvakrát na stupni najvyššom stáli Šimková zo Slávie Košice, Ondrejčáková z Lokomotívy Spišská Nová Ves. Hlaváčková, členka TJ Slávia Trnava, a víťazstvo z Prešova si odniesla aj bývalá popredná československá atlétka Ovádková z Jednoty Trenčín.

Niekoľko ročníkov Večerného behu víťazstva malo mimoriadne vysokú úroveň. V ostatných rokoch sa však mnoho, čo toto podujatie charakterizovalo z jeho priebehu vytratilo. Výrazný obrat k lepšiemu nastal v minulom roku. Organizátori dokázali zvýšiť úroveň pretekov, vrátiť im nielen popularitu, ale zabezpečili aj veľkú účasť. Presne 952 pretekárov bolo zapísaných na štartovnej listine, čo znamenalo rekord v celej doterajšej histórii večerného behu víťazstva. Najmasovejšia účasť bola v kategóriách žiactva. Po prvý raz usporiadatelia vyhodnotili aj najlepšiu ZDŠ z okresu. Pohár redakcie Prešovských novín za účasť a umiestnenie získala ZDŠ na Gottwaldovej ulici v Prešove. No nielen najmladší pretekári upútali pozornosť. Najviac sympatií patrilo veteránom a medzi nimi najstaršiemu účastníkovi podujatia, 70-ročnému Ľudovítovi Majorošovi z Lokomotívy Košice. Spomedzi takmer 90 pretekárov skončil na 68. mieste. Dobrú úroveň mali aj preteky v ostatných kategóriách.

Usporiadatelia aj tentoraz robili všetko, aby večerný beh víťazstva mal vysokú športovú ale aj spoločenskú úroveň. Dôraz kladú na kategóriu mládeže. Očakávajú, že minuloročný rekord v účasti bude prekonaný. Okrem najúspešnejšej ZDŠ bude po prvý raz vyhodnotená aj najúspešnejšia stredná škola za účasť a umiestnenie pretekárov v dorasteneckých kategóriách.

Organizačný štáb pod vedením dlhoročného telovýchovného funkcionára Vladimíra PELCZERA pracuje v týchto dňoch na plné obrátky. Jeho členovia PhDr. Juraj Maľcovský (na snímke), JUDr. Ján Vorobeľ, Milan Zimmerman, Stanislav Hižnay, Ján Dobák, PhDr. Milan Maľár, MUDr. Belo Klepsateľ, Belo Augustíni, Ing. František Jakubov, Ladislav Haluška, Ing. Ján Fenčák, Emil Valko, Ján Hlinka, Ivan Pacanovský, PhDr. Libuša Husovská, Beáta Očipová, Marcel Poremba, Paulína Tresová, PhMr. Dušan Makúch, Gejza Dziak a JUDr. Milan Marko sa usilujú urobiť všetko, aby priaznivci atletiky boli opäť svedkami hodnotného podujatia.

Organizátorom ide o to, aby dosiahli čo najväčšiu účasť popredných pretekárov z celej ČSSR. Mnohí z nich sa už prihlásili a tak o elitu nebude núdza. Pre všetkých pretekárov sú pripravené vkusné účastnícke diplomy a najlepší prevezmú aj hodnotné ceny.

Tohtoročný, v poradí už XII. ročník sa uskutoční 7. mája 1982 a hlavní organizátori Telovýchovná jednota Slávia UPJŠ Prešov, TJ Sekčov Prešov a redakcia Prešovských novín si predsavzali postupne zvyšovať úroveň a vrátiť popularitu tomuto významnému podujatiu.

Pre kategórie žiactva určili štart na 18. hodinu. Ako prví absolvujú svoju trať v behu na 600 metrov mladší žiaci. Starší žiaci potom pobežia 1200 metrov a staršie žiačky 800 metrov. O 19.00 hodine mladší dorastenci absolvujú 2000 metrov, mladšie dorastenky 1000 metrov, starší dorastenci 3000 metrov, staršie dorastenky 1500 metrov, muži 6000 metrov, ženy 1500 metrov a muži veteráni nad 40 rokov absolvujú trať, ktorá meria 6 km.

Doterajší záujem i tradícia Večerného behu víťazstva dávajú predpoklady, že zámery sa usporiadateľovi podarí splniť. Poprední pretekári sa v minulosti netajili tým, že do Prešova radi prichádzajú. A to je predzvesťou, aby sme opäť zaznamenali nielen bohatú účasť, ale predovšetkým vysokú športovú úroveň.

Šport – máj 1982

Dielo obetavosti a elánu

Uprostred minulého týždňa vyvrcholili v našom okrese významné medzi­ná­rod­­né cyklistické preteky Okolo Slovenska. V Prešove dali teda definitívnu bodku za XXVI. ročníkom podujatia, ktoré má bohatú tradíciu a v tomto roku zaznamenalo aj mimoriadne vysokú športovú a spoločenskú úroveň. Bez nadsádzky možno povedať, že výrazný podiel na tejto skutočnosti majú obetaví dobrovoľní funkcionári z Prešova. Veď účastníci pretekov na území nášho ok­resu strávili štyri dni. S potešením možno konštatovať, že Prešovčania opäť potvrdili svoje schopnosti a dokázali zabezpečiť toto náročné podujatie zo všetkých stránok.

Na adresu funkcionárov etapového centra odzneli slo­vá úprimnej vďaky a uzna­nia. Prácu organizátorov vy­soko ocenil aj predseda SÚV ČSZTV prof. PhDr. Vladimír Černušák, CSc., ktorý na sláv­nostnom vyhodnotení pove­dal, že v Prešove pretekári mali utvorené tie najlepšie podmienky. Vyjadril vďaku predstaviteľom okresných straníckych a štátnych orgá­nov za pomoc, ktorú syste­maticky a cieľavedome posky­tujú Československému zvä­zu telesnej výchovy. Záslu­hou elánu a nevšedného nad­šenia dobrovoľných telový­chovných funkcionárov, kto­rým cyklistika doslova pri­rástla k srdcu, sa chýr o športovom Prešove rozletel do sveta.

Každé veľké podujatia si vyžaduje mnoho obetavej prá­ce celého širokého aktívu or­ganizátorov. Povinnosti, spo­jených s pretekmi Okolo Slo­venska bolo mimoriadne ve­ľa. Zvládnutie všetkých úloh, spojených s technickým za­bezpečením, stravovaním, uby­tovaním a propagáciou podu­jatia si vyžiadalo niekoľko­mesačnú cieľavedomú a sys­tematickú prácu. Organizačný výbor etapo­vého centra vyko­nal nesmierny kus obetavej práce. Možno konštatovať, že takmer všetci, čo v organi­začnom štábe alebo v jednot­livých komisiách prijali funk­cie, svoje úlohy dôsledne spl­nili. Osobitné uznanie a ocenenie si zaslúži Ing. Juraj Kollár, ktorý ako podpredseda organizačného výboru svojou činnosťou dokázal získať k svedomitej práci aj ostatných. Poďakovanie patrí Júliusovi Mihaličovi, ktorý vykonával funkciu predsedu technickej komisie. Tento bývalý popredný prešovský cyklista a dnes úspešný tréner urobil viac, než kázala povinnosť. Mimoriadne úspešne si počínali aj Jozef Tóth, ako tajomník organizačného výboru, Ing. Milan Šlavka a Ing. Anton Baran. Spomenúť treba aj Jozefa Smotera a Imricha Andrejčáka.

Do športovej kroniky nášho okresu sa teda na popredné miesto zapísalo ďalšie podujatie, ktoré sa stalo nevšedným dielom elánu a obetavej práce telovýchovných funkcionárov a mierou vrchovatou prispelo k ďalšej propagácii cyklistiky v Prešove.

Na slávnostnom zasadnutí organizačného výboru sa hovorilo aj o bohatej histórii a sľubných perspektívach cyklistiky v našom meste. Ing. Juraj Kollár (na snímke), predseda cyklistického oddielu TJ Lokomotíva Prešov vo svojom prejave okrem iného povedal: História prešovskej cyklistiky sa začala písať v roku 1948, keď bol založený cyklistický klub pri Československých stavebných závodoch. Prvými členmi a zakladateľmi oddielu boli známi prešovskí cyklisti ako sú F. Jenča, Ing. Milan Čura, dr. Anton Karabinoš, Ján Surmik, Pavol Katranič, Oto Peťko, Jozef Miščík, ako aj Pavol Hanudeľ.

Títo po ročnom účinkovaní v klube ČSSZ pri vzniku TJ Lokomotíva Prešov vytvorili cyklistický oddiel. Stalo sa tak v roku 1953. Oddiel s väčšími a s menšími úspechmi pracuje aj dnes. Postupne sa jeho členmi stali aj mladší cyklisti, z ktorých treba spomenúť Rudolfa Mihoka, Andreja Hudáka, Antona Fecka, Františka Urdu, Ing. Miroslava Tótha, Júliusa Mihaliča, Ladislava Kasardu, Petra Radvanského, Róberta Hutyru a mnohých ďalších.

Do roku 1980 oddiel vykazoval dobré výsledky v rámci celoštátnych súťaží zásluhou niektorých veľmi dobrých cyklistov. Pretože finančná a materiálna stránka v oddiele sa časom zhoršila natoľko, že účasť cyklistov na jednotlivých podujatiach bola prakticky nemožná, veľa cyklistov skončilo s aktívnou činnosťou, ďalší obliekli zelenú rovnošatu a postupne došlo takmer k zániku cyklistického oddielu v Prešove.

Aká je prešovská cyklistika v súčasnosti? Ing. Juraj Kollár hovorí: „V priebehu uplynulých šiestich rokov sa nám podarilo realizovať postupne rozhodujúcu časť našich zámerov a zaradiť sa medzi najlepšie cyklistické oddiely na Slovensku. Pre ilustráciu vlani sme získali 9 medailí z M SSR a M ČSSR. Aj keď takéto úspechy tešia, oveľa väčšiu dôležitosť vidíme v tom, že sa nám podarilo prácu s mládežou v celom svojom rozsahu, počnúc ich výberom, zvyšovaním ich športovej výkonnosti atď. – povýšiť na takú vysokú úroveň, že nikde na Slovensku nemôžeme nájsť porovnateľný príklad. Inými slovami – nevydali sme sa cestou ľahkých krátkodobých úspechov, ale trpezlivo, cieľavedome sme budovali masovú základňu mládežníckej cyklistiky. Sme na ňu v súčasnosti ozaj hrdí a myslím si, že právom. Z minuloročných úspechov si najviac ceníme titul M SSR Pavla Kravčíka v cestných pretekoch ml. dorastencov, víťazstvo kolektívu ml. dorastencov v slovenskej kvalifikačnej súťaži. Cenná je aj strieborná medaila Ľubomíra Kríža z M ČSSR starších žiakov. Za zmienku stojí aj účinkovanie našich mladých pretekárov na dráhe. Cenné úspechy dosiahli Kravčík, Kríž, Pijaček a Pulík. Aké máme ciele v tomto roku? Chceme znovu potvrdiť prioritné postavenie Lokomotívy Prešov v mládežníckej cyklistike na východnom Slovensku, v rámci celého Slovenska plánujeme upevniť naše pozície medzi troma najlepšími oddielmi.“

Prešovské noviny – august 1982

Obdiv všetkým

V slávnostnej atmosfére žila nedávno v Tatrách početná rodina vyznávačov vysokohorského behu a turistiky a milovníkov tatranskej prírody. Agilní funkcionári lyžiarskeho oddielu a odboru turistiky TJ Vysoké Tatry usporiadali XVI. ročník vysokohorského maratónu – tatranskej magistrály. Medzinárodné podujatie prilákalo pretekárov z NDR, Maďarska a celej ČSSR. Za ideálneho počasia nastúpilo na štart pred hotelom FIS na Štrbskom plese vyše sto pretekárov. Absolvovali 23 kilometrov dlhú trať cez Ostravu, Batizovské pleso, Sliezsky dom do Starého Smokovca. Tam ich v hľadisku amfiteátra privítali priaznivci športu, medzi ktorými bol aj dlhoročný funkcionár v našom telovýchovnom hnutí prof. dr. Andrej Kuchen. Ťažká trať kládla na bežcov vysoké nároky. Všetci ukázali veľa športového majstrovstva a vysokohorský beh ukázali divákom ako krásny šport, plný dynamiky, dravosti a čara. Pole pretekárov dalo podujatiu pravú gradáciu. Na trati sme zaznamenali veľa dramatických momentov. Veď pri stúpaní na Ostrvu prekonávali bežci výškový rozdiel 471 metrov. Súčet všetkých stúpaní je tiež úctyhodný: predstavuje až 850 metrov.

Toto dokazuje, že všetci, čo preteky absolvovali, si zaslúžia vysoké ocenenie, obdiv a uznanie. Každý, kto prišiel do cieľa, sa stal bez ohľadu na umiestnenie víťazom. Triumfovala nesmierna vôľa, odhodlanie a elán. Bol to obdivuhodný pohľad na mladých v kategórii do 35 rokov, ale aj na tých starších, čo ešte neprekročili päťdesiatku. Svojimi výkonmi upútali najmä muži nad päťdesiatku. Každý z nich potvrdil svoju vysokú fyzickú a morálnu zdatnosť. Mohutný potlesk zožal najstarší, takmer sedemdesiatpäťročný Jozef Česla zo Spišskej Novej Vsi. Trať absolvoval za 2:53,44,7.

Na porovnanie víťaz v kategórii do 35 rokov Jozef Polák z VŠT Košice zabehol 1:34,26,8. Obdiv si zaslúžia Vladimír Novák z Kriváňa Liptovský Mikuláš, víťaz v kategórii nad 50 rokov, Ondrej Rusko z ČH Štrbské Pleso a František Rusiňák z Chemosvitu Svit. Kategóriu do 50 rokov vyhral Ján llavský z ČH Štrbské Pleso časom 1:47,44,9. Každé podujatie si vyžaduje množstvo obetavej práce širokého kolektívu organizátorov. Povinností s organizáciou Tatranskej magistrály bolo mimoriadne veľa. Zvládnutie všetkých úloh si vyžiadalo cieľavedomú a systematickú prácu. Z mnohých a v ich mene treba hádam vyzdvihnúť riaditeľa pretekov Štefana Harvana, hlavného rozhodcu Ladislava Snopku, predsedu TJ Jána Holčíka a tajomníka Jozefa Ďuračíka. Usporiadatelia dokázali, že v Tatrách žijú a pracujú ľudia oddaní aj tomuto náročnému športu, schopní obetovať veľa. Bolo to podujatie, na ktorom môže zvíťaziť len šport v tej najpríťažlivejšej podobe. Účasť na týchto pretekoch si vyžaduje od každého tvrdú a dlhodobú prípravu a pochopiteľne systematickosť v tréningu. V tom je zmysel týchto pretekov, ale aj športovania vôbec.

Šport – september 1982

Térynka sa vám bude páčiť

K vyhľadávaným miestam vo Vysokých Tatrách patrí Téryho chata, zná­ma pod sympatickým menom Térynka. Postavili ju už v ro­koch 1898-1899 vo výške 2015 m. Je ideálnym výcho­diskom pre náročné horole­zecké výstupy a vysokohor­ské túry. V jej okolí sú dobré podmienky na lyžovanie v jarných mesiacoch a začiat­kom leta. Chata slúži nielen vrcholovým športovcom-horolezcom, ale tiež tým, ktorí do V. Tatier prichádzajú na­berať nové sily. Jej častými návštevníkmi sú pracovníci VSŽ, baníci, stovky našich a zahraničných turistov. Téryho chata má dôležitú úlohu v rozširovaní masovej a rekreačnej telesnej výchovy medzi našimi občanmi. Stala sa miestom oddychu po namáha­vých výstupoch a turistic­kých túrach.

Po 40 mesiacoch hoci ten skúšobne začína slúžiť domá­cim a zahraničným turistom, predovšetkým horolezcom. Podpredseda vlády SSR Ján Gregor odovzdal do užívania zmodernizovaný a rozšírený objekt za prítomnosti pod­predsedu SÚV ČSZTV Gejzu Baloga a ďalších hostí. Ria­diteľ Tatranskej správy úče­lových zariadení SO ČSZTV Ladislav Harvan ocenil prácu všetkých, ktorí sa podieľali na rekonštrukcii tohto turis­tického zariadenia. Podľa slov vedúceho chaty Bela Kapolku (na snímke) rozšírením objektu pribudlo takmer 100 metrov štvorcových vzácnej plochy. Podstatne sa zlepšili pod­mienky na ubytovanie, stravovanie, vysokú úroveň majú sociálne zariadenia, k dispo­zícii sú sprchy. V kultúrnom prostredí budú oddychovať aj nosiči, bez ktorých je život v chate nemysliteľný. Hosťom slúži útulná jedáleň s moder­ným nábytkom, nechýba v nej kuchynský kút s plynovým sporákom. Zlepšila sa proti­požiarna bezpečnosť, ktorú zaručuje nová elektroinštalácia, nahrádzajúca doterajšie petrolejky.

Najvzácnejší je vodovod. Priviezť potrubím vodu do chaty v takejto nadmorskej výške sa zatiaľ v ČSSR nepo­darilo nikomu. Vodovodné potrubie je v skalách. Každý si vie predstaviť, čo znamena­lo vykopať, lepšie povedané rozdrviť tatranské skaly do 1,5 m hĺbky a 60 cm šírky v dĺžke 103 metrov a zabezpe­čiť izoláciu proti silným mra­zom. Nosiči vynášali šesťmet­rové gumené potrubia vážia­ce 47 kg. Veľa starostí a trá­penia zažili pracovníci chaty pri vynášaní kotla na zohrie­vanie vody. Toto 157 kg bre­meno dokázal vyniesť z Hre­bienka na Nálepkovu chatu jej vedúci Ladislav Kulanga (na snímke). Zaznamenal nový rekord vo vynáške. Potom sa už trápi­li piati chlapi. Nosiči počas výstavby vyniesli na chatu stavebný materiál a ostatné veci vo váhe 250 ton.

Najvážnejšou úlohou bola výstavba čističky odpadových vôd, ktorá je situovaná pria­mo do skaly. Toto zariadenie prispeje k zlepšeniu životné­ho prostredia. Takmer všetky práce sa uskutočnili v rámci brigád. Šiesti pracovníci cha­ty na čele s jej vedúcim svo­jou zručnosťou zvládli mnohé stavbárske remeslá. Vykoná­vali aj niektoré špecializova­né činnosti. Kvalita bola pr­voradá. Rozhodujúcim dodá­vateľom bol závod 04 v T. Lomnici, ktorý patrí do Tat­ranskej správy účelových za­riadení. Uznanie si zaslúži Ing. Dušan Podoba, ktorý prí­kladne pristupoval k realizácii náročných úloh. Výrazný podiel na modernizácii chaty majú tiež František Mlynarčík, stavebný technik Pozem­ných stavieb v Poprade, a je­ho spolupracovník Štefan Hr­dina, ktorý pomáhal predo­všetkým odbornými radami. Pracovníci podniku Slovšport Prešov urobili kvalitne klam­piarske, elektroinštalačné a kúrenárske práce. Progresív­ne myšlienky presadzovali riaditeľ Správy výrobných podnikov SO ČSZTV v Brati­slave Ján Škola a už spomínaný Ladislav Harvan.

Súčasný pohľad na chatu veľmi neprezrádza jej pod­statné rozšírenie. Vtipné, mo­derné a dômyselné riešenie využitia priestoru prispelo, že pôvodná chata je jedenkrát väčšia. Realizátori tohto die­la dokázali prispôsobiť svo­jim myšlienkam tvrdý tatran­ský terén. Náklad na rozší­renie chaty predstavuje 7,5 milióna Kčs. Dielo je výsledkom nevšednej obetavosti, elánu a vytrvalosti všetkých, ktorí majú radi tatranskú prírodu, šport a vysokohorskú turistiku.

Východoslovenské noviny – október 1982

O lige pred ligou – Tatran Prešov

Prešovský futbal sa práve v roku 85. výročia svojho založenia ocitol v mimoriadne zložitej a nepríjem­nej situácii. Namiesto osláv je v centre pozornosti záchrana prvo­ligových dresov. Mužstvo pod ve­dením Valéra Šveca patrilo k neprí­jemným prekvapeniam uplynulej jesene. Produkovalo slabý futbal, ktorý doslova vyháňal divákov z hľadiska. Potvrdzuje to aj najniž­šia návštevnosť v doterajšej boha­tej ligovej histórii na prešovskom štadióne.

V týchto dňoch sa výrazne zme­nené mužstvo intenzívne pripravu­je na náročnú prvoligovú jar. V ko­lektíve sa objavili nové tváre. Príči­nu neúspechov videli funkcionári a tréner v tom, že mnohí hráči v jed­notlivých zápasoch neodovzdali maximum svojich schopností a síl. Tí, čo v jeseni nesplnili očaká­vanie, museli odísť. Dovedna osem futbalistov, z toho štyria zo základ­nej zostavy, opustilo rady Tatrana – a ani jeden nedostal ponuku od prvoligového tímu. Aj táto skutoč­nosť potvrdzuje, že výkonnostná úroveň nebola až taká vysoká, ako sa o nej často v minulosti v radoch funkcionárov hovorilo.

„Za niektorými futbalistami,“ zdôrazňuje tréner V. Švec (na snímke), „ktorí odišli z nášho mužstva, je mi aj trochu ľúto. Veď mali bohaté skú­senosti, k tréningom pristupovali zodpovedne a neraz sa stali prí­kladom pre ostatných. Žiaľ, v zá­pasoch, keď mali vydať maximum síl, to nedokázali alebo nechceli. Odchod hráčov z mužstva nebol náhodný. Každý mal dostatok prí­ležitostí dokázať svoje schopnos­ti i vzťah k oddielu. Kedysi, keď mladí hráči, ako napríklad Bubenko či Novák, dostali v Prešove šancu, už ju nepustili z rúk a svoji­mi výkonmi dokázali, že do muž­stva patria. Keď hodnotím tých, čo odišli, len z pohľadu uplynulej jesene, tak môžem konštatovať, že noví hráči sú prínosom a Tat­ran nestratil, ale skôr získal.“

Na uvoľnené miesta prišli do Prešova šiesti futbalisti z oddielov nižších súťaží. Zo známejších hráčov prišiel iba bývalý čs. reprezen­tant Biroš z Lokomotívy Košice. V kolektíve Tatrana sa už udomác­nili Topercer z Martina, Talášek a Hermer zo Svidníka, Lukáč z Bar­dejova a bývalý hráč Tatrana Molka, ktorý sa vrátil z Humenného. Mužstvo, ktoré by malo zabezpečiť udržanie sa v prvoligovej súťaži, tvoria: Veselý, Matkobiš, Jakubička, Varga, Stričko, Biroš, Toper­cer, Semančík, Madár, Fiľarský – Rusnák, Bereš, Talášek, Valíček, Lukáč, Hermer – Anina, Bubenko, Gombár, Kapráľ a Molka.

O sile nového kolektívu ešte ťaž­ko hovoriť. A tak celkom konkrétne a jasne sme sa trénera Šveca opý­tali – do akej miery nových hráčov tréner a výbor pozná a či svojimi schopnosťami môžu výraznejšie prispieť k zvýšeniu celkovej úrovne hry?

„Nových hráčov sme do muž­stva nezaradili náhodou. Sledo­vali sme ich výkonnosť v priebehu celej jesene. Tréneri aj funkcio­nári poznajú ich kvality a pred­nosti. Zmeny v mužstve sme uskutočnili po dôkladnej analýze a som presvedčený, že noví hráči budú prínosom.“

Futbalisti Tatrana absolvovali prvú časť zimnej prípravy v rámci štrnásťdňového sústredenia v Bar­dejovských Kúpeľoch. Toto roz­hodnutie tréner zdôvodňuje opti­málnymi podmienkami a dobrým prostredím, ktoré pre mužstvo vy­tvorili pracovníci kúpeľov. Dôraz sa kládol predovšetkým na získa­nie fyzickej sily a vytrvalosti. Tré­ningovú záťaž všetci znášali veľmi dobre. Zvýšila sa nielen celková fyzická zdatnosť, ale aj vytrvalosť. „Vodoliečba,“ dodáva tréner Švec, „urýchľuje regeneráciu síl. Najväčší prínos sústredenia vi­dím v tom, že všetci hráči sú v sú­časnej etape zdraví. Pôvodne stanovené zámery sa nám darí úspešne plniť. Hráči pristupujú k povinnostiam zodpovedne a dô­sledne. Verím, že zimná príprava sa pozitívne prejaví aj v hre. Sme radi, že mužstvo tentoraz nepre­nasledujú zranenia.“

V poslednom čase sa veľa hovo­rí o plnení stanoviska sekretariátu ÚV ČSZTV k riešeniu problémov celého československého futbalu. Čím aj v tejto náročnej etape chce prispieť Tatran k jeho splneniu?

„Pravdou je, že náš futbal sa dostal do zložitej situácie. Za­ostáva za tradíciami i dobrým menom, ktoré v minulosti mal. Pokles výkonnosti môže nastať v každom mužstve i v každej reprezentácii, avšak nesmie mať pečať zlého vystúpenia čs. reprezentantov v Španielsku. V stanovisku sekre­tariátu ÚV ČSZTV sa nedostatky hľadajú predovšetkým v trénin­govom procese. Osobne si mys­lím, že treba ich vidieť aj v ľuďoch – samotných hráčoch. Predtým sa menej trénovalo, ale každý futba­lista chcel dokázať svoje schop­nosti. Môžem konštatovať, že te­raz v Tatrane, napríklad v oblasti záujmu, nasadenia a usilovnosti, nastalo podstatné zlepšenie. Kým v minulosti som sa musel za prístup i celkový výkon našich hráčov v prípravných zápasoch doslova červenať, v súčasnom období je situácia opačná. Zna­mená prvý krok k úspešnejším výsledkom, ktoré však podmieňu­jú predovšetkým to, aby celý ko­lektív v každom zápase podával maximálny výkon.“

Zdá sa, že v Tatrane sa začínajú presadzovať nové prúdy. Tréner je s novou situáciou spokojný, všetko prebieha podľa stanoveného plá­nu. V závere prípravy budú Prešov­čania dolaďovať formu v Maďar­sku, kde majú naplánované tri priateľské stretnutia. Kormidelníci prešovského futbalu sú odhodlaní urobiť všetko, aby mužstvo bolo pripravené na novú sezónu po kaž­dej stránke čo najlepšie. Veria, že prvá liga bude v Prešove aj v budú­com ročníku.

Záchrana môže prísť, ale len za predpokladu, že bojovnosť muž­stva a jeho túžba po víťazstve, pod­ložená správnym poňatím hry, sa stane samozrejmosťou v priebehu celej náročnej jarnej sezóny.

ŠPORT – február 1983

Najlepší prešovskí prvoligoví futbalisti

V minulom roku oslavoval organizovaný futbal v Prešove svoje 85. narodeniny. Pri tejto príležitosti redakcia Prešovských novín vyhlásila anketu, ktorej cieľom bolo určiť jedenásť najlepších prvoligových futbalistov Prešova. Tvoriť ju mohli iba hráči reprezentujúci metropolu Šariša v prvoligových zápoleniach v rokoch 1950 až 1983. Vo štvrtok minulého týždňa sme veľké postavy prešovského futbalu privítali v prešovskom hoteli Šariš, kde prevzali ceny, ktoré im budú pripomínať umiestnenie v historickej jedenástke. Čo nás najviac potešilo, prišli všetci. Aj to svedčí o ich vzťahu k zelenobielym farbám. Za stáleho potlesku šéfredaktor Prešovských novín dr. Jozef KUCHÁR postupne predstavil týchto futbalistov:

Július HOLEŠ – v roku 1965 sa stal najúspešnejším športovcom nášho okresu. Na jeho konte sú tri štarty v reprezentačnom drese. Osobitnú zmienku si zaslúži jeho účinkovanie v olympijskom družstve ČSSR. Zúčastnil sa na olympiáde v Mexiku.

František SEMEŠI – hráč, ktorý vystriedal takmer všetky posty v mužstve. Vedel vynikajúco brániť, ale s rovnakým dôrazom dokázal aj v pravej chvíli zaútočiť a tvrdo vystreliť. Povestné boli jeho rohové kopy. Obliekol aj reprezentačný dres. Napriek mnohým ponukám k prestupu Prešovu ostal verný.

JUDr. Jozef BOMBA – bol v rokoch 1963 a 1964 najúspešnejším športovcom Prešovského okresu. Vybojoval si miesto v československej reprezentácii, ktorá v roku 1962 na svetovom šampionáte v Chile dosiahla historický úspech. Hral za mužstvo Európy, čo jednoznačne dokumentuje jeho futbalové kvality.

Ing. arch. Ján KAREL – patrí medzi najvýraznejšie postavy v prvoligovej histórii prešovského futbalu. Šestnásť rokov obliekal prvoligový dres. Hral za ŠK Bratislava, Spartu Praha, České Budějovice, Jednotu Košice. Najúspešnejšie boli roky v drese Tatrana. Pekné spomienky má na pôsobenie v reprezentačnom mužstve.

Alexander FELSZEGHY – ktorý dostal v ankete najviac hlasov, právom patrí do najlepšej prešovskej jedenástky. Obliekal tiež reprezentačný dres. Aktívnu činnosť zakončil v Košiciach. Pôsobil aj ako tréner prvoligového mužstva ZŤS. Ostal hráčom, ktorého vynikajúca technika ostane natrvalo zapísaná v pamäti tých, ktorí v rokoch jeho aktívnej činnosti navštevovali prvoligové štadióny.

Jozef KUCHÁR – najlepší záložník všetkých čias. Povestné boli jeho trestné kopy na milimeter presné. Zatiaľ sa nenašiel nikto, kto by ho napodobnil. Veľký kus obetavej práce vykonal ako tréner i funkcionár – pôsobil vo funkcii tajomníka OV ČSZTV v Prešove – pre rozvoj telesnej výchovy a športu v našom okrese.

Vladimír RUSNÁK – výrazne sa zaslúžil o návrat Tatrana do najvyššej súťaže v roku 1980. V drese Prešova podával vynikajúce výkony v mnohých zápasoch a patril k oporám mužstva. V najvyššej súťaži odohral 260 zápasov. Upútal nielen bojovnosťou, technickou zdatnosťou, ale aj potrebným prehľadom a streľbou.

Igor NOVÁK – výrazná postava prešovského futbalu v období sedemdesiatych rokov. Obliekal reprezentačný dres ČSSR. Patril k veľkým bojovníkom. Jeho športové kvality potvrdzuje fakt, že štyrikrát, a to v rokoch 1972, 1973, 1977 a 1978, sa stal najúspešnejším športovcom okresu Prešov. Patril k hráčom, ktorých možno označiť za piliere prešovskej futbalovej histórie.

Ladislav PAVLOVIČ – nezabudnuteľné pravé krídlo, československý reprezentant, dvojnásobný kráľ ligových strelcov. Odohral viac než 1190 zápasov, z toho 340 prvoligových, nastrieľal v nich 158 gólov. Môže sa pochváliť najdlhšou aktívnou činnosťou. S Tatranom sa rozlúčil, keď oslávil 40. narodeniny.

Karol PETROŠ – sa stal kráľom ligových strelcov v roku 1963. Strelil vtedy 19 gólov. Odohral 247 prvoligových zápasov a zaznamenal v nich 64 gólov. Hral na rôznych postoch, dokonca aj v obrane. Patril k veľkým bojovníkom a obetavým hráčom. Po skončení aktívnej činnosti sa venoval trénerskej práci. V Tatrane pôsobil ako asistent trénera Milana Moravca.

PhMr. Gejza ŠIMANSKÝ – ľavý krídelník, akých na našich ihriskách bolo a je málo. Svoj talent zúročil vo veľmi úspešnej kariére. Pevné miesto mal aj v reprezentácii ČSSR. Hral tiež za ŠK Bratislava a armádne mužstvo Tankista Praha. Ani on neodolal trénerskému povolaniu. Aj dnes, napriek náročnému povolaniu okresného lekárnika, sa ako poslanec a predseda komisie MsNV v Prešove stará o rozvoj športu a telesnej výchovy v Prešove.

Prešovské noviny – február 1984

Šport = kondícia, optimizmus, zdravie

Životopis človeka, pre ktorého sa šport stal doslova potrebou, je zvyčajne zrkadlom každodenného snaženia. Táto skutočnosť dvojnásobne platí pri pohľade na doterajšiu činnosť Ladislava Srnku z Prešova. Nie je potrebné osobitne prízvukovať, že tohto zanieteného propagátora turistiky veľmi dobre poznajú starší priaznivci ľadového hokeja a hádzanej. V živej pamäti majú jeho športové majstrovstvo. Na ľadovej ploche patril takmer vždy k tým najlepším. Spolu s Bihárym, Olejníkom a Demkom sa zaslúžili o najväčšie úspechy prešovského hokeja. Päť rokov obliekal dres ŠK Bratislava, potom bol hráčom Popradu a v roku 1951 ukončil bohatú a úspešnú kariéru hokejistu. Na čas dvoch rokov prevzal aj trénerské žezlo. Potom prestúpil do radov hádzanárov. Už ako 35-ročný sa stal oporou rodiaceho sa mužstva a neskôr ako funkcionár kládol základy dnešného hádzanárskeho oddielu Tatrana Prešov.

V ďalšej etape zaujímavej životnej cesty sa s jeho menom začala spájať zimná a letná turistika. Peši i na lyžiach prešiel územím celého východného Slovenska. Pozná každý jeho kút, horskú cestu i turistický chodník. Stretol som ho na chate v Lipovciach pri Prešove. Práve sa vrátil z vyše dvadsaťkilometrovej túry. Trochu vyčerpaný, ale s pocitom radosti, optimizmu a chuťou do reči.

„Šport mi učaril na celý život. Mám ho rád už od detstva a po skončení aktívnej činnosti som našiel obrovské možnosti sebarealizácie v turistike. Moje skúsenosti sú v tomto smere bohaté a pri rôznych príležitostiach zdôrazňujem, že aktívny športovec nesmie prestať, ale musí pokračovať ďalej. Nemôže spohodlnieť, lebo vedome ohrozuje svoje zdravie. Pohodlie pokladám za veľkého nepriateľa. Osobne som rád, že v ostatnom čase si dôležitosť a význam pravidelného športovania uvedomuje čoraz viac ľudí. Na turistických chodníkoch pribúdajú nielen mladí, ale aj tí skôr narodení. Trocha ma mrzí, že v prírode stretávam malý počet mojich bývalých študentiek, s ktorými som za tridsaťjeden rokov pôsobenia na Strednej ekonomickej škole v Prešove prešiel tisíce kilometrov za zdravím a krásami našej prírody. Pre mňa sa turistika stala niečím, čo nemožno nahradiť. Upevňuje zdravie, sprestruje život a prispieva k získavaniu nových poznatkov. Poznávam zvyky ľudí, pulz života a jeho premeny v rôznych kútoch našej vlasti.“

Ladislav Srnka má rád predovšetkým miesta, na ktorých je menej ľudí. Obyčajne sú to tie náročnejšie terény a zložitejšie podmienky.

„Prístupnejšie cesty neraz pôsobia nepríjemným dojmom. Oslabila sa starostlivosť o odveké dobré vzťahy k lesu a prírode. Pre mnohých sa stal niečím, z čoho možno len ťažiť, získavať. Súčasný pohľad na niektoré lesné chodníky nedáva veľa dôvodov na spokojnosť. Mechanizácia, ale aj necitliví „turisti“ vykonali svoje. Treba sa nad tým zamýšľať, kým sa ešte dá čo-to napraviť.

Bez hôr si svoj život už ani neviem predstaviť. Mám ich rád a vždy sa do nich vraciam s pocitom očakávania nových zážitkov a objavov. Istý čas som si viedol evidenciu na vlastných nohách absolvovaných kilometrov. V priebehu roka ich bolo priemerne vyše 2500 teraz je to denne 14-15 kilometrov turistickej chôdze. Pravidelným športovaním si udržujem kondíciu, životný optimizmus a, samozrejme, aj zdravie. Moji rovesníci sú po fyzickej stránke zjavne slabší. Neraz aj tí oveľa mladší ma s akousi zvláštnou samozrejmosťou zaraďujú medzi seba. Niekedy im nechtiac pokazím radosť. Chlapci, ja som v septembri minulého roku oslávil 65. narodeniny, tak sa usilujte, aby ste ma aspoň na túre dobehli...“

Denný režim si vždy prispôsoboval tak, aby mohol zavčas rána vstávať. V súčasnom období dve-tri hodiny behu či zrýchlenej chôdze pri východe slnka, to sú tie najkrajšie každodenné zážitky. „Netajím, niekedy som po dlhšej a hlavne namáhavej túre trochu vyčerpaný, ale najväčšou odmenou pre mňa a určite pre všetkých ostatných turistov je, keď môžeme obdivovať neznámy kúsok našej domoviny a spoznávať krásu prírody v každom ročnom období.“

Aj zajtra si Laco Srnka zavčasu obuje vibramky, do batôžka poukladá skromnú potravu, najpotrebnejšie veci a rýchlo do hôr. Už 25 rokov sa táto na prvý pohľad stereotypná činnosť pravidelne opakuje. Predtým to bolo vždy na záver týždňa. V ostatnom období sa tak deje každý deň.

Pravda – máj 1984

Mnoho nepoužiteľných hráčov

Prešovským futbalistom sa vstup ani do tohto ligového ročníka nevydaril: v doterajších šiestich kolách ešte nevyhrali, inkasovali dvanásť a dali len štyri góly. Svojim priaznivcom pripravili až priveľa sklamania nielen na súperových, ale aj na domácom ihrisku, kde stratili už štyri body. Po neúspešnej jari mal nastať obrat k lepšiemu. Očakávania i prognózy trénerov sa zatiaľ nesplnili – Tatran podáva nepresvedčivé výkony, najväčšie nedostatky sú v ofenzívnej činnosti, no ani obrana nie je sformovaná natoľko, aby stála na pevných nohách. V zápase s Trnavou Prešovčania naznačili určité zlepšenie v nasadení a bojovnosti. Lenže nepresné prihrávky, nedôsledný pohyb i ťažkosti pri pohotovejšom a rýchlejšom spracovaní lopty boli sprievodným znakom ich hry v tomto mimoriadne dôležitom súboji. Prešov veľmi potreboval vyhrať, no napokon sa tešil aj z cenného bodu. Justín Javorek sa po zápase poriadne rozčertil: „Stratili sme isté víťazstvo, najprv Martinák zahodil vyloženú šancu a vzápätí neustrážil svojho protihráča, ktorý vyrovnal. Do Prešova sme neprišli hrať deštruktívne, ale s presvedčením, že prehrať s dnešným Tatranom by bolo pre mužstvo výrazným neúspechom.“ Slová trnavského trénera sú veľavravné...

Kormidelník Tatrana Jozef Jarabinský nemohol byť, samozrejme, spokojný: „Zápas sa pre nás začal vyvíjať nepriaznivo. Dostali sme rýchly a veľmi lacný gól. Mužstvo nastúpilo s nie celkom zdravými Kováčom a Labunom a Anina hral prvýkrát po prestávke. Príležitosť dávame trom-štyrom mladým futbalistom, ktorí majú miesto v mužstve nie zásluhou výkonnosti, ale vďaka situácii, ktorá v hráčskom kádri je. V terajšom kolektíve je mnoho nepoužiteľných hráčov strednej generácie, ktorí by vekom i skúsenosťami mali podávať plnohodnotné výkony. Situácia je však taká, že zatiaľ nie sú ani len konkurenciou pre mladých, neskúsených. V útoku hrá Juraško, ktorý prišiel z II. triedy a zatiaľ na svoj ligový gól len čaká. Prusák už absolvoval svoje 21. ligové stretnutie, ale do siete nedokázal trafiť. Za pochodu budujeme obranu, stred i útok. Stabilné miesto v zostave má sedem hráčov, ostatných štyroch stále hľadáme.“

Priebeh stretnutia potvrdil, že mužstvu chýba potrebná koncepcia, cieľavedomosť, ale aj rozhodnosť pred súperovou bránou. Aký cieľ ste v zápase s Trnavou mali?

„Vedeli sme, že Spartak hrá so zabezpečenou obranou, ktorá má stabilné zloženie. Ťažko ju prekonať. Pripravovali sme sa aj na nebezpečné rýchle protiútoky. Našou taktikou bolo vychádzať zo zabezpečenej obrany a nedovoliť súperovi brejky. Hrou po krídlach a streľbou zo stredných vzdialeností sme chceli dosiahnuť góly. Túto úlohu hráči splnili, dvakrát trafili do siete, ale, žiaľ, toľko aj inkasovali. Súper má kvalitné mužstvo a jeho hra mala dobrú úroveň.“

Ako hodnotíte výkony vašich zverencov?

„Príkladom v prístupe k zápasu i v hernom prejave boli pre ostatných Varga a Labun. Viac som čakal od Zajaca, nedarilo sa Uškovičovi a Prusák sa zlepšil až po prestávke.“

Slabé doterajšie výsledky prešovského tímu sa zákonite odzrkadľujú aj v návštevnosti, ktorá má klesajúcu tendenciu. Na zápas s Olomoucom prišlo 3197 platiacich divákov, s Ostravou sledovalo stretnutie len 2700 ľudí a na Trnavu prišlo 2118, teda len tí, čo verili, že mužstvo sa konečne vypne k maximálnemu výkonu a získa prvé víťazstvo v súťaži. Futbal, aký Tatran dosiaľ produkoval, sotva prilákal divákov do hľadiska. Sympatické však je, že kormidelník Tatrana Jozef Jarabinský je napriek zložitej situácii optimistom a verí, že Prešov bude ďalej svoju výkonnosť zlepšovať a dosiahne aj úspešné výsledky.

ŠPORT – október 1984

Bohatá tradícia a sľubné perspektívy

Významnou súčasťou osláv slávnych májových dní v našom okrese sa stal Večerný beh víťazstva. Toto príťažlivé podujatie má veľmi bohatú tradíciu a každoročne sa stretáva s veľkým ohlasom i záujmom nielen v radoch atlétov, ale aj medzi širokou športovou verejnosťou. Jeho jubilejný XXV. ročník sa uskutoční v uliciach mesta Prešova 6. mája 1985 o 16.30 h. Toto podujatie sa zrodilo zásluhou skupiny nadšencov kráľovnej športu, ktorí sa pričinili o to, že Prešov bol prvým mestom v republike, kde sa vo večerných hodinách pod reflektormi uskutočnili veľké atletické preteky. Patrí k nim predovšetkým majster športu, čs. reprezentant v skoku do výšky (190 cm) Štefan Stanislay.

Večerný beh víťazstva vo svojej doterajšej histórii prilákal na štart mnohých popredných pretekárov z celej ČSSR. Osobitnú príťažlivosť vždy mali zápolenia v kategóriách žiactva a dorastu. Do Prešova prichádzali významní atléti, medzi ktorými nechýbal Jozef Plachý, mnohonásobný československý reprezentant. V Prešove sa predstavil aj československý reprezentant Ľubomír Tesáček. Medzi najúspešnejších pretekárov sa zaradil Tejbus zo Slávie Bratislava, víťaz prvých piatich ročníkov. Do listiny víťazov sa potom postupne zapísali Molnár zo Slávie Bratislava, Zháňal (TJ Gottwaldov), Červenka (Spartak Dubnica), Javorka (SP Piešťany), Košík (TJ Otrokovice), Sucháň (Dukla Banská Bystrica), Čižmár (RH Praha), Zbránek (ZVL Považská Bystrica), Madár (VSŽ Košice), Moravčík (RH Praha), Fedorčák (Slávia VŠ Prešov), Lazor (VSŽ Košice), Franko (Lokomotíva Kysak), Schmidt (Dukla Banská Bystrica), Tesáček (Dukla Praha) a minuloročný víťaz Demský (Partizán Bardejov).

V kategórii žien k najúspešnejším patrila Lajčiaková zo ZSNP Žiar nad Hronom, ktorá zvíťazila štyrikrát za sebou v rokoch 1973-1976. Tri víťazstvá zaznamenala Kurdelová zo Slávie Bratislava v rokoch 1966-68, dvakrát na stupni najvyššom stáli Šimková zo Slávie Košice (1961-62), Ondrejčáková z Lokomotívy Spišská Nová Ves (1969-70) a Hlaváčová, členka TJ Slávie Trnava (1971-72). Víťazstvo si odniesla aj bývalá popredná československá atlétka Ovadková z Jednoty Trenčín, Štefanová (Slávia Prešov), Jamborová (Lokomotíva Košice), Trudičová (SPTŠ Sabinov), Kučeríková (ZVL Kysucké Nové Mesto), Ciertlová (Mostáreň Brezno), Daxnerová (Mostáreň Brezno), Bernáthová (VSŽ Košice), Kučeríková (Dukla B. Bystrica) a minuloročná víťazka Pavlikovská (z Jednoty Kežmarok).

Niekoľko ročníkov Večerného behu víťazstva malo mimoriadne vysokú úroveň. Potom sa však mnohé, čo toto podujatie charakterizovalo, z jeho priebehu vytratilo. Výrazný obrat k lepšiemu nastal v roku 1981. Organizátori dokázali zvýšiť celkovú úroveň pretekov, vrátiť im nielen popularitu, ale zabezpečili aj veľkú účasť. Presne 952 pretekárov bolo zapísaných na štartovnej listine, čo znamenalo rekord v celej histórii Večerného behu víťazstva. Najmasovejšia účasť bola v kategóriách žiactva. Usporiadatelia po prvý raz vyhodnotili aj najlepšiu základnú školu z okresu. Pohár redakcie Prešovských novín za účasť a umiestnenie pretekárov získala ZŠ na Gottwaldovej ulici v Prešove. No nielen najmladší upútali pozornosť. Sympatie patrili aj veteránom a medzi nimi najstaršiemu účastníkovi podujatia sedemdesiatročnému Ľ. Majorošovi z Lokomotívy Košice. Aj nasledujúci ročník priniesol výrazný úspech a hodnotné výkony. Víťazstvo si odniesol československý reprezentant Ľubomír Tesáček. Usporiadatelia chcú tentoraz urobiť všetko, aby jubilejný XXV. ročník mal vysokú športovú, ale aj spoločenskú úroveň.

Dôraz kladú na kategórie mládeže. Usilujú sa presadiť, aby toto podujatie patrilo k najmasovejším v republike. Organizačný štáb pod vedením dlhoročného telovýchovného funkcionára Vladimíra Pelczera pracuje v týchto dňoch na plné obrátky, jeho členovia JUDr. Ján Vorobeľ, PhDr. Juraj Maľcovský, Július Kubečko, mjr. Ján Škovránko, Gejza Dziák, PhDr. Libuša Husovská, Beáta Očipová, Ján Dobák a mnohí ďalší sa usilujú urobiť všetko, aby priaznivci atletiky boli opäť svedkami hodnotného podujatia. Usporiadatelia, Výbor atletického zväzu OV ČSZTV, TJ Slávia UPJŠ a TJ Sekčov Prešov sa snažia dosiahnuť, aby na štarte privítali popredných pretekárov z celej ČSSR. Niektorí z nich sa už prihlásili, a tak o elitu nebude núdza. Pre všetkých pretekárov sú pripravené účastnícke diplomy a najlepší prevezmú aj hodnotné ceny. Štart pretekov je stanovený na 16.30 a hlavné preteky odštartujú o 19. hodine.

Doterajšia tradícia i veľký záujem predovšetkým zo strany mládeže dávajú predpoklady, že jubilejný ročník Večerného behu víťazstva v uliciach nášho mesta prinesie nielen hodnotné výkony, ale aj nezabudnuteľné športové zážitky.

Prešovské noviny – apríl 1985

Blíži sa štvrtá rozlúčka

Zápas Tatrana s Vítkovicami potvrdil, že prešovský futbal po rokoch stagnácie prežíva mimoriadne hlbokú krízu. Jeho niekoľkoročné trápenie sa v lige prinieslo pád, ktorý bude zrejme znamenať štvrtú rozlúčku s najvyššou súťažou. V etape mnohých trampôt by sa veľmi bolo zišlo víťazstvo so súperom, ktorý si na úspech ani veľmi netrúfal. Remíza je výsledkom slabej hry oboch mužstiev. Prešovčania na kvalitnejší výkon, ktorý by potešil divákov väčšou športovou hodnotou už dlhý čas jednoducho nemajú.

Od roku 1979, keď po tretí raz vypadli z ligovej súťaže až na jednu výnimku bojuje prešovský futbal neustále len o záchranu. Vznikol tu akýsi začarovaný kruh, z ktorého sa funkcionári, tréneri a hráči napriek rôznym prognózam doteraz nedokázali vymaniť. Každoročne sa hovorilo o tom, že prelomia múr neúspechov a vytvoria kolektív schopný splniť vytýčené ciele. Ostalo však len pri sľuboch. Športová verejnosť už dávnejšie prestala veriť rečiam o tom, že v budúcnosti to bude lepšie. Príčiny neutešenej situácie majú hlboké korene. Mnohí ich celkom oprávnene vidia v systéme práce výboru futbalového oddielu, ktorú charakterizuje náhodilosť a nereálnosť zámerov i predsavzatí (odzneli aj na výročných schôdzach oddielu a TJ). Jednoznačne možno povedať že v posledných desiatich rokoch prešovský futbal dopláca na nedôslednú činnosť funkcionárov a nezodpovedné výkony mnohých hráčov.

V práci oddielu dominuje náhoda, chýba cieľavedomosť, potrebná dôslednosť a najmä odbornejší i perspektívnejší pohľad na celé futbalové dianie. Ku chybám rozhodne patrí nekvalifikovaná a nezodpovedná práca s trénermi.

V Tatrane sa ich vystriedalo neuveriteľne veľa. Všetci, čo z trénerského postu odchádzali mali vraj rôzne chyby a nedostatky. Avšak tí, čo ich vybrali a na začiatku charakterizovali ako ideálnych, nenašli ani len odvahu sebakriticky priznať chybu a naďalej pokračovali v neustálom hľadaní. Ani jeden z tých trénerov, čo v Tatrane od r. 1979 pôsobil, nemal dostatok priestoru ani času, aby systematicky budoval mužstvo. Za necelých desať rokov v prešovskom tíme postupne pôsobili Š. Jačiansky, G. Sabanoš, V. Malaga, M. Baránek, Š. Hojsík, J. Zachar, V. Švec, J. Jarabinský, J. Mihalčin, J. Javorek. V lete 1986 dostali šancu vlastní odchovanci P. Majer a E. Čabala, ku ktorým na krátky čas pribudol aj I. Novák. V jarnej časti už mužstvo vedie J. Mihalčin, ktorý pred časom pôsobil ako asistent.

Aj teraz prichádzajú na scénu rôzne experimenty. V zápase s Vítkovicami hral Talášek v obrane, Bednár v útoku a Štefan na ľavej strane obrany. Presadzovanie zmien sa v prešovskom futbale stalo samozrejmosťou. O koncepčnej a perspektívnej práci nemôže byť ani reči. Priaznivci Tatrana získali presvedčenie, akoby stav rôznych provizórií vyhovoval funkcionárom, trénerom, najmä však hráčom. V ligovom mužstve sa ich v poslednom čase vystriedalo nezvyčajne veľa. Mnohí čo prišli neraz bez toho, aby dostali príležitosť, odchádzali do iných oddielov, kde sa im – začalo dariť. Kompetentní si tieto skutočnosti nikdy nechceli dostatočne uvedomiť. Azda aj preto sa začína blížiť ďalšia rozlúčka s najvyššou súťažou.

Východoslovenský kraj bude v ligovej jeseni po prvý raz od r. 1945 bez svojho zástupcu v najvyššej súťaži. Príčiny tohto faktu sú v Košiciach i v Prešove takmer rovnaké. Trestuhodné zanedbávanie výchovy hráčov z vlastných radov, zľahčovanie povinností, málo obetavosti a nedostatočná schopnosť využiť optimálne podmienky, ktoré pre mužstvá príslušné územné, stranícke a štátne orgány s veľkou podporou a pochopením vytvárajú. Futbal na východnom Slovensku poznačuje až priveľký subjektivizmus. Už teraz sa treba nielen zamýšľať ale aj stanoviť konkrétne smery reálneho východiska z dnešnej neutešenej situácie.

Šport – marec 1988

Tatran Prešov – Baník Ostrava 0:1 (0:0)

Vyháňajú divákov

V prvej futbalovej lige sa včera hralo šesť zápasov 24. kola. Zostávajúce dva zohrajú dnes. Stretnú sa v nich Vítkovice so Spartou a Slávia s Chebom. Budúce kolo: Dukla – Bohemians, Inter – Slávia, Sparta – Žilina. Hradec Králové – B. Bystrica, Trnava – D. Streda, Olomouc – Prešov, Ostrava – Cheb, Nitra – Vítkovice.

V Pohári UEFA priniesol futbal veľmi slabej úrovne, ktorý v závere upadol do podpriemeru. Hráči oboch mužstiev sa počas celého stretnutia dopúšťali hrubých chýb. Na nepresné prihrávky a zlú streľbu si prešovské obecenstvo už zvyklo. V tomto zápase sa k tomu pridružila ešte na dôvažok hra bez cieľavedomosti s nedostatočnou taktickou i technickou pripravenosťou. Hráči na oboch stranách nedokázali založiť závislejšiu akciu a strelecky úplne prepadli. K bránke súpera sa prebíjali stredom ihriska, bez potrebného vtipu i momentu prekvapenia. Futbal, aký produkovali včera obe mužstvá – so spoliehaním sa viac na náhodu, ako na vlastné umenie – musel spôsobiť divákovi v očiach bolesť. Tatranci svojou nezáživnou a bezperspektívnou hrou doslova vyháňajú divákov z bariér štadióna. Aj tentoraz odchádzali predčasne, lebo nevideli nič, čo by aspoň na chvíľu pripomenulo, že sa hrá o prvoligové body. O nezaslúženom víťazstve hostí sa rozhodlo v 63. minúte, keď Čmilanský v pokutovom území fauloval Nečasa a Daněk jedenástku bezpečne premenil. O streleckej nemohúcnosti oboch mužstiev svedčí fakt, že v prvom polčase medzi žrde smerovala jediná strela z kopačky Vrťa a Záleský v 39. minúte z trestného kopu trafil žrď. Prešovčania prvý raz vystrelili na Mikloškovu bránku až v 55. minúte Saxom. Dobrú príležitosť mal ešte Tomčák, ale ostatní nedokázali využiť hrubé chyby hostí ani na ohrozenie brankára. V 86. min. rozhodca poslal pod sprchy domáceho trénera J. Mihalčina za nemiestne protesty. Aj tento moment zvýrazňuje celkovú nefutbalovú atmosféru v tomto zápolení.

PREŠOV: Průša – Štefan, Labun, Stričko (30. min. Baloga), Čmiľanský – Matta, Fabián, Talášek – Tomčák (79. min. Buzek), Saxa, Kostelník.

OSTRAVA: Mikloško – Sialini, Staš, Onufer, Vrťo – Záleský, K. Kula, Nečas, Haluska (82. Ollender), Daněk, Fábry (64. Frič). Pred 881 divákmi rozhodoval Czetö. Žlté karty: Tomčák, Talášek, resp. Kula a Sialini.

M. Máčala, tréner Ostravy: „Takéto zápasy nemám rád. Nám išlo o veľa. Domáci sú už druholigoví, ale výkon hráčov sa mi nepáčil. Nebol to pekný futbal, môže ma tešiť iba víťazstvo. Sklamali ma skúsení futbalisti.“

J. Mihalčin, tréner Tatrana, sa odmietol vyjadriť k zápasu, na tlačovú besedu neprišiel.

Východoslovenské noviny – máj 1988

Pod Šarišem opět vlaje prvoligová vlajka

Prešovský fotbal se může pochlubit bohatou tradici jako málokterý slovenský klub, jmenujme alespoň ty nejvýznamnější: první fotbalový klub pod Šarišem byl založený před 93 lety, do nejvyšší soutěže postoupil Tatran v roce 1958 a patřil mezi ta mužstva, která hrála bez přestávky plných šestnáct let o prvoligové body. Rada prešovských fotbalistů oblékla reprezentační dres Československa – Ing. Ján Karel, PhMr. Gejza Šimanský, František Semeši, Laco Pavlovič, Jozef Bomba, Igor Novák, Jaroslav Červeňan, Július Holeš a další.

Prešovští fotbalisté dosáhli v I. lize několika výrazných úspěchů, dvakrát obsadili druhé místo a kuriozitou určitě je skutečnost, že vždy poté následoval pád do nižší soutěže. Ten první přišel v roce 1966 a teprve po třech letech usilovného snažení se Tatran opět vrátil mezi elitu. Další pokles výkonnosti a druhý sestup se dostavil v roce 1974 – tři roky se museli fotbalisté z pod Šariše prokousávat nazpátek, a přestože tehdy zvítězili s rekordním náskokem, přece jen se rozdíl mezi oběma soutěžemi projevil – za dva roky se zase loučili… Tehdy z mužstva odešla řada zkušených hráčů, takže vyhlídky na brzký návrat byly bídné. Jenže nový trenér Štefan Hojsík, někdejší opora Trenčína, dokázal na jaře se svými svěřenci malý zázrak – zlikvidovali náskok Žiliny a radovali se z ligové příslušnosti. Ovšem fotbalová houpačka mezi I. ligou a I. SNFL pokračovala – s výjimkou roku 1981, kdy Tatran obsadil lichotivou osmou příčku, neustále balancoval nad propastí: třikrát skončil dvanáctý, jednou třináctý, dvakrát dokonce čtrnáctý... 14. června 1988 zavlál na prešovském stadiónu po porážce 4:5 s Nitrou počtvrté černý prapor sestupu...

Současný návrat do nejvyšší soutěže je výsledkem dvouleté usilovné práce, doprovázené často mnohými starostmi a problémy, přispělo k němu i zlepšená klíma ve výboru TJ a fotbalového oddílu. Přesto je postup Tatranu Prešov, i když se definitivně zrodil až v posledním kole po vítězství 2:0 nad největším konkurentem Agro Levice, zasloužený.

Nejvýraznější podíl však mají samozřejmě hráči a jejich trenéři – v prešovském případě tandem Štefan Nadzam – Jozef Bubenko, který vsadil na patnáct nejspolehlivějších opor. Ve všech střetnutích I. SNFL startovali Vrábel, Džubara, Vytykač a Geroč, o jedno utkání méně mají na svém kontě Gombár a Prusák, Čmilanský nastoupil sedmadvacetkrát, Stachura s Tóthem šestadvacetkrát atd. Na podzim oblékali dres Tatranu ještě Matta (přestoupil do Sparty), Comisso (nyní v Popradě) a Fabian (zamířil do Trebišova). K nejstarším hráčům patři Gombár a Geroč (1961), prvoligový chlebíček již ochutnali Čmilanský, Vidumský, Štefan, Tóth, Skalka, Špak, Gombár, Prusák a Vytykač, takže mají trenéři na čem stavět, i když si pod Šarišem žádné vzdušné zámky do nové sezóny v nejvyšší soutěži nestavějí. Uvědomuje si to také kapitán Tatranu Agro Prešov Vladimír Gombár, který měl z postupu ohromnou radost, neboť už po skončení podzimní části řekl: „Můj optimismus vychází z víry kolektivu ve vlastní síly, proto si prvoligovou příslušnost určitě vybojujeme.“ A nyní, když se tak ve skutečnosti opravdu stalo, dodal s výhledem nadcházejících bojů o prvoligové body: „Je třeba pokračovat v nastoupené cestě, ale doslova za pochodu odstraňovat herní nedostatky, zvyšovat konkurenci na jednotlivých postech. Nároky na hráče se ještě zvýší, to si musí každý z nás uvědomit, jinak nemůžeme v I. lize důstojně obstát!“

Československý sport – jún 1990

Z bohatej histórie prešovského futbalu

Päť postupov a štyri pády

Prešovský futbal zaznamenal v uplynulom súťažnom ročníku
významný úspech v podobe postupu do najvyššej súťaže

Je to výsledok vytrvalej a cieľavedomej práce mnohých ľudí, ktorí majú radi túto populárnu hru i Prešov. Mesto s bohatou športovou tradíciou, v ktorej futbal má svoje dominujúce postavenie. Potvrdzuje to fakt, že v týchto dňoch uplynulo už 93 rokov od slávnostnej chvíle, keď v metropole Šariša založili prvý futbalový klub. Toto pomerne dlhé obdobie prinieslo mnoho rôznych zmien, úspechov, čas stagnácie i niekoľko prekvapujúcich pádov. Súčasný návrat medzi futbalovú elitu prišiel zhodou okolností práve v roku, keď si futbalový Prešov pripomína 40 rokov od chvíle, čo vstúpil do najvyššej súťaže.

V poradí už piaty postup, ktorému predchádzali štyri pády, sa rodil ťažko a definitívne rozhodnutie padlo až v poslednom druholigovom zápase.

V našom seriáli sa však chceme vrátiť do minulosti, ktorá by mala byť poučením pre súčasné i budúce obdobia... Bol prekrásny slnečný deň, 25. mája 1898, keď prešovskí nadšenci usporiadali športové popoludnie, kde sa popri ušiakovom zápase a atletickom mítingu pripravovalo i veľké prekvapenie – futbalový zápas. Exhibičné stretnutie dvoch budapeštianskych mužstiev sa stretlo s nečakane priaznivým ohlasom publika. Prešovčanom doslova učarila táto nová hra. A tak sa stalo, že hneď v ten istý deň na základe uznesenia výboru pre ETVE Prešov s okamžitou platnosťou založil futbalový klub. Vtedy ešte nikto nemohol predpokladať, ako to na dlhé roky poznačí športový život v šarišskom regióne.

Veľa vody od tých čias pretieklo Torysou, ale na túto udalosť nemožno zabudnúť. Tak, ako ostane stále na poprednom mieste v športovej kronike na najčestnejšom mieste zapísaný profesor František Pethe, zakladateľ organizovanej telovýchovy a iniciátor prvého futbalového zápasu v Prešove. Rozhodujúcu kapitolu prešovského futbalu však začala písať začiatkom tohto storočia skupina učiteľov a robotníkov pod vedením prešovského kachliara, športovca, ktorý futbalom doslova žil – Štefana Naháča. Založil klub – RAMBLEROV. Dohodli rôzne zápasy a za svojimi súpermi pešo putovali do blízkeho i vzdialenejšieho okolia. V tomto mužstve sa opierali o výborné výkony Vargu, Janka Borodáča, Štegenu, Barankolása a mnohých ďalších. Futbal im doslova učaril a možno aj preto po rozpadnutí tohto chudobného klubu ostali koženej verní. Najlepší posilnili mužstvo prešovského ETVE. Ďalší futbalový klub pod názvom SNAHA – TËREKVÉS vznikol v Prešove 13. februára 1920. V roku 1931 založili prešovskú Sláviu, ktorej dres začal v roku 1935 obliekať Emil Biháry, nezabudnuteľná postava prešovského futbalu. Roky plynuli a s nimi pribúdali noví nadšenci, hráči i kluby. Už v roku 1938 si Slávia Prešov vybojovala postup do Východoslovenskej divízie, ale plány rozvoja futbalu skrížila vojna.Chuť do hry, elán a nadšenie zvyšovali úsilie hráčov a funkcionárov dostať kolektív medzi najlepších. Veľké plány a zámery dvakrát stroskotali.

Konečne v roku 1950 Prešovčania vstúpili medzi československú futbalovú elitu. Ligové dresy obliekli pod názvom ČSSZ Dukla Prešov. Premiéra sa uskutočnila 4. marca 1950 v Žiline s vtedajšou Slovenou.

Vstup medzi najlepších sa vydaril. Prešovčania po remíze 2:2 priviezli prvý ligový bod. O tento úspech sa pod vedením trénera Sedláčka zaslúžili Kukura – Sabol, J. Steiner – Kuchár, Šitár, Kušnír – L. Pavlovič, Kováč, Semeši, Ciulis, Kassay (R. Pavlovič).

O tri roky neskôr hrajú o majstrovské body pod názvom Tatran. Plných šestnásť rokov sa v Prešove hral prvoligový futbal, ktorý lákal divákov a jeho aktéri pripravovali početnému a vďačnému publiku hodnotné športové zážitky. Na mnohých úspechoch doma i v zahraničí sa podieľali len 5 tréneri. Na lavičke Tatrana sa za šestnásť rokov vystriedali Sedláček, Karel, Kuchár, Steiner a Jačiansky. Prešovský dres však oblieklo mnoho hráčov. V radoch Tatrana vyrástli poprední čs. reprezentanti Ing. Ján Karel, PhMr. Gejza Šimanský, František Semeši, Ladislav Pavlovič, Jozef Bomba, PhDr. Igor Novák, Jaroslav Červeňan, Július Holeš a ďalší.

V prvej najdlhšej prvoligovej etape Tatran okrem iných reprezentovali: Sabanoš, Vankovič, Tobiáš, Mrlina, Tibenský, Reimann, Vrábeľ, Večerka, Javorek, Bobok, Holeš, Pašiak – Sabol, bratia Karelovci, Pavlovičovci, Steinerovci, Vargovci, Gavroňovci, Kuchár, Semeši, Kušnír, Vido, Ferenc, Šimanský, Pucher, Zibríniy, Felszeghy, Petroš, Fecko, Malaga, Gajdoš, MUDr. Valášek, Eliášek, Bomba, Čepček, Tesár, Kováč, Danielis, Polgár, M. Medviď, Ferjančík, Martinček, Janoščin, Kravárik, Bičkoš, Seman.

V sezóne 1965/66, keď Tatran vypadol z najvyššej súťaže, mužstvo viedol J. Steiner, ktorého v záverečných 4 zápasoch vystriedal Jozef Karel. Hráčsky káder tvorili: Holeš, Páll, Kozman, Štefan, Rias, Petruľák, Bomba, Kulan, Obert, Grenčík, Dzurej, Gabalec, Žarnay, Turčányi, Olejník, Gavroň, Milko, Petroš, L. Pavlovič, Majerník a Vinkler.

Prvý pád priniesol mnoho diskusií, hľadania príčin, ale aj východísk. Vypadnutie zo súťaže bolo prekvapujúce aj preto, lebo Tatran pred rokom skončil po dobrých výkonoch na druhom mieste v tabuľke.

Stratu prvoligových dresov priaznivci Tatrana znášali veľmi
ťažko, napriek tomu, že Prešov v sezóne 1966/67 reprezentoval našu vlasť v Pohári víťazov pohárov

Tento úspech dosiahol po finálovom súboji s Duklou Praha. Obidve stretnutia síce prehral, ale Dukla získala okrem pohára aj titul majstra a Prešov sa tak zapísal medzi účastníkov významnej medzinárodnej súťaže. Svoje účinkovanie v nej však skončil už v predkole PVP s Bayernom Mníchov.

V Prešove sa viedli mnohé diskusie, odznela tvrdá kritika na adresu hráčov, výboru i trénerov. Veľkú pozornosť príčinám vypadnutia Tatrana z najvyššej súťaže venovali aj Prešovské noviny. Vo svojom 23. čísle pod titulkom Namiesto posledného komentára okrem iného uverejnili: Od prvého jarného ligového zápasu v Košiciach hral Tatran hlboko pod bývalú formu, prešovská pôda prestala byť nebezpečná. Až na niekoľko svetlých momentov v dvoch, troch zápasoch, nikto nemohol hru Tatrana poznať. Stačí pripomenúť, že Tatran na jar nevyhral ani jeden jediný zápas a góly, ktoré strelili útočníci sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. Dnes sa každý pýta prečo? Na prvé miesto dávame príliš radikálne a neuvážené uvoľňovanie hráčov bez kvalitnej náhrady. Čí to bol nápad, to dnes ťažko zistíme, no bol to zlý nápad. L. Pavlovič i Obert nemuseli odísť. Ale pripomíname, toto súhlasné uvoľňovanie nezačalo v januári, začalo už dávno predtým. Vyberali sme len náhodné mená bývalých príslušníkov Tatrana: R. Pavlovič, Lesňák, Pašiak, Jarabinský, Medviďovci, Ferjančík, Janoščin, Ďurica, Urban, Ferenc, Krzák, L. Gavroň a mnohí ďalší.

Súhlasíme, mnohí odišli z vážnych dôvodov, no nemuseli všetci. Treba raz konečne napísať, že výbor FO Tatrana nepracoval vždy najlepšie. Niektorí jeho členovia sa žiaľ do futbalu nerozumejú, boli len v pozícii fanúšikov, čo síce nie je zlé, ale kto mal potom sledovať napríklad vidiecke talenty, kto seriózne a odborne hodnotí výkony hráčov, kto mal pomáhať trénerovi? Slovom výbor Tatrana zaspal na vlaňajších strieborných vavrínoch a prebudenie je nanajvýš nepríjemné – druholigové. So stratou prvej ligy sa žiaľ mení i spoločenský význam. Nejde len o to, že napríklad v Prahe každý týždeň čítali slovo Prešov v najväčších denníkoch. Ide o to, že Tatran sa staral i o zahraničnú popularitu. Veď vedel niekedy občan Kuvajtu, že existuje nejaký Prešov?

V Prešovských novinách pod titulkom Nastane sťahovanie sme si okrem iného prečítali: Býva v našom futbale zvykom, že lanári z klubov v celej republike sa na vypadnuté mužstvo vrhnú a vyberajú si to najlepšie. O útočníka Štefana majú napríklad veľký záujem oba bratislavské kluby Slovan i Inter a hovorilo sa i o pražskej Slávii. Bomba má vraj namierené do Sparty. Rias sa chce vrátiť domov, do Lučenca. Hovorí sa o Holešovi, ktorý sa chce vrátiť do Žiliny a tiež o Petruľákovi, ktorý chce posilniť druholigového nováčika Spišskú novú Ves. Výbor Tatrana však vyhlasuje, že nemieni uvoľniť žiadneho hráča.

V náročnej atmosfére nespokojnosti sa hráči Tatrana začali pripravovať na nový súťažný ročník v B-skupine druhej ligy. Priebeh súťaže veľa radosti nepriniesol. V hráčskom kádri tréneri Jozef Karel, Gejza Sabanoš a potom Dodo Reimann vystriedali až 28 futbalistov, ktorí svojou hrou vybojovali len štvrté miesto v tabuľke. Ani druhý rok účinkovania v druhej lige nepriniesol úspech v podobe postupu. Tréner Reimann budoval mužstvo, stabilizoval jednotlivé formácie, ale jeho úsilie znamenalo druhé miesto v tabuľke. V novom ročníku prišiel opäť Jozef Karel. Zmeny nastali aj vo výbore FO. Predsedom po Jánovi Dančovi sa stal Jozef Nižník. Stabilizovaný kolektív, obetavá a cieľavedomá práca priniesli úspech. Prvoligovú príslušnosť vybojovali pod vedením J. Karela a G. Sabanoša títo hráči: Červeňan – Štefan, Čabala, Majerník, Semka, Mačupa, Husár – Meľuch, Turčányi, Jančík, Maňkoš, Lipták, MUDr. Velecký, Takács, Balogh, Bičkoš, Onufrák. Radosť z postupu sa premietla do celého športového života v Prešove. Nadšenci koženej založili klub priateľov Tatrana Prešov pod názvom TATRAN KLUB.

Súčasťou príprav futbalistov Tatrana na druhý vstup medzi
futbalovú elitu v lete 1969 bolo aj doplňovanie mužstva
o nových hráčov

Do Prešova prišli Mikloš a brankár Kontír zo Slovana Bratislava. Bakaľár zo Stropkova a Pasierb zo Solivaru. Tréneri Jozef Karel a Gejza Sabanoš zaradili do širšieho kádra aj vlastných odchovancov Sopku, Bubenka, Pinku a Schlossera.

Ligová premiéra na domácom štadióne so Slovanom Bratislava sa nevydarila. Prešovčania prehrali 1:0. Aj v druhom kole na ihrisku v Kladne vyšli naprázdno. Domáci zvíťazili presvedčivo 3:1. Prvé ligové body Tatran získal doma s Teplicami po víťazstve 1:0.

Postupne sa hráči Tatrana začali presadzovať a do jarnej odvety vstupovali so ziskom 17 bodov na 9. mieste, ktoré si udržali až do záveru súťažného ročníka.

Konečné lichotivé umiestnenie nováčika prinieslo do radov jeho priaznivcov spokojnosť. Široký kolektív staronového účastníka najvyššej súťaže tvorili: Červeňan, Holeš, Kontír – Štefan, Čabala, Bálent, Majerník, Husár, Mačupa, Semančík – Molnár, Turčányi, Takács, Jenčík, Novák, Sopko – MUDr. Velecký, Balog, Mikloš, Bubenko, Pasierb, Bakaľár, Meľuch, Onufrák, Vaľko. Aj ďalší ročník bol pomerne úspešný, ale niektorí s 8. miestom v tabuľke neboli spokojní.

V súťažnom ročníku 1971/72 došlo k zmene na trénerskom poste. Po nevydarenej jeseni odišiel Jozef Karel a trénerské žezlo prevzali Milan Moravec a Karol Petroš.

Ich hlavným cieľom bola záchrana prvoligových dresov a postupné stabilizovanie zostavy s perspektívnym budovaním družstva. Zlepšené výkony v jarnej časti stačili len na 11. priečku v tabuľke. Nasledovala náročná letná príprava, ktorá sa vydarila.

Ligová jeseň 1972 znamenala výrazný obrat. Tatran sa od začiatku zaradil medzi popredné mužstvá a práve v roku osláv 75. výročia založenia prešovského futbalu dosiahol veľký úspech. Druhé miesto v konečnej tabuľke, to bola bilancia, ktorá tešila a dávala prísľub optimistických perspektív.

Tatran počas celej sezóny produkoval futbal lahodiaci oku diváka, svojím poňatím smeroval k futbalovej moderne. Tréner Moravec presadzoval u svojich zverencov hru, ktorá prinášala kvalitu i príťažlivosť. Dlhoročné tradície známeho stereotypu zhustenej obrany, či prešovského „betónu“ upadli do zabudnutia. V úspešnom kádri prešovského mužstva boli: Červeňan, Kontír, Laca – Sopko, Čabala, Mačupa, Turčányi, Škorupa, Komanický, Bubenko, Novák, Štepánek, Onufrák, Takács, Vankovič, Chlapeček, Semančík, Bartek, Mikita, Fatľa a Šoltýs.

Prešov si svojím výborným umiestnením vybojoval účasť vo významnej medzinárodnej súťaži – v Pohári UEFA. V prvom kole vyradil Velež Mostar. Potom mu žreb určil atraktívne a silné mužstvo VfB STUTTGARD, ktoré už bolo nad jeho sily a tak sa Tatran s touto populárnou súťažou rozlúčil.

Ligová jeseň 1973 mala prekvapujúci priebeh. Zverenci trénera Moravca zaznamenali varovný pokles výkonnosti. Prílišné sebavedomie, velikášske prístupy funkcionárov k riešeniu problémov sa začali doslova z večera na ráno negatívne prejavovať. Tatran nesplnil očakávanie. Najviac prekvapilo, že na domácej pôde hráči strácali pod nohami pevnú pôdu. Pred vlastným obecenstvom odohrali osem zápasom a len päťkrát sa diváci radovali z víťazstva. Slabšia hra priniesla aj pokles záujmu divákov. V tabuľke návštevnosti Prešov obsadil až 13. miesto. Ligová jar veľa radosti nepriniesla. Prešovčania zaznamenali nezvyčajnú sériu. V 10 zápasoch ani raz nevyhrali.

V závere súťaže odišiel Milan Moravec a o záchranu prvoligových dresov sa pokúsil Ján Karel. Strata však bola príliš veľká. Nasledoval druhý pád prešovského futbalu. Tatran vypadol z ligy za podobných okolností ako v roku 1966, keď rok predtým bol taktiež na druhom mieste. História sa zopakovala. Posledný ligový zápas Tatrana s Brnom sna vlastnom ihrisku skončil 0:1 a tak ani rozlúčka nebola dôstojná.

V ostatnom stretnutí tréneri dali príležitosť týmto hráčom: Červeňan – Fatľa, Čabala, Turčányi, Mačupa – Škorupa (Bartek), Novák (Sopko), Onufrák – Sobota, Bubenko, Komanický. V letnej prestávke došlo k veľkým zmenám vo výbore FO a príprava na druhú ligu mala zabezpečiť rýchly návrat do najvyššej súťaže. Vývoj však bol celkom iný.

Druhé vypadnutie Tatrana z najvyššej súťaže v sezóne
1973/74 sa veľmi negatívne premietlo do celého
športového života v okresnom meste

Veľa kritiky odznelo na adresu výboru, trénerov i hráčov. Po mnohých hodnoteniach a hľadaní hlavných príčin neúspechu došlo k výrazným zmenám na rôznych postoch. Nový výbor futbalového oddielu pod vedením MVDr. Branislava Gregora si stanovil náročné ciele. Prešovský futbal sa nachádzal v zložitej situácii a problémov, ktoré čakali na riešenie, pribúdalo zo dňa na deň. Čas ukázal, že príčiny pádu mali hlboké korene.

Účinkovanie mužstva v druholigovej súťaži prebiehalo v znamení mnohých radikálnych rozhodnutí. Z mužstva, ktoré vypadlo z najvyššej súťaže, výbor vyradil Turčányiho, Onufráka a Červeňana. Pribudli Harajda z Bardejova, odchovanec Chmura a brankár Čeklovský z Michaloviec. Vedením kolektívu výbor poveril trojicu Ing. Ján Karel, PhDr. Michal Belej a Gejza Sabanoš.

Jeseň sa nevydarila. Mužstvo nesplnilo očakávania. Do jarnej odvety Tatran nastúpil s novým trénerom. Ladislav Pavlovič prevzal na seba mimoriadne náročnú úlohu. Veľký elán, nadšenie i rôzne prehlásenia nestačili. Prešovčania svojich priaznivcov sklamali. Body strácali aj na vlastnom ihrisku. Prehrali aj v poslednom zápase doma s Prievidzou 0:1, a tak sa ani rozlúčka s druholigovým ročníkom nevydarila.

Tatran v ňom najčastejšie reprezentovali: Laca – Čurlík, Čabala, Baláž, Mačupa – Škorupa (Harajda), Komanický, Šoltis (Bartek), Novák, Sobota, Prno.

Letná prestávka priniesla ďalšie zmeny. Trénera L. Pavloviča vystriedala dvojica J. Tarcala a V. Malaga. Z mužstva odišli Škorupa, Chmura, Milko, Šoltis. Do kolektívu sa po ročnom pôsobení v Dukle Banská Bystrica vrátil brankár Červeňan, pribudli Strausz z VSS Košice, Fedorišin zo Stropkova, vlastní odchovanci Beluško, Chlapeček, Majer, dorastenci Liba a L. Pavlovič.

Jeseň priniesla zisk 18 bodov. Odhodlanie zvyšovať výkonnosť mužstva sa síce premietlo aj v odvetnej časti súťaže, ale sily kolektívu stačili iba na 5. miesto v konečnej tabuľke, čo znamenalo stratu 8 bodov za postupujúcimi mužstvami – Frýdkom-Místkom a pražskou Spartou.

Do ďalšieho druholigového ročníka Prešov vstúpil s novým trénerom Štefanom Jačianskym, ktorý mal spolu so svojim asistentom V. Malagom k dispozícii týchto dvadsaťjeden hráčov: Červeňan, Laca, Matkobiš – Komanický, Čabala, Baláž, Fešdorišin, Prno, Mačupa – Horváth, Šálka, Novák, Harajda – Sobota, Bubenko, Kufa, Strausz, Valíček, Vajcík, Jozef a Koľ.

Noví kormidelníci Tatrana si za hlavnú úlohu vytýčili stabilizovať jednotlivé formácie a postupne aj celú zostavu. Za najstabilnejší považovali záložný rad, ktorý tvorili Horváth, Šálka a Novák. Trénerom v celom prípravnom období išlo o to, aby každý hráč počas celého zápasu bojoval v plnom nasadení.

Štefan Jačiansky konštatoval, že má dobrý a predovšetkým vývojaschopný kolektív, ktorý môže dosiahnuť aj náročnejšie ciele. Slová a odhodlania priniesli v pomerne krátkom čase aj konkrétne činy. Jeseň bola mimoriadne úspešná. Prešov po úvodnej prehre 0:3 v Jablonci sa uchytil tak, ako to nik nečakal. Zo zostávajúcich 14 zápasov získal 24 bodov. Kľúčovou postavou mužstva sa stal Igor Novák. Prešovčania z ôsmich zápasov vonku päť vyhrali, čo bolo tiež pozoruhodné.

Zimovali na čele tabuľky a mali dobrú východziu pozíciu pre jarnú časť druhej ligy. Odveta sa začala doma s Jabloncom, ktorý bol vážnym kandidátom na postup.

Prešovčania potvrdili dobrú formu i oprávnenosť vyšších ambícií. Pred 12 000 divákmi zvíťazili 2:1. Úspešné vykročenie sa prejavilo aj v ďalších zápasoch. Kvalitná hra, veľká podpora obecenstva a nevšedná túžba po postupe priniesli zaslúžený postup. Tatran získal rekordný počet päťdesiatich bodov. Z 30 zápasov 23 vyhral a len v troch pocítili trpkosť prehry. Prešovskí hráči v druholigových zápasoch vsietili 64 gólov a inkasovali iba 21. Najvyššie víťazstvo dosiahli doma s Michalovcami v pomere 6:0.

Jozef Kufa sa stal nielen najlepším strelcom svojho mužstva, ale jeho 17 gólov v sieti súpera znamenalo, že mu patril titul najúspešnejšieho druholigového kanoniera. Ďalšie poradie strelcov mužstva bolo takéto: Bubenko 12, Šálka 11, Strausz 6, Novák a Prno po 4, Čabala, Mačupa, Majerník po 2, Fedorišin, Harajda, Horváth a Sobota po 1.

Postup futbalistov Tatrana do najvyššej súťaže prijali priaznivci koženej s veľkou radosťou a uspokojením nielen v Prešove, ale aj v širokom okolí celého východného Slovenska.

Tretí vstup Tatrana medzi futbalovú elitu pre tisíce jeho
priaznivcov znamenal, že budú mať opäť príležitosť sledovať hodnotné zápolenia, ktoré prinesú príjemné športové zážitky

Naplnenie tohto očakávania bolo predovšetkým v rukách trénerov, ale najmä hráčov. Väčšina z nich si uvedomila, že radosť z postupu skoro pominie a bude potrebné poriadne si vysúkať rukávy, aby dôstojne nadviazali na vyše dvadsaťročnú prvoligovú tradíciu. Boli na to všetky predpoklady. Prešovský futbal mal všeobecnú podporu, nechýbal záujem divákov a aj podmienky sa postupne zlepšovali. Všeobecne sa predpokladalo, že vstup na prvoligovú scénu kompetentní zúročia s cieľom perspektívne budovať mužstvo. Nebola to ľahká záležitosť. Nároky stúpali a pre trvalý vzostup a obrodu prešovského futbalu sa žiadalo veľa urobiť.

Prípravy na novú náročnú sezónu sa rozbehli na plné obrátky. Z úspešného mužstva odišli Strausz, Horváth a Bakajsa. Pribudol brankár Gálik a dorastenci Baran a Turák.

Prvoligová premiéra na obnovenom prešovskom štadióne pod rozžiarenými reflektormi bola 17. augusta 1977. Súper Tatrana Dukla Praha ako úradujúci majster bol nanajvýš atraktívny. Štart sa domácim vydaril. Vyhrali 4:0.

Góly zaznamenali Majerník 2, Bubenko a Šálka. Bol to úspech, ktorý sa zapísal na čestné miesto do kroniky prešovského futbalu. V tomto významnom zápase dali tréneri Štefan Jačiansky a Vojtech Malaga príležitosť hráčom: Červeňan – Komanický, Čabala, Baláž, Mačupa – Majerník, Šáka, Prno – Sobota, Bubenko, Kufa.

Vydarený začiatok sa premietol do celého ročníka. V ňom Prešov podával dobré výkony a jeho hra lákala divákov do hľadiska. Priemerná návšteva na jedno stretnutie bola 8300 priaznivcov. Tatranci na svojom ihrisku nastrieľali súperom 35 gólov, inkasovali len 9 a ani raz nenašli premožiteľa. Ale na ihriskách protivníkov ani raz nevyhrali. V konečnej tabuľke obsadili pre nováčika lichotivé siedme miesto.

Do novej sezóny vstupoval Prešov s výraznými zmenami. Z trénerského postu odišiel Š. Jačiansky a žezlo prevzali Malaga a Sabanoš. Na základnú vojenskú službu nastúpili Komanický a Gálik. Pribudli Švirloch zo Senice a Comisso z Popradu. Jeseň sa nevydarila. Tatran nesplnil očakávanie a samozrejme vtedajší výbor FO videl príčinu problémov v trénerovi.

Do jarnej odvety viedol mužstvo Michal Baránek. Kolektív posilnili brankár Cepo zo Sparty Praha a Varga zo Slovana Bratislava. Hlavný cieľ výboru a trénera – záchrana prvoligových dresov – sa nepodarilo splniť. Tatran v priebehu celej sezóny dokázal len sedemkrát zvíťaziť. Jeho hráči strelili najmenej gólov zo všetkých prvoligových celkov. Stali sa druhým najhorším kolektívom; od súperov inkasovali najviac gólov. Aj tieto fakty dokumentujú účinkovanie Tatrana v našej najvyššej súťaži, s ktorou sa po dvoch rokoch opäť rozlúčil.

Bol to tretí pád v bohatej histórii prešovského futbalu. Spôsobila ho slabšia forma mužstva a často i nezodpovedný prístup hráčov k plneniu futbalových povinností.

V tejto súvislosti treba spomenúť prácu vedenia futbalového oddielu. Chýbali v nej koncepčnosť, cieľavedomosť a v neposlednom rade aj odbornejší pohľad najmä pri výbere futbalistov do prvoligového tímu.

V poslednom prvoligovom zápolení hral Tatran doma pred 3200 divákmi s Ostravou 0:0. Tréner Baránek vynechal zo zostavy Červeňana, Sopka, Baláža a Nováka. Aktérmi nevydarenej rozlúčky s prvoligovými dresmi boli: Cepo – Varga, Majerník, Jozef, Švirloch – Baránek (syn trénera), Šálka, Valíček, Sobota (Comisso), Bubenko, Ferenc (Baran).

Letnú prestávku charakterizovali ďalšie zmeny v mužstve. Výbor futbalového oddielu, ktorý v priebehu celej súťaže odmietal oprávnenú kritiku a príčiny neúspechov hľadal len mimo vlastných radov, pristúpil k dôkladnej analýze ročníka 1978/79. Rozhodol sa pristupovať k problémom futbalového kolektívu oveľa dôslednejšie a v pravý čas. Lepšia súčinnosť výboru, hráčov a trénerov mala zabezpečiť lepšie výsledky a trvalejší vzostup výkonnosti. Funkcionári sa snažili doplniť kolektív takými hráčmi, ktorí by boli schopní úspešne bojovať v slovenskej národnej lige a vybojovať postup.

Po dvoch rokoch účinkovania v najvyššej súťaži sa Tatran Prešov znovu zaradil medzi účastníkov slovenskej národnej ligy.
Do nového ročníka vstupoval s mnohými novými hráčmi

Do Prešova prišli V. Rusnák z Trenčína, Zuščin z Trebišova, Kvačkaj z Dukly Tachov. Zo základnej vojenskej služby sa vrátili brankár Matkobiš a Palenčár. Kolektív rozšírili Fiľarský zo Stropkova, Labun zo Sniny. Možnosť striedavého štartu za mužstvo dospelých dostali dorastenci Korpáš, Švaňa a Bartko. Na druhej strane z mužstva do iných oddielov odišli: Novák, Sopko, Fedorišin, Baránek, Bubenko, Baláž, Mačupa a brankár Červeňan. Tréner M. Baránek mal k dispozícii početný kolektív, ktorý tvorili: Cepo, Matkobiš – Varga, Majerník Jozef, Švirloch, Breuer, Fiľarský, Labun, M. Baránek – Rusnák, Kvačkaj, Valíček, Zuščin, S. Baran – Sobota, Šálka, Ferenc, Comisso, Palenčár.

Prešovčania vstúpili v roku 1979 na druholigovú scénu úspešne. V úvodnom stretnutí na ihrisku SH Senica podali plnohodnotný výkon a prekvapujúco zvíťazili 2:0.

Postupne sa situácia menila, mužstvo podávalo slabšie výkony a záver jesene sa Tatranu nevydaril. Napriek tomu mnohí priaznivci koženej videli len dvoch kandidátov na postup – Žilinu a Prešov. Po jesennej časti však ani jeden neobstál a tešil sa ten tretí – VSŽ Košice, ktoré mali pred Tatranom štvorbodový náskok a Žilinu predbehli o jeden bod.

Prešovský tréner dal príležitosť 19 hráčom. Vo všetkých pätnástich zápasoch hrali len Varga, Rusnák, Sobota a Valíček.

Aj tento fakt potvrdil, že v mužstve pretrvávali problémy v stabilizácii zostavy i jej jednotlivých radov.

Zimná prestávka priniesla opäť radikálnejšie zmeny. Trénera M. Baránka vystriedal Š. Hojsík, ktorému začal pomáhať M. Glovacký. Z mužstva odišli Švirloch, Valíček, M. Baránek, S. Baran. Prišli Srňanský, Hlaváč, Kovaľ, Šajánek, Pizúr a brankár Jakubička.

Druholigová jar bola mimoriadne zaujímavá a dramatická. Priniesla mnoho rôznych prekvapení aj nepredpokladaných výsledkov. Boj o postup bol neúprosný. Viac šancí sa všeobecne dávalo Žiline. Jej hráči sa v 28. kole predstavili v Prešove. Prišli s cieľom získať aspoň bod. Tatran však podal bojovný výkon a zvíťazil 1:0 gólom, ktorý v 84. minúte zaznamenal Varga.

Vyše 10 000 divákov utvorilo nevšednú atmosféru, ktorá bola povzbudením do ďalších bojov. Definitívne rozhodnutie padlo až v poslednom kole. Tatran zvíťazil v Spišskej N. Vsi gólmi Rusnáka a Kvačkaja. Radosť z úspechu bola obrovská. Zrodil sa najmä vďaka veľkej vytrvalosti a bojovnosti celého mužstva. Postup do najvyššej súťaže po ročnej prestávke pod vedením trénerov Hojsíka a Glovackého vybojovali: Cepo, Matkobiš, Jakubička – Fiľarský, Jozef, Labun, Breuer, Majerník, Kvačkaj, Zuščin, Rusnák – Sobota, Šálka, Varga, Comisso, Ferenc, Šajánek, Kovaľ a Pizúr.

Na margo výrazného úspechu vtedajší tréner Š. Hojsík povedal: „Keď som prevzal mužstvo, bolo na jeho konte len 16 bodov a vládla v ňom pomerne pesimistická atmosféra. Hráčov som oboznámil s úlohami, ktoré ich čakajú a spolu s mojím asistentom sme naplánovali veľmi náročnú zimnú prípravu. Zámery a predsavzatia sa nám podarilo realizovať. Mužstvo do jarnej časti súťaže nastúpilo kondične dobre pripravené. Podľa môjho názoru bolo pre nás rozhodujúce úvodné stretnutie so Senicou, ktoré sme s vypätím všetkých síl vyhrali najtesnejším rozdielom. Víťazstvo podporilo sebadôveru mužstva a potom už nasledovala veľmi úspešná séria siedmich stretnutí bez prehry. Jediný raz sme zaváhali v Považskej Bystrici. Záver súťaže však bol pre nás mimoriadne úspešný, ale o našom postupe rozhodlo aj zaváhanie Žiliny, s ktorým azda nikto nerátal. Najvýraznejšie výkony a najstabilnejšiu formu v priebehu jarnej časti preukázal Cepo, Varga, Jozef, Rusnák a Sobota.

Futbalisti Tatrana Prešov v priebehu troch rokov dvakrát bojovali o postup do najvyššej súťaže. V roku 1977 pod vedením trénerov Š. Jačianskeho a Malagu postup medzi elitu vybojoval skúsený káder starších hráčov. Za tri roky sa zloženie mužstva úplne zmenilo. Prvenstvo v slovenskej národnej lige v roku 1980 vybojovali mladí neskúsení futbalisti. Z predchádzajúceho tímu ostali len Sobota, Majerník a Šálka. Aj tento fakt potvrdzuje veľké premeny v prešovskom futbale, ktoré mali dlhodobý charakter trvania.

Štvrtý postup futbalistov Tatrana Prešov v roku 1980
sa zrodil veľmi ťažko

Priniesol však nielen veľkú radosť z úspechu, ale aj mnohé poučenia do ďalšej etapy, ktoré sa mali premietnuť najmä v perspektívnej práci celého oddielu. Veľa sa hovorilo o stabilizácii na jednotlivých úsekoch. Ale čas ukázal, že ostalo len pri slovách. Tradícia častých zmien sa prejavila hneď po skončení súťažného ročníka.

Novým predsedom sa stal J. Dančo, ktorý vystriedal A. Šoltýsa. Tréner Š. Hojsík dostal v osobe skúseného trénera J. Zachara nového pomocníka. Veľké zmeny nastali v hráčskom kádri, z ktorého odišli: Sobota, Zuščin, Ferenc, Kovaľ a Pizúr. Mužstvo posilnil Oboril zo Slávie Praha, Kustra z Ružomberka, Anina z Martina, Suško z Humenného a Gombár zo Stropkova.

S veľkým napätím i určitými obavami priaznivci Tatrana očakávali vstup svojho mužstva medzi futbalovú elitu. Ligová premiéra sa uskutočnila na domácom štadióne so Slovanom Bratislava. Do hľadiska prišlo 8000 divákov, ktoré sledovali bojové stretnutie. Tatran vďaka veľkej túžbe po prvých ligových bodoch zvíťazil presvedčivo 3:1, gólmi Aninu, Jozefa a Rusnáka z jedenástky. O cenný úspech sa zaslúžili: Cepo – Komanický (Fiľarský), Oboril, Labun, Jozef – Kvačkaj, Rusnák, Suško – Anina, Šálka a Gombár (Comisso). Úspešný začiatok priniesol do radov Tatrana až príliš veľké uspokojenie. Nastal pokles výkonnosti, čo znamenalo, že v priebehu jesene Prešov dokázal len štyrikrát zvíťaziť, získal 12 bodov a obsadil 13. miesto v tabuľke. Štatistiky zaznamenali aj pokles v návštevnosti. Na 8 zápasov v domácom prostredí prišlo do hľadiska 37 500 divákov, čo priemerne na jedno stretnutie predstavovalo vyše 4600 priaznivcov futbalu.

Nelichotivé postavenie v tabuľke spôsobilo, že v zimnej prestávke sa pozornosť kompetentných sústredila na zabezpečenie úspešného boja o záchranu prvoligových dresov. V mužstve k vážnejším zmenám nedošlo. Odišiel brankár Cepo a Kvačkaj. Pribudol brankár Veselý, dorastenci Turák, Fortúna a z Bardejova po druhý raz Harajda.

Úvod do jarnej odvety sa vydaril. Prešov vyhral v Bratislave nad Slovanom 1:0. Potom však prišli prehry aj na domácom ihrisku a tak trénera Š. Hojsíka, ktorý sa podrobil operácii oka, vystriedal J. Zachar.

Záver súťažného ročníka bol mimoriadne úspešný. Súria víťazstiev zabezpečila ôsme miesto v tabuľke a Tatran sa stal druhým najlepším mužstvom na Slovensku.

Ďalšie prvoligové sezóny už mnoho radosti nepriniesli. Skôr naopak. Pred každým novým ročníkom sa síce veľa hovorilo o veľkom odhodlaní, eláne a schopnostiach kolektívu i o perspektívnej práci trénerov. Všetko však bolo úplne ináč. Prešovčania bojovali len o záchranu prvoligových dresov a proklamované slová o vyšších ambíciách ostali len v teoretickej rovine. Tatran trikrát obsadil 12. priečku v tabuľke. V jednom prípade bol 13. a dvakrát skončil na 14. mieste.

Prišiel 14. jún 1988 a na domácom štadióne po zápase s Nitrou, ktorý sa skončil výsledkom 4:5, opäť zavládol smútok. Prešov sa lúčil s najvyššou súťažou. V poslednom prvoligovom zápolení mužstvo pod vedením J. Mihalčína hralo v tomto zložení: Korpáš – Štefan (Stričko), Labun, Čmiľanský, Talášek (Saxa) – Molka, Fabián, Poláček – Buzek, Rybár, Tomčák.

Zaznamenali sme teda štvrtý pád prešovského futbalu, ktorý bol výsledkom dlhoročných obáv o prvoligové dresy ale aj častých zmien na všetkých postoch.

Za 8 rokov pôsobili v prvoligovom Tatrane ako tréneri: Hojsík, Glovacký, Zachar, Švec, Malaga, Jarabinský, Javorek, Majer, Čabala a dvakrát Mihalčín. Funkciu predsedu výboru futbalového oddielu vykonávali: J. Dančo, J. Kočiško, P. Leško, T. Semančík a J. Hudák. Od roku 1980 do roku 1985 dres Tatrana oblieklo 5 brankárov a 50 hráčov.

O stabilizácii mužstva v spomínanom období nemohlo byť ani reči. Zmeny v zostavách potvrdzuje skutočnosť, že napríklad v sezóne 1982/83 dostalo príležitosť 25 futbalistov, ale vo všetkých stretnutiach nastúpili iba Veselý, Rusnák a Varga. V ročníku 1984/85 ani jeden hráč neabsolvoval všetkých 30 zápasov. O rok neskôr len Uškovič dostal príležitosť hrať v každom zápolení. V sezónach 1985 až 1987 vo všetkých futbalových stretnutiach o prvoligové body sa predstavil jedine Talášek. Aj strohá reč čísel dokumentuje jednu z hlavných príčin nízkej úrovne hry a štvrtého pádu prešovského futbalu.

Štvrté vypadnutie Tatrana z najvyššej futbalovej súťaže v lete 1988 prijali jeho priaznivci ako dôsledok dlhodobého boja
o záchranu prvoligových dresov a slabej nezáživnej hry mužstva

Tentoraz to už nebola veľká športová tragédia, ale len veľmi smutná realita. Východisko z nej mnohí videli v rozsiahlejších zmenách a príchode nových ľudí do dobrovoľných telovýchovných funkcií. Predseda telovýchovnej jednoty Tatran V. Pariľák odstúpil a nahradil ho J. Hudák. Vo funkcii predsedu výboru futbalového oddielu P. Leška vystriedal T. Semančík. Do obidvoch výborov prišli mnohí noví ľudia, ktorí chceli budovať pevnejšie základy prešovského futbalu, narušené v predchádzajúcej etape. Problémov, ktoré čakali na riešenie bolo veľa. Pomerne dlhý čas kompetentní riešili otázku trénera prvého mužstva.

Nakoniec J. Mihalčína vystriedal A. Rusnák a jeho asistentom sa stal M. Komanický. Veľké posuny nastali aj v hráčskom kádri. Na základnú vojenskú službu nastúpil Saxa. Do Rakúska odišiel Tomčák. Baloga a Buzek prestúpili do Stropkova, brankár Kopka sa vrátil do Třinca a Labuna preradili do juniorky, neskôr prestúpil do Humenného. Do kolektívu prišiel Ondrášek z B. Ostrava a Ľuberda zo Stropkova. Zo základnej vojenskej služby sa vrátili Gombár, Prusák a Vytykáč.

Prešovčania napriek posilám a veľkému odhodlaniu podávať kvalitné druholigové výkony v jesennej časti nesplnili očakávanie. Tréneri neboli spokojní s hrou jednotlivcov a ich prístupom k zápasom. Zákonite prišli tresty, ktoré najvýraznejšie postihli brankára Průšu a obrancu Strička. Ani jarná časť mnoho radosti nepriniesla. Tatran v priebehu celého ročníka získal síce 38 bodov, ale na postup to nestačilo. Považská Bystrica vybojovala o sedem viac. Presne toľko Prešov stratil na domácom ihrisku. Tréneri hľadali optimálne zloženie základnej zostavy. Napriek úsiliu sa im nepodarilo stabilizovať ani jedinú formáciu. V priebehu druholigovej sezóny sa na jednotlivých postoch vystriedalo až 28 futbalistov. Príležitosť dostali štyria brankári.

Vo všetkých stretnutiach nastúpil len Vytykáč. Gombár hral 28 krát, Rybár (27), Tóth (26), Prusák (25), Matta (24), Bednár (21), Ľuberda (19), Štefan (16), Čmiľanský a Fabián (15), brankár Průša, Comisso a Stachura (14), Madár (13), Kostelník (12), brankár Hrinda a Stričko (10), Buzek (9), Galko (8), Kanaš (7), brankár Vrábeľ (6), Talášek (5), Furda a Ondrášek (4), Jantek, Daňko a brankár Korpáš (1).

Druholigové zápolenia neboli pre náročné prešovské obecenstvo príťažlivé. Prejavilo sa to aj v poklese návštevnosti. Prešovský pokladník zaznamenal najmenej divákov v zápase Tatrana s Humenným, keď do hľadiska prišlo len 753 priaznivcov. Najviac divákov (4525) sledovalo stretnutie s Považskou Bystricou.

Prípravy na druhý pokus v boji o postup do najvyššej súťaže sa naplno rozbehli bezprostredne po zhodnotení predchádzajúceho ročníka. Výbor rozhodol o zmene trénera. A. Rusnáka vystriedal skúsený futbalový odborník Š. Nadzam, ktorý sa spolu s J. Bubenkom pustili s veľkým elánom a nadšením do práce.

Snažili sa zúročiť všetko, čo sa v predchádzajúcom období vykonalo. Hlavným cieľom bolo z pomerne širokého kádra vybrať najlepších futbalistov a stabilizovať jednotlivé formácie. Túto zložitú úlohu sa im podarilo splniť, čo dokumentuje skutočnosť, že o postup do najvyššej súťaže sa najvýraznejšie zaslúžilo 15 hráčov, ktorým tréneri najviac dôverovali.

Vo všetkých stretnutiach hrali Vrábeľ, Džubara, Vytykač a Geroč. O jeden zápas menej majú na svojom konte Gombár a Prusák. V 27 zápasoch nastúpil Čmiľanský, v 28 Stachura a Tóth. Ľuberda dostal šancu 21 krát, Štefan 20, Skalka 18, Vidumský 13, Špak 12 a Daňko 11 krát.

Na zaslúženom, ťažko vybojovanom úspechu, ktorý prišiel v podobe piateho postupu do našej najvyššej súťaže sa okrem hráčov, trénerov a funkcionárov rôznym spôsobom podieľalo mnoho ďalších priaznivcov koženej, ktorí majú radi nielen hodnotnú a príťažlivú hru, ale aj svoje mesto. Účasť Tatrana medzi futbalovou elitou je však len prvým krokom na ceste, ktorá bola pri renesancii prešovského futbalu vytýčená.

V telovýchovnom hnutí v rámci celej ČSFR má prešovský futbal významné postavenie

V jeho kronike predstavuje mimoriadne bohatú a obsažnú kapitolu. Mierou vrchovatou k tomu prispela účasť Tatrana v našej najvyššej súťaži, do ktorej po dlhodobom snažení vstúpil v roku 1950. Futbaloví reprezentanti metropoly Šariša v doterajšej 40-ročnej histórii pôsobenia medzi najlepšími, absolvovali 31 prvoligových sezón. Dosiahli mnoho výrazných úspechov. V najvyššej súťaži dvakrát obsadili 2. miesto, ale kuriozitou určite je skutočnosť, že vždy potom nasledoval pád do nižšej súťaže. Úspešné výsledky dosiahli v Interpohári, štartovali aj v Pohári UEFA a reprezentovali našu vlasť v Pohári víťazov pohárov.

Prešovčania hrali bez prestávky plných šestnásť rokov o prvoligové body. Bolo to v období rokov 1950 – 1966. O polovicu menej štartov v najvyššej súťaži dosiahli v rokoch 1980 – 1988. Najkratšie účinkovali medzi futbalovou elitou v rokoch 1969 – 1974 a 1977 – 1979. Čo prinesie v tomto smere súčasné obdobie piateho postupu, ukáže priebeh blížiaceho sa prvoligového ročníka, v ktorom by sa mali položiť základy pre ďalšie napredovanie.

V radoch Tatrana sa vystriedalo mnoho funkcionárov, trénerov a najmä hráčov, ktorí s rôznymi úspechmi pôsobili v prvej i druhej najvyššej súťaži.

Tatran sa „zásluhou“ veľkého počtu trénerov, ktorí pôsobili v jeho radoch zaraďuje na nelichotivé popredné miesto medzi ligovými celkami. Za 40 rokov si na trénerskú lavičku sadlo 37 trénerov. Najstabilnejšie bolo obdobie v rokoch 1950 – 1966, keď v Tatrane ako tréneri pôsobili pomerne krátko Sedláček a Kuchár. Potom už len Jozef Karel, Šteiner a Jačianský.

Po roku 1966 nasledovali etapy, keď sa tréneri striedali ako na bežiacom páse. Postupne prichádzali a odchádzali: Jozef Karel, Sabanoš, Reimann, Jozef Karel, Sabanoš, Moravec, Ján Karel, Sabanoš, Moravec, Ján Karel, Sabanoš, Belej, Laco Pavlovič, Tarcala, Malaga, Jačianský, Malaga, Sabanoš, Baránek, Hojsík. Teda za obdobie od roku 1967 do roku 1980 až 19 zmien na trénerských postoch.

Po roku 1980 to bola ďalšia trénerská etapa, do ktorej sa postupne zapísali: Zachar, Švec, Malaga, Jarabinský, Mihalčín, Javorek, Majer, Čabala, Mihalčín, A. Rusnák, Komanický, Nadzam a Bubenko.

Z nich sa z postupu do najvyššej súťaže tešili v roku 1950 Sedláček, 1969 Jozef Karel a Sabanoš, 1977 Jačiansky a Malaga, 1980 Hojsík a Glovacký a 1990 Nadzam a Bubenko. Kalich horkosti v podobe pádu prešovského futbalu do nižšej súťaže museli vypiť v roku 1966 J. Šteiner a Jozef Karel, v roku 1974 Moravec, Petroš a Ján Karel, 1979 Baránek a 1988 Mihalčín.

História prešovského futbalu, ktorú sme prostredníctvom seriálu stručne pripomenuli, priniesla úspechy, prehry, ale aj mnoho poučenia. Ukázala, že len cieľavedomá a trpezlivá práca môže zabezpečiť hodnotnejšie výsledky. Velikášstvo, sebauspokojenie, radikálnosť a preceňovanie vlastných síl v každom prípade znamenali neúspechy. Široká športová verejnosť očakáva, že v nových náročných podmienkach sa futbal v Prešove bude uberať správnym smerom tak, aby najvyššia súťaž patrila nášmu mestu trvalejšie a aby tých krátkych prvoligových období bolo čo najmenej.

Národná obroda – január a február 1991